Posledný deň bol naozaj náročný. Festivalový program začal z ostra, hneď od desiatej hodiny rannej. Nemecké trio Cock and Ball Torture do nás vlialo svojím death n rollom, reznutým grindom obrovské množstvo energie. Navyše zle neznel ani prifarbený murmur oboch „spevákov“ kapely. Asi najlepší štart počas celého festivalu. Po CBT nasledovali blackmetalový Ragnarok, ktorých som vzhliadol iba chvíľu. Black metal inšpirovaný veličinou Immortal, asi tak by sa to dalo zhodnotiť. Najviac ma zaujal výzor gitaristu, ktorý mal ozaj dosť kíl a miestami vyzeral komicky, bez urážky. Po týchto dvoch kapelách sme sa  skryť pred občasnými, no výdatnými prehánkami, ktoré boli v tento deň našťastie posledné. Ja som netrpezlivo očakával vystúpenie britov Bal-Sagoth, ktorý si podľa pôvodných správ vymenili miesto so Sybreed. No, nakoniec Bal-Sagoth hrali až 13:30, namiesto Barren Earth, ktorí mali nejaké problémy s dopravou. V podstate po dvoch dňoch som sa dočkal. Na pódium vyšli symfonický blackáči na čele s Byronom Robertsom, ktorý odpsieval celý set v čiernom dlhom plášti s kapucou. Kapela počas svojho času spravila fanúšikom prierez svojou kariérou, no najviac sa predsa len sústredila na stále aktuálny, už 4 roky starý album The Chtonic Chronicles. Na Bal-Sagoth bolo vidieť, že až tak často naživo nehrávajú, no ja som bol z ich vystúpením spokojný. Do uší sa mi dostali aj také chýri, že spevák bol preto v kapuci, lebo mal texty nalepené pod sebou a vlastne ich iba čítal. Sám som toto nespozoroval, tak nechcem zbytočne vyvolávať rôzne špekulácie. Po Bal-Sagothe sa začal program zhusťovať a keďže sme sa ešte aspoň raz chceli pozrieť do oddychovej časti a pobehať pomedzi stánkami s tričká, museli sme oželieť američanov Origin.K pódiám sme sa vrátili až za prvých tónov Graveworm. Staršiu tvorbu týchto talianov mám rád, ale na Metalshop Stage sa mi vystúpenie zdalo úplne bez iskry, bez nasadenia, proste obyčajné. Možno to bude aj tým, že ich posledné dva štúdiové albumy ma vôbec nenadchli. Graveworm teda neboli zlí, žiaľ len úplne priemerní. Po talianoch som sa hneď presúval na Jagermeister Stage, kde sa predstavili nórski experimentátori Madder Mortem. Ich vystúpenie hodnotím ako jedno z najmilších prekvapení celého festivalu. Suverénnym vokálom sa prezentovala speváčka Agnete M. Kirkevaag, jej hlas je naozaj ozdobou celej kapely, čo potvrdila aj naživo. Väčšinu svojej pozornosti smerovali Madder Mortem na aktuálny album Eight Ways a na nové EP Where Dream and Day Collide. Skladby ako The Little Things, Formaldehyde, A Different Kind of Hell, Where Dream and Day Collide alebo All I Know boli lahôdkou pre uši. Madder Mortem ukázali aj zmysel pre humor, keď si vystrihli swingové okienko, ktoré iba podčiarklo vynikajúce vystúpenie tejto nórskej kapely. Počas Lyzanxie si bolo treba oddýchnuť, aby sme sa vrátili na Jagermeister Stage, tenokrát už v plnej zostave, na fínov Moonsorrow. Na ich vystúpenie som sa veľmi tešil. Na Villeho Sorvaliho a jeho kapelu bolo zvedavých naozaj dosť ľudí. Moonsorrow prišli, ako zvyčajne hore bez a pomaľovaní krvou. Kapela sa prezentovala viacerými zaujímavými pózami pre fotografov a Ville nezabudol povedať, že pracujú na novom albume. Práve pri týchto fínoch bolo citeľné, že potrebujú na koncert oveľa viac času ako poskytnutých 40 minút. No, podmienky však mali skoro všetci rovnaké. Ich skladby sú všeobecne dosť dlhé (na poslednom albume V.: Havitetty sú dve skladby a celková stopáž albumu je 56 minút). Čakal som, že odznejú hity ako Sankarihauta alebo Kylan Päässa z môjho najobľúbenejšieho albumu Voimasta Ja Kunniasta, no nestalo sa tak. Moje dojmy z Moonsorrow sú nielen preto dosť rozpačité, ale dav fanúšikov oplýval spokojnosťou. Vzápätí sme sa presunuli na MetalShop Stage, kde vystúpili experimentátori Jesu, ktorí plnili podobnú úlohu ako vlani Ulver. Industriálno ambietný post rock, sme vydržali sledovať len chvíľu. Ono, po muzikantskej stránke je to hudba naozaj kvalitná, no mňa osobne na festivale takáto hudba nezaujme, podobne ako vlani Ulver, ktorých mám popritom oveľa radšej ako Jesu. Jesu si viem skôr predstaviť na menšom klubovom koncerte.

