Nahradiť svojich populárnejších predchodcov nemali ľahké

História nás všetkých naučila, že zmena v zostave metalového zoskupenia nie je ničím výnimočným, o to viac však zamrzí, keď pomyselný „čierny Peter“ ostane tomu, kto zväčša stojí uprostred pódia, burcuje dav, chytá podprsenky a najmä trápi mikrofón. Nie nadarmo totiž platí, že spevák dáva kapele tvár, a preto s jeho odchodom zväčša odchádza aj tvrdé jadro fanúšikov. História nás taktiež naučila ctiť motto „nikdy nehovor nikdy“, takže či už je vojnový stav „pôvodný spevák vs. zvyšní členovia“ spôsobený odlišným hudobným smerovaním, naštrbením medziľudských vzťahov, zmenou životných priorít či tlaku okolia, vždy sa nájde zopár výborných príkladov, kde toto heslo platí doslova a do písmena.

Budeme sa preto venovať viacerým ľudom, ktorí dostali obrovskú šancu užiť si svojich pätnásť minút slávy v legendárnej kapele, no vplyvom rôznych okolností im tento ich životný angažmán akosi nevyšiel. Reunion pôvodnej zostavy v tomto prípade zväčša na seba nenechá dlho čakať… Začneme klasickým „hevíkom“ a jeho asi dvoma najznámejšími prípadmi, na skok sa presunieme k ženskému pokoleniu, aby sme sa rázom ocitli v thrash metalovom uragáne. Chýbať samozrejme nemôže ani záverečný bonbónik v podobe jednej legendy smrtiaceho kovu.

Blaze Bayley – IRON MAIDEN (1994 – 1999)

Príbeh Blazea Bayleyho (ex-WOLFSBANE), Angličana s najdivokejšími kotletami na scéne, je dnes už sám o sebe legendou, ktorá budí zo sna aj tých najvernejších obdivovateľov „železnej panny“. V roku 1993, teda v čase keď je už zrejmé, že Bruce Dickinsom dáva kapele definitívne zbohom, sa zdá byť situácia v radoch IRON MAIDEN takmer kritická. Posledné turné zaváňa jednou veľkou katastrofou, takže výhľady do budúcnosti nie sú práve najružovejšie. Chalanom sa v tom čase akosi nedarí ani v osobnom živote a nasledujúci album „The X Factor“ (1995) preto môžeme považovať za akýsi soundtrack týchto pochmúrnych dní. Na ňom sa samozrejme predstavuje v úlohe frontmana, dnes už 51-ročný rodák z  Birminghamu, ktorého skupina vyhrabala zo stoviek ďalších uchádzačov.

Blaze Bayley s IRON MAIDEN

Zakrátko sa ale ukázalo, že to veru nebol ten najšťastnejší krok. Hudobná náplň je síce výborná, lenže Blaze je svojim rozsahom aj farbou hlasu niekde úplne inde ako jeho slávny predchodca. Čo sa dalo ešte ako tak zakryť v štúdiu, vyplávalo na povrch pri živých vystúpeniach, kde išlo zväčša o totálne fiasko. Predaje rapídne klesali, čo nezmenilo ani vydanie kompilácie „Best of the Beast“ a najmä novinky „Virtual XI“ v roku 1998. Tá je právom považovaná za najhorší disk v celej diskografií. Chalani sú tak nútení pristúpiť k plánu B, a tým je opätovný návrat strateného syna Brucea, s ktorým skraja roku 2000 zaznamenávajú skvelý comeback. Pozitívne reakcie na sebe samozrejme nenechávajú dlho čakať. A samotný Blaze? Ten sa paradoxne vydal na úspešnú sólovú dráhu, kde všetkým dokazuje, že to s heavy metalom rozhodne vie. I napriek ťažkej nepriazni osudu (smrť manželky, obmena spoluhráčov) totiž vydáva jeden výnimočný počin za druhým. Nech budú dosky „Silicon Messiah“, „The Man Who Would Not Die“ či „Promise and Terror“ jasným dôkazom!

