Daniel Zimmermann sa totiž práve v roku 1988 poprvýkrát stretol s Christopherom Bayom. Daniel vtedy bubnoval v kapele China White, ktorá hrala rockové covery a hľadali speváka. Chris odviedol dobrú prácu a kapela s ním bola spokojná. Od tohto ich krátkeho pôsobenia v China White hrali spolu v niekoľkých cover zoskupeniach, najdlhšie spolu vydržali v kapele Lanzer. Po tom sa však ich cesty rozišli. V roku 1997 sa Daniel Zimmermann pridáva ku kapele Kaia Hansena Gamma Ray. V Danovej hlave však stále driemala myšlienka na vlastný projekt, pretože v tom čase bol hlavným tvorcom hudby v Gamma Ray práve Kai Hansen. Zimmermann zistil, že mu nebude robiť problém sedieť na dvoch stoličkách. Gamma Ray s tým nemala tiež žiadny problém a tak vzniklo Danove dieťa nazvané Freedom Call.

Pri stavbe kapely si Dan spomenul na starých známych z pôsobenia v heavy metalovej formácii Lanzer. Chris Bay sa ujal spevu gitary a kláves, Sascha Gerstner gitary a Ilker Ersin basgitary. Pri mene Sascha Gerstner sa však treba pristaviť, pretože práve jeho pôsobenie vo Freedom Call ho katapultovalo až k legendárnym Helloween. Jeho úžasná gitarová hra, zmysel pre melódiu očarili aj samotného Michaela Weikatha.