Ako doznievali tóny Jesu, tak na druhom pódiu sa už chystali Macabre a to je muzika, naozaj z iného súdka. Trio „maníkov“ spoza veľkej mláky to rozbalilo hneď od úvodu. Lance Lencioni alias Corporathe Death sa okrem už neodmysliteľného mikrofónu, ktorý ma nainštalovaný na sebe prezentoval obrovským množstvom grimás a póz. Pomedzi svoje choré songy porozprával aj pár hororových príbehov. Macabre sa prezentovali skvelým vystúpením, kde odovzdali naozaj všetko a klobúk dole pred bubeníkom Dennisom Ritchiem. Vedel som, podľa štúdiových albumov čo dokáže, ale sledovať to naživo bol ozaj zážitok. Hudobne spravili Macabre prierez celou diskografiou. Po Macabre nasledovalo zoskupenie Diablo Swing Orchestra. Pôvodne som ich vystúpenie chcel odbojkotovať, ale dobre, že som sa tak nerozhodol. Ich hudba mi z albumov veľmi nereže, ale naživo to bolo iné kafe. Ich avantgardné pojatie muziky malo svoje čaro. Kapela bola poobliekaná v oblekoch a asi najviac si koncert užíval cellista Johannes Bergion. Ann-Louice Logdlund roztancovala svojím operným spevom snáď každého, kto stál pod pódiom a vystúpenie DSO hodnotím naozaj pozitívne. Spomedzi všetkých kapiel prišli DSO ako ozajstné oživenie tohtoročného Brutalu. Ako som spomínal v úvode posledný festivalový deň som sa najviac tešil na Hypocrisy a keďže som mal za sebou naozaj dlhšiu šnúru sledovania koncertov, na moju únavu doplatil Voivod. Legendárnu kanadskú formáciu som nevidel, čo ma v konečnom dôsledku aj mrzí, no ako ospravedlnenie pred sebou samým si dávam to, že som ich videl minulý rok na Masters of Rock. Ako som však mal možnosť počuť, mám čo ľutovať, pretože Voivod hrali iba staré veci z thrashovej éry. Po Voivode, som pozbieral všetky sily a šiel sa pozrieť na ďalšiu thrashovú legendu, nemecký Tankard. Práve na Tankarde bolo vidieť ako sa podpíše pod ich výkon a prezentáciu to, že sa už neživia muzikou. Niekedy boli zvyknutí vystupovať každý boží deň a teraz je koncert pre nich udalosťou. Spevák Andreas „Gerre“ Geremia pobehoval od jednej strany pódia až po druhú, strúhal rôzne grimasy, neustále sa bláznil. Okrem novších skladieb z posledných dvoch albumov The Beauty and the Beer a Thirst zazneli aj úplné staré old school vypalovačky Dont Panic Chemical Invasion alebo z debutu Zombie Attack rovnomenná skladba. Tankard nezabudli ani hymnu Empty Tankard. Naozaj podarené vystúpenie, ktoré si kapela užívala. Nebudem tvrdiť, že Gereho výšky sú stále také ako dakedy, ale Tankard na mňa urobili naozaj veľmi dobrý dojem. Gere dokonca vzal jednu fanynku na pódium, kde si s ňou okrem iného zatancoval aj „thrashový valčík.“