Stojí za zmienku: „Sign of the Cross“, „Virus“, „Lord of the Flies“, „Man on the Edge“, „When Two Worlds Collide“, „The Clansman“, „Futureal“.

Tim „Ripper“ Owens – JUDAS PRIEST (1996 – 2003), ICED EARTH (2003 – 2007)

Iba ťažko nájdem niekoho, kto by mal také neuveriteľné šťastie v nešťastí pri výbere „chlebodarcu“ ako istý Timothy S. Owens z amerického Utahu. Začínal v zafajčených baroch, kde po nociach vyspevoval popevky typu „Living After Midnight“, aby sa už onedlho stal vodcom samotných JUDAS PRIEST. Nastúpiť bez väčších skúseností do zostavy legendy, ktorá ma na svojom konte milióny predaných nosičov asi nie je žiadna sranda, no Tim sa s tým popasoval priam hrdinsky. Jeho hlas je ozdobou inak kontroverzného štúdiového dua „Jugulator“/„Demolition“, dvojice albumov, ktoré sú síce výborné, no svojim moderným soundom akosi nezabodovali. Odporúčam taktiež živák „´98 Live Meltdown“, lenže ako v prípade kolegov z IRON MAIDEN, aj tu sa predajné čísla prepadli takmer na dno. Tlak okolia je obrovský, takže opätovný príchod Roba Halforda je preto iba otázkou času.

Tim „Ripper“ Owens s JUDAS PRIEST

„Mokrý sen“ mnohých fans sa stáva skutočnosťou v  júli 2003, no to už Tim prijíma hodené lano od ICED EARTH. V tomto prípade sa prezmenu porúčal dlhoročný miláčik publika Matt Barlow, lenže už úvodná spolupráca „The Glorious Burden“ ukázala, že táto floridská brúska doslova chytá druhý dych. Lenže tieň bývalého speváka začínal opäť nepríjemne strašiť, a to najmä v dobe vydania priemerného počinu „Framing Armageddon“. Ten za svojím predchodcom výrazne zaostával a hoci boli nasledujúce vystúpenia pomerne úspešné, návrat Barlowa sa začína skloňovať čoraz častejšie. Mierne déja vu? Celkom určite! Život občas píše veľmi divné scenáre. Od konca roka 2007 je tak Tim na voľnej nohe, s výnimkou občasnej spolupráce s gitarovým mágom Ynqwie Malmsteenom. Za zmienku ešte stojí sólový debut „Play My Game“ či projekty BEYOND FEAR, CHARRED WALLS OF THE DAMNED a HAIL!. Výraznejší úspech sa však žiaľ akosi nedostáva.

Stojí za zmienku (JP): „Burn In Hell“, „Bullet Train“, „Cathedral Spires“, „Dead Row“, „Hell Is Home“, „One On One“, „Metal Messiah“.

Stojí za zmienku (IE): „The Reckoning“, „Declaration Day“, „Valley Forge“, „Gettysburg (1863)“, „Ten Thousand Strong“, „A Charge To Keep“.

Anette Olzon – NIGHTWISH (2006 – 2012)

Jediný zástupca nežného pohlavia v tomto rebríčku počúva na meno Anette a jej krátku kapitolu u hviezdnych NIGHTWISH nemožno nazvať ničím iným než omylom. Ako aj v prípade Blazea a Tima, aji tu väčšina fanúšikov neprijala Anette za svoju. Stávka na speváčku so silne popovým výrazom nevychádzala hlavne pri koncertnej činnosti, kde to zväčša končilo jedným veľkým fiaskom. Preberanie žezla po zbožňovanej Tarji Turunen sa ukázalo ako naozaj tvrdý oriešok a ťažký operný spev bol jednoducho nad jej sily.