V roku 1998 vychádza tejto zostave prvý demo materiál nazvaný rovnako ako kapela sama Freedom Call. Demo nahrávali s uznávaným Chariliem Bauerfeindom. Nezvyčajnosťou tohto dema bola stopáž, pretože 6 piesní roztahli až na 33  minút. Ich materiál bol plný melodiky, hymnických refrénov, sviežeho a rýchleho tempa a taktiež gitarových sól. V roku 1999 sa ich ujalo vydavateľstvo Steamhammer, ktoré im vydalo v tom istom roku debutový album, Stairway To Fairyland. Ten obsahoval 10 skladieb a z úvodného dema sa na neho dostali všetky skladby z výnimkou jednej. Starway To Fairyland bol slušným úvodom ich kariéry, aj keď im mnohí vyčítali klišé a gýčovité melódie. Doteraz z debutu hrávajú naživo skladby ako Shine On alebo We Are One. Jednou z najkvalitnejších skladieb na debute bola skoro 7 minútová pieseň Tears of Taragon, ktorá bola majestátna, hymnická a niesla sa v strednom tempe. Po prvom albume sa vydali na turné, kde robili predskokanov Angre a EdGuy. Väčší záujem zo strany fanúšikov im prinieslo až ďalšie EP nazvané Taragon, na ktoré sa dostali prerobené skladby z debutu a aj pripravované skladby z nadchádzajúceho albumu. Na novo bol nahraný opus Tears of Taragon, na ktorom hosťuje vokalista Saxonu Byff Byfford. Z nových skladieb sú Warriors of the Light, Heart of the Brave alebo úspešná cover verzia skladby Dancing With Tears In My Eyes. Pozor však na skladbu Warriors of the Light. Viacerí si ju mýlia s piesňou Warriors, ktorá sa nachádza na albume Eternity. Táto Warriors of the Light sa však nachádza iba na tomto EP a aj keď názov a aj tempo skladby je podobné ako u Warrior, je predsa len iná. Druhý album sa dostal na trh v roku 2001 a dostal názov Crystal Empire. V tvorbe kapely bolo cítiť istý posun. Samozrejme, nie štýlový, bolo však cítiť väčšiu zohratosť kapely a najmä nebojácnosť odpútať sa od už veľakrát počutých metalových riffov a melódií. Skladby ako Freedom Call, Heart of the Rainbow, Call Of Fame alebo Farrewell si dodnes pospevujú priaznivci melodického metalu. Práve na tomto albume sa naplno prejavil obrovský potenciál v Saschovi Gerstnerovi, ktorý krátko po vydaní Crystal Empire opustil Freedom Call a pridal sa k Helloweenu. Na jeho miesto prišiel ďalší mladý a kvalitný gitarista Švajčiar Cedric Dupnot z nemeckej kapely Symphorce. Na rad prišliel singel Silent Empire, ktorý už vydalo vydavateľstvo NTS a nachádzali sa na ňom tri akustické verzie skladieb Freedom Call, The Quest a Hymn To the Brave. Opäť pod záštitou Steamhammer im vychádza v roku 2002 album Eternity, na ktorom sa už podieľal aj Cedric Dupont. Ja osobne mám tento album najradšej. Je rýchly, plný úžasných melódiií a ponúka úplné odreagovanie od reality. Vynikajúce skaldby ako Metal Invasion, Warriors, The Eyes of the World, Island of Dreams alebo Land of the Light hovoria za všetko. Práve posledne spomínaná Land of the Light bola typickou koncertovou skladbou. Vôbec nie zložitou, vôbec nie prepracovanou, ale aj tak mala a má úspech pri živých vystúpeniach. Po vydaní Eternity si Freedom Call pozvali so sebou na turné samotný Blind Guardian. Samozrejme, v roli ich predskokanov. Dovolím si tvrdiť, že nielen album Eternity, ale najmä toto turné im prinieslo najväčší úspech v doterajšej histórii kapely. Fanúšikovia si ich začali viac všímať, začali hrávať na európskych festivaloch a ich úspech šiel smerom nahor. Zo spomínaného turné z Blind Guardian kapela natočila prvé oficiálne CD Live Invasion, na ktorom okrem štvorice hral s kapelou aj klávesák Nils Neumann. Živák sa nahrával spoločne s Charliem Bauerfeindom z vystúpení v Dusseldorfe, Stuttgarte a Mníchove. Live Invasion obsahoval okrem „live“ vystúpenia kapely aj druhý disk, kde sa nachádzali rôzne rarity a prerobené skladby. Dr. Stein od Helloweenu a Hiroshima od Wishful Thinking. Práve Live Invasion zachytilo tú neopísateľnú atmosféru ich živých koncertov a neuveriteľnú dávku energie. Okrem pozitív však trošku odhalilo aj spevácke problémy Chrisa Baya, ktorý naživo nevládal ťahať všetky výšky. Hneď po turné sa Freedom call zavreli opäť do štúdia, kde nahrali The Circle of Life, ktorý je asi najdiskutovanejším albumom v ich kariére. Kapela sa pokúsila trošku zaexperimentovať. Názvy skladieb sa volali podľa hitov iných veľkých metalových mien. To by samozrejme nebol až taký problém, ale na The Circle Of Life už nebolo toľko rýchlych skladieb. Kapela sa pohrala s atmosférou, gitarovými riffmy. V niektorých momentoch sa zdá akokeby títo sympatický Nemci až nasilu zbrzdili svoje speedové chúťky. The Circle of Life nebol vyslovene zlý album. Skladby ako Rhytm Of Life alebo Hero Nation sú dobré, ale oproti predošlej tvorbe sa trošku líšia a kapela sa práve v nich rozhodla zaexperimentovať. Či im to vyšlo nechám na každého z vás. Samozrejme, že nezabudla ani na rýchle skladby ako napráklad pri Huntig High and Low alebo Carry On. Tie sa nepočúvali zle, chýbala im však ľahkosť a nadhľad z predošlých nahrávok. Tesne po vydaní The Circle of Life sa rozhodli opustiť Freedom Call hneď ich dvaja členovia. Treba však pripomenúť, že nezávisle na sebe. Gitarista Cedric Dupont a basák Ilker Ersin. Kapela zohnala za nich náhradu v podobe neznámeho gitaristu Larsa Rettkowicza a basáka Armina Donderera z kapely Paradox. V takejto zostave vydali v roku 2007 album Dimensions, ktorým si chceli získať stratených fanúšikov po predošlej nahrávke. Pri Dimensions mám zas pocit, že s tou ľahkosťou to prehnala kapela až príliš a až veľmi sa chcela vrátiť do časov Eternity. Niektoré ich speedové „vypalovačky ako Innocent World, Queen of My World alebo Far Away boli až prehnane gýčovité. Opäť sa budem opakovať nie sú zlé, sú hymnické, rýchle, trefné, teda také, na aké sme boli u Freedom Call zvyknutí pred albumom The Circle Of Life. Avšak, tak ako mi na albume z roku 2005 pripadalo, že chcú za každú cenu experimentovať, tak na Dimesnions mi pripadalo, že sa chcú za každú cenu vrátiť do roku 2002 a to neprirodzenou cestou. Najlepšou skladbou z Dimensions tak je pochmúrna a úderná Blackened Sun. V marci 2009 zaťala kapela pracovať na ďalšom albume avšak už bez basáka Donderera, ktorého nahradil Samy Saemann. V januári 2010 vychádza Freedom Call zatiaľ posledný album Legend of the Shadowking, ktorý je opäť odlišný od ostatných. Kapela prvý krát skúsila nahrať koncepčné dielo, ktoré pojednáva o kráľovi Bavorska Ludwigovi II. Album sa nevymaňuje z priemeru, keď asi azda najviac vyčnievajú skladby Tears of Babylon a Thunder God. Album obsahuje opäť melódie ala Freedom Call,  ale cítiť, že kapela už pomaly, ale iste strácala dych. Šok príde hneď po vydaní Legend of the Shadowking. Hlavný mozog Freedom Call Daniel Zimmermann oznamuje odchod z kapely. Dôvodom je jeho vyťaženosť v oboch akpelách, teda Gamma Ray a Freedom Call. Prednosť dáva Gamme Ray. Toto rozhodnutie je dosť paradoxné, pretože ho oznámil pred začiatkom spoločného turné Gammy Ray a Freedom Call. Na šnúre ho nahradil za bicími Klaus Sperling (ex – Primal Fear, Sinner).

Nuž, uvidíme aká bude budúcnosť Freedom Callu bez jej zakladajúceho člena Dana Zimmermanna. Budúcnosť v prípade Freedom Call je plná otázok. Ostane Klaus Sperling stálim členom kapely, alebo to bolo iba na turné? Bude musieť ostávajúca trojica hľadať náhradu za Zimmermanna? Ako sa to prejaví na ich tvorbe? To všetko ukáže až čas. Je pravda, že táto melodická kapela už stráca dych, ich albumy nemajú takú silu a vášeň ako na začiatku druhého tisícročia. Bola by však škoda, keby svoju púť ukončila. Veď Freedom Call dal svetu takého gitaristu akým je Sascha Gerstner, albumy ako sú Crystal Empire a Eternity. Tí z vás, ktorí mali možnosť vidieť Freedom Call počas aktuálneho turné s Gamma Ray mi iste dajú zapravdu, že naživo sú oveľa lepší ako z posledných štúduiových albumov. Všetka tá energia, ktorú sme cítili z ich nahrávok v rokoch 2001 a 2002 je opäť tu. Tentokrát v živej podobe. Chris Bay spieva naživo tak ako ešte nikdy predtým. Kapela je zohratá. A my, fanúšikovia dúfajme, že táto atmosféra a zohratosť sa podarí dostať aj na ďalší album Freedom Call.