O ich kvalite vypovedá aj ich prvá štúdiovka „Dirty Filthy Mess“ z roku 2013, či nie tak dávne živé hranie vo verejnoprávnom rozhlase. Viaceré veci sme prebrali s Ižďom, vokalistom tejto formácie.

V začiatkoch a so starým vokalistom ste sa prezentovali ako goregrindová kapela. Potom si však prišiel do kapely ty (dovtedy si pôsobil ako manažér skupiny) a gitarista Andrej. Kto z vás dvoch mal najväčšiu zásluhu na tom, že ste sa pretransformovali na grindcorovú víchricu?
Ahoj, v prvom rade vďaka za priestor a záujem! Heh, manažér. Pamätám sa, že tento nepresný titul som si vtedy dal sám. Celé „manažovanie“ však bolo iba o tom nahnať nejaké koncerty keď sa vydalo prvé, viac-menej goregrindové demo, „Parasites“, a HUMAN HUMUS hrávali prevažne v Poprade. Vtedy ešte spieval prvý spevák Maťo. Približne rok po tom sa trochu zamiešali karty a Maťo sám odišiel. Keď som s chalanmi začal spievať ja, tak na gitaru ešte hral Monte. Spoločne sme nahrali epéčko „Elitists Equal Disgrace“, ktoré sa od dema dosť líšilo riffmi, rytmami aj spevom. To bola prvá odbočka k viac punkovému grindcoru. Monte po čase odišiel tiež a nahradil ho Andrej. Doniesol do kapely tonu nových nápadov a surových riffov, z ktorých sa poskladal debut „Dirty Filthy Mess“. Nemyslím si však, že „transformáciu“ má na svedomí ktokoľvek z kapely. Vždy sme chceli hrať grindcore všetci, iba sme dlhšie hľadali ako presne. Čo sa vlastne deje dodnes, lebo stále skúšame niečo nové a iné.

HUMAN HUMUS. V strede vokalista Ižďo. Foto: Striga.

Naživo som videl HUMAN HUMUS aj v starom zložení s hodnotením, že v pohode celkom fajn, ale nebolo to niečo z čoho by sa ľudia „posadili na prdel“. No nová a aktuálna zostava spôsobila, že vaša hudba a aj jej živé prevedenie dostalo tie správne grády a stala sa z vás nekompromisná brúska…
Nekompromisná brúska (smiech). HUMAN HUMUS je iná muzika ako v začiatkoch a z prvého dema už nehrávame skoro nič. Na posledný album sme síce nahrali dva tracky, ktoré sme nahrali aj na demo, ale inak sa už späť veľmi vracať nechceme. Sem-tam v aute niekto vytiahne to prvé demo a pustíme si to. Rozoberáme to a zväčša sa iba zabávame na tom, aké tam sú sprosté nápady. Zároveň vieme, že dnes by sme nič také nenahrali. Časom sa ti už nechce hrať staré songy, obohrajú sa ti. Chceš skúsiť niečo nové a vieš, že nechceš, aby to znelo ako to staré. Je to prirodzené. S odstupom času sa na veci pozeráš z iného pohľadu.

Vo vašej hudbe počuť viacero vplyvov. Prezraď, akým hudobným žánrom holdujú členovia HUMAN HUMUS?
Každý má svoje úlety a každá hudba má niečo, čo chceš a nemá tá druhá. Mňa baví muzika od soulu, funku, rokenrolu cez psychadéliu, až po grindcore. Stále nájdem niečo neobjavené. U Sedrika sa sem tam objaví aj Amerika 80. rokov (smiech). Andreja baví najviac crust, d-beat a desiatky subžánrov okolo neho. Spoločne so Šestom a Sedrikom počúvame veľa stoneru a x tomu podobných (sub)žánrov. Chytil sa naň už aj Andrej, ale neprizná nič (smiech). To je asi kľúčová kombinácia, z ktorej vychádzame. Pochopiteľne okrem grindu, k tomu máme všetci štyria rovnaký postoj.