S pribúdajúcim časom to vo vojenskej pevnosti Josefov začalo hustnúť, nielen pribúdajúcimi ľuďmi, hustnúcou atmosférou, ale aj ja v mojom vnútre. Pomaly, ale iste sa blížil čas, kedy mali vystúpiť Hypocrisy. Ešte pred nim, sme však po malom občerstvení sledovali na Jagermeister Stage amerických brutalistov Dying Fetus. Pravda, sledovali, ako sledovali. Keďže sme prišli trošku neskôr a priestor pod pódiom má klesajúcu tendenciu, veľa sme toho nevideli. Americké trio však predeviedlo poriadnu smršť, s ktorou bol spokojný snáď každý. Odzneli nielen nové skladby, ale najmä staré a osvedčené smrtiace zárezy z prvých albumov. Od prvého živého vystúpenia Hypocrisy ma delila už iba jedna kapela. Tou bola jedna z hlavných hviezd tohtoročného Brutalu, švédska kapela Meshuggah. Ich tvorbe neholdujem ani na štúdiových nahrávkach, tak som počas ich koncertu zvolil vyčkávanie na zvučenie a prípravu pódia pred vystúpením Hypocrisy. Z toho mála čo som mal možnosť videť a počuť Meshuggah na Metalshop Stage sa snažili zaujať nespútanosťou, živelnosťou a krásnym pódiom, ktorému dominovali ľudské ruky. Síce z diaľky, ale aj tak sa mi zdal ich koncert až príliš profesorský, aj keď si nie som istý, či zrovna to je to správne prirovnanie. Moje myšlienky a pozornosť sa však už sústredili na Jagermeister Stage, kde asi po hodinovom státí som sa dočkal. Prvýkrát v živote za zvuku intra som videl naživo vychádzať Hypocrisy. Úvod inak, skvelého koncertu pokazil zvuk, pretože pri prvej skladbe som mal problém rozoznať o akú pieseň ide. Neskôr sa to však už ustálilo a naplno som si mohol vychutnať umenie Mr. Petra Tägtgrena. Ten si vystúpenie taktiež užíval. Z aktuálneho albumu A Taste of Extreme Divinity odzneli iba Valley of the Damned a Weed Ou the Weak, teda ak som to v mojej eufórii správne zachytil. Do starších čias sme sa preniesli vďaka skvelej skaldbe Pleasure of Molestation alebo krátkej úderke Killing Art. Nezabudlo sa ani na album The Final Chapter a skladbu Adjusting the Sun. Playlist Hypocrisy bol podľa mňa vhodne poskladaný nielen z novších skladieb, ale Peter do neho zakomponoval aj tie staršie. Z novších odzneli napríklad Eraser, alebo virusovská Let the Knife Do the Talking. Ako prídavok nesmela chýbať Fire in the Sky a nesmrteľná skladba Roswell 47. Z ich vystúpením som nadmieru spokojný, aj keď by som si vedel predstaviť aj pár songov z The Fourth Dimensions, ale nato už priestor kapela nemala. Peter nezabudol povedať, že by sa mali čoksoro vrátiť do Čiech, takže možno nabudúce zahrajú skladieb viac. Až na úvodné problémy so zvukom, hodnotím vystúpenie mojich obľúbencov ako najlepšie na tohtoročnom Brutal Assaulte. Sám sa priznám, že nie je to možno úplne objektívne, pretože sú mojou najbľúbenejšou kapelou, takže to berte s rezervou. Viacerí sa však zhodli, že Hypoocrisy patrili medzi najlepšie koncerty na 15. ročníku Brutalu. Po totálnom nasadení a nadšení z Hypocrisy prišla na mňa neuverietľná únava. Vystúpenie Agnostic Front som žiaľ nevydržal, šli smesa  aj s naším osadenstvom osviežiť zlatistým mokom. Agnostic Front som naozaj chcel vidieť, žiaľ postaviť sa od piva bolo už ťažké a navyše bolo na nich obrovské množstvo ľudí. Po nich nasledovala doomová legenda My Dying Bride, ktorú sme sledovali len chvíľu. Akurát sme narazlili na staršiu tvorbu, z ktorej hrali podstatnú časť setu. Staršie veci reznuté death metalom im svedčia omnoho lepšie ako nové. My sme mali to šťastie, že akurát znela vôbec úplne prvá skladba, ktorú kapela zložila Vast Choirs. Za tú chvíľku nás okrem lídra Aarona Stainthorpeho (dokonale prežíval vystúpenie – zvíjal sa, alebo stonal) zaujala aj nová krv v kapele a síce sympatická basáčka Lena Abé. Po pár skladbách viedli naše cesty do stanu, pretože ráno sa bolo treba baliť a pomaly kráčať na preplnené spoje. Žiaľ Watain a Barren Easrth nám vďaka tomu unikli a súdiac z mnohýc reakcií, mrzieť nás ozaj môžu Barren Earth, pretože viacerí to považovali za skvelú festivalovú bodku. Tou mojou boli v podstate Hypocrisy.

Ako som písal včera, tak aj dnes bol evidentný rozdiel medzi prejavom mladších a starších kapiel. Skvelé predstavenia predviedli Macabre, Voivid, Tankard, Hypocrisy, My Dying Bride, kdež to na strane druhej „len“ profesionálne show, bez pridanej hodnoty sa prezentovali Moonsorrow, Graveworm alebo podľa mňa aj Meshuggah. Počas celého festivalu som si všimol, že v niektorých prípadoch haproval zvuk, ale to najmä na Jagermeister Stage (napr. Ensiferum, chvíľu Hypocrisy). Celkovo viac som si vychutnal koncerty na MetalShop Stage, pretože tam je relatívne viac miesta aj na pozorovanie z diaľky a navyše nie je tam nepríjemný spád od pódia smerom dole. Tento rok sa inovovala aj VIP tribúna, celkovo pribudlo viacero atrakcií a cestičiek. Až na pár vecí, ktoré som spomínal v Prológu, dopadol jubilejný 15. ročník tohto festivalu na výbornú.

V záverečných slovách, ktoré chcem adresovať všetkým zúčastnením, by som sa naozaj veľmi rád poďakoval organizátorom za takýto skvelý festival. Jubilejný 15. ročník, bol naozaj výnimočný, najmä vo výbere kapiel, ktoré prilákali do josefovskej pevnosti obrovské kvantum nadšencov metalovej muziky. Dojmy a zážitky, ktoré si odnáša každý jednotlivec, sú určite na nezaplatenie. Každého zaujalo niečo iné, každého povedzme aj sklamalo niečo iné, no v jednom sa zhodnú všetci. Už teraz sa všetci tešíme na Brutal Assault 2011.

Najlepší: Hypocrisy, Fear Factory, Lock Up, Converge, Napalm Death, Madder Mortem, Macabre,
Dobrí: Obituary, Devourment, Monstrosity, Hypnos, Ihsahn, Tankard, Diablo Swing Orchestra, Bal-Sagoth, Cannibal Corpse, Dying Fetus
Rozpačité dojmy: Ensiferum, Kalmah, Gorgoroth, Graveworm, Moonsorrow
Sklamania: Piatková prietrž mračien, kvôli ktorej sme zmeškali Devina Townsenda a podstatnú časť Cannibal Corpse.

Autor: Stillborn

Foto: Sachtikus (pre www.mortemzine.net)

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk