To doteraz platilo o každom z ich zásekov, ktoré nezlomne ctili pravidlá daného žánru. Aktuálny, už jedenásty, nevybočuje ani o krôčik zo zavedených postupov. PARAGON zadefinovali svoj súčasný zvuk až na štvrtom radovom albume „Steelbound“ z roku 2001, aj to hlavným pričinením samotného Pieta Sielcka (IRON SAVIOR). Ten dohliadal na výraz kapely na takmer väčšine z nasledujúcich albumov, sem-tam prispel svojím vokálom, či gitarovým sólom. Nevynímajúc ani aktuálny „Hell Beyond Hell“, tentokrát prispieva troškou ako autor textov a hudby samotnej.

PARAGON – Hell Beyond Hell

Aj to svedčí o základných stavebných prvkov novinky. Strojovo presná a silová rytmika, nekompromisne štekavé riffy, zavíjajúce sóla, hymnické refrény. Na rozdiel od predchádzajúceho počinu ubudlo „manowarovských“ citácii, taktiež sa kapela menej štylizuje do prejavu Pietových IRON SAVIOR. Do kapely sa navrátil zakladajúci člen Martin Christian (gitara), ktorý s Janom Bertramom vytvoril zúrivý gitarový tandem. Vekový priemer znížil nováčik za bicími Sören Teckenburg, ktorý sa v rýchlych položkách ženie vpred ako splašený záprah, aby v pomalších pasážach drvil intenzitou.

PARAGON platili za usilovné metalové sršne, ktoré takmer každoročne prichádzali s novým materiálom, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo únavou metalového kovu a vyvrcholilo najslabším „Screenslaves“. Avšak posledné dve radovky, vrátane aktuálnej placky, si dávajú načas a odmeňujú skvelým materiálom. Opäť o level vyššie zvukovo vyšperkovaná nahrávka, držiac si surovosť a prieraznosť. Počujeme variabilnejší a pestrejší „riffing“, skladby sú napumpované gitarovými súbojmi.

PARAGON

Album kompozične nenudí, cez masaker riffov a výbušnosť úvodnej skladby „Rising Forces“ sa prenesieme do nasledujúcej „Hypnotized“, kde sa nám okrem násobenej intenzity dostane aj viac melódií. Titulná „Hell Beyond Hell“ spomalí, zhutní atmosféru a exploduje v refréne. Dlhšia „Heart of the Black“ je zaujímavá variabilitou vokálu doteraz bezchybného Andreasa Babuschkina a jeho naliehavosťou v choráloch.

Pomyselný vrchol prichádza v triumviráte „Meat Train“, „Buried In Blood“ a „Devil’s Waitingroom“. V prvej menovanej vokál smeruje do polôh tak typických pre pána Dirkschneidera. Spoločne s druhou spomenutou v beštiálnom tempe zabíjajú v refrénoch, ktoré zosobňujú neutíchajúcu a nekontrolujúcu explozivitou nahrávky. Čierno-bielymi klapkami prepletenými akustickou gitarou začína záverečný opus „Devil’s Waitingroom“. Atmosféra je budovaná stupňujúcou sa silou spevu, jeho rôznymi polohami, výpadmi gitarových sól, aby skladba následne vyvrcholila v majestátnom refréne. Súčasťou „digipackovej“ verzie je prídavok „Thunder in the Dark“, na ktorom sa gitarovým sólom blesol toľko krát už v texte spomínaný Piet Sielck. Oprávnene zastáva miesto bonusovej skladby.

„Hell Beyond Hell“ vo svojej podstate neprináša v tvorbe kapely nejaký výrazný posun, zároveň sa ale nedá napísať, že by stále prešľapovala na mieste. Opäť zvukovo, vokálne, či inštrumentálne prepracovanejší zásek, ktorý vsádza na dravosť a ničí svojou nekompromisnosťou.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk