Nórske black metalové stálice GORGOROTH netreba nikomu nejak zvlášť predstavovať. Ich história, personálne zmeny a naťahovačky s bývalými členmi sú tak košaté, že máloktorá kapela im môže v tomto konkurovať. A vlastne načo používať množné číslo? GORGOROTH je vlastne jeden človek,  gitarista a frontman Infernus, ktorý je hlavným mozgom tohto zoskupenia. Zostava, ktorá účinkuje na najnovšom albume je ustálená od roku 2007, teda okrem vokalistu Atteringera, ktorý je v kapele, dá sa povedať ešte nováčikom. „Instinctus Bestialis“ je jeho prvou štúdiovou nahrávkou s GORGOROTH.

GORGOROTH – Instinctus Bestialis

Atterigner, ktorého domovskou kapelou je menej známe srbské zoskupenie TRIUMFALL, je rozhodne prekvapením. Hneď po prvom otvorení úst v úvodnej skladbe. Jeho vokál je o poznanie hlbší a musím nerada zhodnotiť, že na celom albume znie v jednej rovine, bez akýchkoľvek náznakov výšok, vreskotu, všeobecne zmien, ako sme u black metalových kapiel zvyknutí. Práve jeho monotónnejší a hrubý hlas spôsobuje nechcený pach death metalu, ktorý doteraz na nahrávkach GORGOROTH nebol tak zreteľný. Je otázne, ako fanúšikovia túto dosť výraznú zmenu príjmu, ja osobne som si po niekoľkonásobnom vypočutí zvykla, ale vnímam album, akoby šlo o nový projekt a nie počin black metalovej stálice.

Gitarové riffy sú síce naďalej s rukopisom Infernusa, ale aj v nich pribudol podobný pach death metalu. Pravdepodobne Infernus preto angažoval do kapely práve Atteringera, lebo mu zrejme zapadal do jeho black/death metalového konceptu pripraveného pre aktuálny album. Hold, čistý starý black sa asi nenosí už ani medzi nórskymi black metalistami, alebo mal Infernus jednoducho potrebu experimentovať. Pokiaľ sa rozhodol uberať iným smerom, mohol to urobiť pod hlavičkou nového projektu, ale ťažko vysúdený názov GORGOROTH chce asi využívať do poslednej kvapky.

GORGOROTH počas jedného z koncertov

„Instinctus Bestialis“ je kvalitou rovnocenný predošlým albumom, avšak žánrovo je kúsok inde. Osobne mi veľmi chýba krikľavé zafarbenie a jakot bývalého vokalistu Gaahla alebo aj Pesta. Gitarovým častiam chýba zas blackové kvílenie.

Nejdem však len haniť. Samozrejme, na albume sú aj krásne špinavé a rezavé momenty, príkladom nech je skladba „Ad Omnipotens Aeterne Diabolus“, ktorá začína nádherným pochmúrnym introm, ktoré sa rovno rozvinie do poriadnej sekačky a klepačky bubeníka Tomas Asklunda. Neskôr, počas gitarových vyhrávok, sa vývin piesne jemne spomalí. Aj vokál je v tejto skladbe o kúsok kvílivejší a menej hrdelný.

Naopak, najmenej blackového odéru nesie song „Burn in His Light“, kde je úplne jasný deathový growl a dokonca obsahuje aj takmer power metalové sóla. Pred koncom albumu chuť jednoznačne napraví dlhá blacková jazda „Kala Brahman“, začínajúca guľometnou hradbou bicích, ktoré strieľajú vo vysokých kadenciách v celej minutáži skladby. Tu by som veľmi rada poznala aj pointu textu, ale rovnako ako pri predošlých albumoch, aj pri tomto sú texty opäť prísne utajené.

Celkovo hodnotím album ako veľmi slušný počin, avšak som sklamaná z odklonu od ortodoxného black metalu. Samozrejme stále je to black, ale nie ten špinavý, zarezávajúci a vyvolávajúci zimomriavky. Prirovnala by som to, ako keď do mrazivej vody nasypete za hrsť mletého mäsa, zamúti sa a stratí svoju čírosť.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Anula

Redaktorka Valhalla.sk