Anette Olzon s NIGHTWISH

V štúdiu to ale ako tak išlo, albumy nestrácali na kvalite a NIGHTWISH komerčne prosperovali. Album „Dark Passion Play“ (2007) sa stal zo dňa na deň svetovým bestsellerom a zároveň najpredávanejší počinom v ich celej histórií. Hity ako „Amaranth“ či „Bye Bye Beautiful“ rotovali v celosvetových hitparádach a NIGHTWISH zrazu poznal úplne každý. Prijatie nasledujúcej dosky s názvom „Imaginaerum“ však už bolo predsa o čosi vlažnejšie a kotúčik z roku 2011 môžeme považovať za akúsi labutiu pieseň dnes už 43-ročnej Anette. Od tej doby dochádzalo medzi ňou a chalanmi čoraz častejšie k nepochopeniu, čo vyvrcholilo 1. októbra 2012, kedy kapela oficiálne potvrdila definitívny odchod speváčky. Tá v nasledujúcom období rozhodne nezaháľala. Popri výchove troch detí a jedného manžela (basgitarista Johan Husgafvel z PAIN) stihla na trh vyrukovať so sólovým debutom „Shine“ (2014).

Stojí za zmienku: „For the Heard I Once Had“, „Sahara“, „Meadows of Heaven“, „7 Days To the Wolves“, „I Want My Tears Back“, „Scaretale“, „Turn Loose the Mermaids“.

John Bush  – ANTHRAX (1992 – 2005, 2009 – 2010)

Na tému „ANTHRAX a speváci“ by sa dali písať slohové práce. Tí to tu totiž nikdy nemali ustlané na ružiach. Prvé roky existencie zachytili kapelu v neustálej potrebe obmeny tohto postu, a tak v tej dobe stihla vystriedať rovno piatich. Až do chvíle, kým na dvere nezaklopal istý Joey Belladonna. Spolu s ním sa vydávajú na dobrodružnú cestu plnú vypredaných štadiónov, no v roku 1992 je všetkému náhly koniec. Záujem o thrash rapídne upadá a situácia si žiada okamžité riešenie, aj za cenu nutných strát. Joey sa tak rázom ocitá cez palubu a na jeho miesto prichádza John Bush z ARMORED SAINT. Vďaka svojim bohatým skúsenostiam sa v novom pôsobisku udomácňuje prakticky okamžite. S novým spevákom dochádza aj k razantnému otočeniu kormidla smerom k hutnejšiemu prejavu, čoho výsledkom je dnes už klasická doska „Sound of White Noise“.

John Bush s ANTHRAX

Moderne znejúca nálož plná groove pasáži, vražedných riffov a najmä drsného vokálu bola poriadne odvážnym krokom do neznáma, no tento risk nakoniec predsa vyšiel. Aj napriek biednym predajom fungujú ANTHRAX ako dobre namazaný stroj, čoho dôkazom sú placky „Stomp 442“ (1995) a „Vol.8 – The Threat Is Real“ (1997). John sa svojim sympatickým vystupovaním a najmä výborným hlasovým fondom postupne zarýva fanúšikom čoraz viac pod kožu. Akýsi vrchol prichádza na „We´ve Come For You All“ (2003), ktorá je až po okraj naplnená hitovými melódiami. Nasledujúce obdobie praje rôznym reunionom a tomuto tlaku nakoniec v roku 2007 podliehajú aj samotní ANTHRAX. Joey Belladonna je teda po mnohých rokoch definitívne naspäť, a to aj napriek početným žiadostiam typu „Brings Bush Back!“. John sa síce ešte vracia na krátku koncertnú epizódku, lenže to už je iba chabý výstrel do prázdna. Dnes sa tak plne venuje iba obnoveným ARMORED SAINT, s ktorými zaznamenáva triumfálny návrat na scénu s albumom „La Raza“ (2010). Kapela ma momentálne plné ruky práce s prípravou nového materiálu, takže rozhodne držíme palce!

Stojí za zmienku: „Only“, „Black Lodge“, „Hy Pro Glo“, „Random Act of Senseless Violence“, „Riding Shotgun“, „Bare“, „Inside Out“, „Born Again Idiot“, „Catharsis“, „What Doesn´t Die“, „Safe Home“, „Any Place But Here“.

Eric Forrest – VOIVOD (1994 – 2001)

Zaujímavou životnou etapou si v 90. rokoch prešiel aj kanadský spevák a basgitarista Eric Forrest. Dlhú hudobnú púť začínal v studených podzemných chodbách domovského Toronta, no kapelám ako LIQUID INDIAN či THUNDER CIRCUS asi jednoducho nebolo súdené uspieť. Ponuka od krajanov VOIVOD, v tej dobe čoraz úspešnejšej prog/thrash formácie, nemohla preto prísť vo vhodnejší čas. Na svojom konte majú niekoľko albumov, za sebou fanúšikov zo všetkých kútov sveta a najmä výbornú povesť nesmierne originálnej kapely. Žiaľ, výbuch vo vnútri kapely zapríčinil odchod dlhoročného lídra Dennisa Bélangera a basgitaristu Blackyho, takže úloha Erica je viac než zrejmá.

Eric Forrest s VOIVOD

Nik z metalovej obce však vtedy rozhodne nemohol ani len tušiť, čoho sú VOIVOD v trojici schopní, a s akým skazonosným počinom vyrukujú 5. decembra 1995. „Negatron“ je totiž skutočný masterpiece plný surového HC/thrash metalu! Nová tvár paradoxne zaberá aj na starých poslucháčov, čo sa sebavedomé trio snaží využiť aj na ďalšom, ešte šialenejšom kotúči „Phobos“ (1997). Album pôsobí ako nepreniknuteľný monolit, do ktorého sa dostáva iba veľmi ťažko, no o to sladšie chutí jeho geniálna náplň. Vzhľadom na obrovskú kvalitu sú ale predaje mizerné a koncerty sa presúvajú do menších klubov, kde sa chalani zväčša iba tiesnia. Jeden presun v Nemecku však končí takmer tragicky. Eric je vážne zranený a odstavení na neurčito. Prestávku zvyšní členovia využívajú na dokončenie prvého živáku „Voivod Lives“, no atmosféra vo vnútri je tak zlá, že VOIVOD radšej ukončujú svoju činnosť. Reunion v pôvodnej zostave je síce tesne za dverami, no to je už asi iná kapitola. Eric aj napriek týmto skúsenostiam na hudbu ani zďaleka nezanevrel. Už dlhé roky šéfuje formácií E-FORCE a kto zažil ich koncert v Košiciach,  môže iba potvrdiť, že  to jednoducho stálo za to.

Stojí za zmienku: „Insect“, „Nanoman“, „Reality“,, „Forlorn“, „Bacteria“, „Phobos“, „Rise“.

Rob Dukes – EXODUS (2005 – 2014)

K najnovším prírastkom do kroniky „odkopnutých“ patrí aj Rob Dukes, donedávna pôsobiaci v EXODUS. Ich zostava je od založenia doslova všelijaká, len rozhodne nie stála.  Prenesme sa však až do roku 2004, kedy si chalani spolu s frontmanom Steve Souzom plnými dúškami užívajú comeback v podobe albumu „Tempo of the Damned. Ten ich po rokoch hybernácie zachytáva v obrovskej tvorivej pohode, no následné turné začína obnažovať trhliny vo vzťahoch medzi viacerými členmi. Z kapely postupne odchádzajú až traja, vrátane Stevea. Tu konečne do hry vstupuje aj Rob Dukes, dovtedy pracovitý kapelník EXODUS, ktorý jednoducho skúša využiť naskytnutú príležitosť. Odpoveď „You´re in!“ na seba nenecháva dlho čakať.

Rob Dukes s EXODUS

Spolu s taktiež novým gitaristom a bicmenom sa vrhajú do prác na novej doske „Shovel Headed Kill Machine“, ktorá vychádza na jeseň 2005 a prináša snáď najtvrdšie znejúci materiál v dejinách týchto Kalifornčanov. Rob sa oproti predchodcovi vyžíva skôr v kričaných polohách, čo rozhodne nešmakuje mnohým ortodoxným fanúšikom. Na pódiu je však ako doma a ihneď si všetkých získava na svoju stranu! Jeho nekompromisné, agresívne a priam suverénne vystupovanie je hnacím motorom pre celý EXODUS. Aby toho nebolo málo, na ďalších dvoch vydaniach „The Atrocity Exhibition: Exhibit A“ a „Exhibit B: Human Condition“ dokonca zažíva výrazný spevácky progres. V tej dobe je kapela ozajstným thrash metalovým hurikánom, ktorý poľahky demoluje klub za klubom, festival za festivalom a zdá sa, že jej nič nestojí v ceste. Ja osobne som v tej dobe zažil štyri kompletné koncerty EXODUS a vždy to bol neuveriteľný masaker! V lete minulého roku sme však svedkami obrovského prekvapenia. Rob je bez závažnejších dôvodov vyhodený (vraj na to stačil 20-sekundový telefonát) a zvyšok oslavne víta staronového krikľúňa. Nič príjemné… Rob Dukes je ale pravá buldočia povaha a len tak sa určite nevzdá. V roku 2008 totiž založil čoraz známejšiu thrashovú brúsku GENERATION KILL a venuje sa taktiež domovským DUKES.

Stojí za zmienku: „Raze“, „Deathamphetamine“, „.44 Magnum Opus“, „Bedlam 1-2-3“, „Funeral Hymn“, „The Atrocity Exhibition“, „Democide“, „Downfall“, „Nanking“.

Steve Tucker – MORBID ANGEL (1997 – 2001, 2003 – 2004)

MORBID ANGEL, náš jediný death metalový zástupca, patrí k najznámejším, najpredávanejším a najmä k najvplyvnejším zoskupeniam v smrtiacom žánri. Hneď svojim úvodným zárezom „Altars of Madness“ sa zaraďujú medzi absolútnu špičku, z ktorej už prakticky nikdy nezlezú dole, a to aj napriek početným zmenám v zostave. Tá najciteľnejšia zastihuje túto štvoricu paradoxne v časoch najväčšej slávy. Charizmatický frontman David Vincent si postupne prestáva rozumieť so zvyškom osadenstva a po masívnom turné k doske „Domination“ sa poberá k industriálnym GENITORTURES. Trojica na čele s gitaristom Treyom Azagthothom dlho nezaháľa a do svojich radov prijíma dovtedy neznámeho, ale výnimočne talentovaného Stevea Tuckera, s ktorým okamžite začínajú pracovať na nových skladbách. „Formulas Fatal To the Flesh“, výsledok prvého spoločného snaženia, je dodnes považovaný za jeden z najzaujímavejších výtvorov tejto floridskej brúsky.

Steve Tucker s MORBID ANGEL

Hneď nasledujúci monolit „Gateways To Annihilation“ ide ešte omnoho ďalej a MORBID ANGEL ešte nikdy nezneli viac brutálne, technicky, disharmonicky a doslova šialene. Steve svojim hlbokým growlom, precíznou hrou na basgitaru a nekompromisným vystupovaním zatvára ústa aj tým najväčším pochybovačom a aj napriek malej pauze medzi rokmi 2001 a 2002 (krátku štafetu na turné preberá dnes už nebohý Jared Anderson), pokračuje spolu s kapelou v dobíjaní death metalového Olympu. Vydanie počinu „Heretic“ (2003) je ale pre MORBID ANGEL obrovským sklamaním. Nielenže album nespĺňa čoraz prísnejšie požiadavky fanúšikov, ale prepadá hlavne z komerčného hľadiska. Predaje sú skutočne slabé, čo končí definitívnym vyhadzovom z domovskej stajne Earache Records.  Aby toho nebolo málo, do hry sa opäť vracia starý známy David, a to znamená iba jediné – náš hrdina si musí po dlhých siedmych rokoch hľadať iné angažmá. Do dnešného dňa vystriedal Steve Tucker už viacero sľubných projektov, z ktorých najznámejší je určite all stars band NADER SADEK („In The Flesh“) či práve aktuálna medzinárodná brúska WARFATHER („Orchestrating the Apocalypse“).

Stojí za zmienku: „Prayer of Hatred“, „Bil Ur-Sag“, „Heaving Earth“, „Summoning Redemption“, „Ageless, Still I Am“, „At One With Nothing“, „Enshrined By Grace“.

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.