Váš debut „Dirty Filthy Mess“ ste nahrávali u Martina Barlu. Počul som pár nahrávok z jeho dielne a vždy vykúzlil výborne znejúci sound, čo platí aj vo vašom prípade. Bol hneď prvou voľbou, že nahráte album u neho?
Maťo je profík. Nápaditý a kreatívny. Robota ho baví, takže sme vedeli, že nám spraví výbornú nahrávku. Chvíľu sme kombinovali, že kde inde by sme to mohli ešte nahrať a spoločne sme dospeli k názoru, že Maťo je najlepšia voľba. Počuli sme nespočetné množstvo nahrávok, ktoré nahrával už dávno predtým. Všetci sa s ním poznáme nie krátky čas, teda nebolo to len o nahrávaní, ale bola to aj sranda. S jeho kapelou ASTAROT chodíme hrávať koncerty každý rok.

Všetky nahrávky ste si doteraz vydali sami. Nakoľko je pre vás dôležitý DIY prístup a keby prišla ponuka od vydavateľstva išli by ste do toho, alebo to beriete tak, že v našich podmienkach a pri hudbe akú produkujete si tieto veci viete zmenežovať aj sami?
Všetko má svoje plusy aj mínusy. Keď ideš systém DIY tak v tom máš väčší prehľad. Naučíš sa čo nejde a čo ide, ako to vlastne funguje a ako si to ustrážiť. Nevýhoda je, že s tým je kopa roboty a musíš tomu venovať značnú časť svojho času, ktorý keď nemáš, tak ťa to zbytočne zdržuje a vydávanie sa naťahuje. Keď máš vydavateľstvo urobí to za teba niekto iný a otvorí ti to dvere tam, kde sa otvárajú ťažšie, ak ho nemáš. Napríklad na väčšie festivaly. Label však súvisí aj s povinnosťami, záväzkami a zmluvami, ktoré môžu byť obmedzujúce. Druhá vec je, že zohnať vydavateľstvo v dnešnej dobe, pre kapely ako sme my, nie je len tak. Vydavateľstvá neskáču ako si pískneš, vyberajú si. Vzhľadom na to, že sme si to doteraz robili sami, ďalší album by sme chceli pre zmenu u niekoho vydať. Určite si to však v našich podmienkach vieš ošéfovať a zmenežovať sám a na to, aby si mal vlastný vinyl alebo CD nepotrebuješ nikoho tretieho.

V roku 2013 ste absolvovali turné, pri ktorom ste si zahrali hlavne v Rusku, ale aj v Litve a na Ukrajine. Mohol by si sa podeliť o nejaké zaujímavé momenty, o ktoré určite nebola núdza. A aké ohlasy a podmienky ste mali v týchto končinách?
Turné bola výzva. Dva týždne spolu nonstop v aute sme predtým ešte neskúšali. Obzvlášť nie 3000 km od domu. Ľudia sú tam iní. Všade, kde sme prišli, boli radi, že sme práve tam a že sme merali cestu z nejakého Slovenska až k nim. Sem-tam sa miestni nechápavo pýtali, že prečo sme šli práve do Ruska. Vážili si kapely aj nás ako cudzincov a skoro vždy boli maximálne pohostinní. Keď sme hrali v Togliatii, bolo tam iba pár ľudí a všetci sa odpaľovali na muzike. Za nimi sedeli pri stole vzadu dvaja veľkí tuční chlapi, ktorí vyzerali akoby tam boli náhodou. Chlastali a pozerali na koncert. Ešte predtým než sme hrali, keď som rozložil distro, jeden z nich prišiel a vykúpil polovicu toho, čo som tam mal. Bral som vtedy cédečka od českých Bizzare Leprous aj L’inphantile Collective, takže toho nebolo málo. Zobral jeden kus z každého albumu, plus nejaký merch. Keď sme odohrali prizvali nás k stolu k hektolitrom chlastu a objednávali fľašu za fľašou, väčší chlap vytiahol igelitku s tým, že pre nás má darček. Hovorili sme mu starosta, lebo doniesol suveníry s logom mesta. Zapaľovače, magnetky, tričko, šiltovku a podobné maličkosti (smiech). Potom odo mňa chcel, aby som si s ním vymenil topánky, za tie jeho. Hnusné lakovky, veľkosť minimálne 48. Snažil sa ma ukecať tým, že keď tam hrali NAPALM DEATH, tak Embury s tým údajne problém nemal. Tak kto vie…

Štvorica hudobníkov je dobrá partia

Navštívili ste aj iné miesta. Srbsko, Rumunsko, Slovinsko či Dánsko, čo ťa najviac zaujalo pri týchto zastávkach? Mohol by si prezradiť, či si zaznamenal nejaké výraznejšie zmeny v tom ako tam funguje undergroundová scéna v porovnaní s našou?
Scéna, ktorej sme súčasťou, funguje skoro všade rovnako. Návštevnosti koncertov sú podobné, niekedy aj slabšie ako u nás. Záleží aj od toho, kde sa hrá. Na ruskom turné sme hrali všade po baroch. Na minuloročnom, keď sme šli do Dánska a Nemecka, boli to prevažne squatty. Na tohtoročnom balkánskom to boli aj bary, aj squatty. Publikum squattu je zväčša zložené prevažne z komunity, ktorá v ňom žije a ktorá sa aktívne podieľa na jeho chode. Teda, aj na koncertoch, ktoré sa tam robia. Je to taká hipisáčina, narozdiel od koncertov, ktoré robia promotéri v krčmách. Oboje má vlastnú, úplne odlišnú atmosféru.

So svojou extrémnou muzikou ste sa dostali až do verejnoprávneho rozhlasu, kde ste dokonca hrali naživo. Ako vnímate túto skúsenosť? Spomínam si, že medzi Andrejom a Rudim to trochu „iskrilo“, keď Andrej prezentoval svoje anarchistické názory (úsmev).
(Smiech), na to radi spomíname. Headbanger bola mimoriadne zábavná udalosť, dodnes sa z toho smejeme. Odporučil nás tam Pišta z ČAD-u, a šli sme tam s tým, že vôbec nevieme ako to bude prebiehať, ani čo budeme rozprávať. Pamätám sa keď sme si predtým boli sadnúť, aby sme trocha prebrali, že čo a ako. Nakoniec to bolo pochopiteľne úplne inak, než sme sa dohodli. Politiku sme totiž chceli nechať bokom, ale Rudi bol neodbytný (smiech). Andrej a jeho protištátne postoje neboli kompatibilné s verejnoprávnou inštitúciou, ale nič zlé sa nestalo ani nepovedalo. Na facebooku sa Rudi a Andrej o tom istom hádajú dodnes (smiech).

V poslednom období je okolo vašej formácie ticho. Ako to momentálne u vás vyzerá a čo otázka nového albumu, už pracujete na nových veciach?
Naše bubny – Sedrik – sa v auguste oženil a so svojou manželkou čakajú prvé dieťa, ktoré sa narodí už každým týždňom. To je dôvodom, prečo je okolo nás teraz trocha tichšie. Neberieme veľa hraní a skúša sa v trojici, väčšinou bezo mňa. Ja lietam medzi Prahou, Bratislavou a Popradom. Andrej pracuje v Bratislave. Sedrik a Šesto sú v Poprade. Hrávame vždy, keď sme doma všetci, ale aj keď príde do Popradu iba Andrej. Popritom makáme na nových veciach a chystáme nový album. Mali sme nahrávať ešte toho roku, ale nepodarilo sa. Dokonca bolo booknuté aj štúdio. Väčšina materiálu je už na svete, ale ešte to chce poriadne dotiahnuť do detailov. Keď to nahráme, tentokrát by sme chceli ísť s vydávaním do vinylu, nie do cédečiek. Keďže Sedrik bude grindcorový foter, budeme živé hrania musieť trochu obmedziť. Už teraz ich bolo pomenej. Zostavu ale meniť nechceme. Baví nás hrať spolu.

Zapájaš sa pri tvorbe materiálu aj do hudobnej zložky, alebo si riešiš iba texty?
Andrej je mecenáš riffu. Väčšinou príde s nápadom a riffmi pre celý track aj s tým, ako si predstavuje, že bude znieť. Hráme to dookola a preberáme to všetci a dolaďujeme spoločne. V prípade, že chalani skúšajú bezo mňa, tak to preberajú iba oni traja. Spevové party vždy nechajú na mne, podľa toho ako to počujem. Texty sú posledná fáza a nepíšem ich všetky ja. Veľakrát píše aj Andrej.

Ako vnímate všetky tie hopsavé „fekálno“ goregrindové spolky? V grindovej scéne sa zvykne o nich rozprávať, že kazia tomuto žánru meno.
Netvrdil by som, že kazia scéne meno. Podľa mňa je to iná muzika, než ostrý surový grindcore. Hopsačky už veľmi nepočúvam, ale na koncerte si ich pozriem. Pre nás je gore viac o kapelách ako HYMEN HOLOCAUST, JIG-AI, CARCASS, REGURGITATE alebo HAEMORRHAGE.

HUMAN HUMUS

Istý čas si pôsobil aj v crustovej kapele DISTAX, ktorý žáner ti je bližší? Grindcore alebo crust?
Určite grindcore. Je v ňom viac zlosti a agresie než má crust. To z neho tvorí najideálnejší ventil pred pomotaným svetom, v ktorom žijeme. A DISTAX je kapela, ktorú založil Andrej ešte predtým ako začal hrať v HUMAN HUMUS. Prizval ma a ja som šiel. Tiež ešte predtým než som začal spievať v HUMAN HUMUS, ale už vtedy ma to viac ťahalo ku grindu.

Teraz prejdeme trochu mimo hudobnú sféru. Zaujímaš sa o filmy, dokonca študuješ filmovú teóriu. Kedy si sa začal zaujímať o filmy vo väčšej miere a aký je tvoj najobľúbenejší, prípadne, aký žáner preferuješ?
Len tak v skratke, lebo to by bolo asi na iný rozhovor. Zo širšieho hľadiska som sa o film začal zaujímať už v detstve. Neskôr som chodil na strednú filmovú školu a teraz študujem filmovú vedu. Filmu sa venujem viac prakticky než teoreticky, aj napriek tomu, že študujem teóriu a filmové remeslo je mojou najvyššou prioritou. Najobľúbenejších filmov mám desiatky a žáner? Bavia ma príbehy, potom je žáner iba otázka autorského prístupu.

Keď už sme pri tých filmoch, tak ku ktorému snímku by sa podľa tvojho názoru hodila vaša hudba aj keby mala zaznieť čo i len na krátku chvíľu?
Grindcore nie je veľmi šťastný výber hudby pre film. Je to tvrdá a úderná muzika. Nemá gradáciu, akú film potrebuje, lebo zasiahne hneď. Track by musel zapadať do konceptu filmu, v ktorom by hral. Inak by mu mohol skôr uškodiť. Na youtube je klip k starej verzii songu „Boost“ z nejakého exploatačného gore snímku a k songu „Dirty Filthy Mess“ sme postrihali video z niekoľkých dokumentárnych filmov o fastfoodoch a syntetických potravinách. V prvom prípade to funguje tak maximálne ako sranda, nič viac. A k tomu druhému to celkom sedí. Stále to však nie je film, ale klip.

Máš s kapelou nejaký sen či cieľ, ktorý by si chcel dosiahnuť?
Mojím najväčším snom bolo ísť na turné a to sa mi splnilo už trikrát. Chcem ísť znova. Raz by to však mohlo byť aj na dlhšie, než dva týždne. Napríklad na mesiac, mesiac a pol.

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk