Organizátori sa správne rozhodli pódium postaviť smerom k tribúne na sedenie, teda netradične po šírke palubovky. Informácie od EPG hovoria, že na koncerte bolo 170 platiacich fanúšikov a spolu približne 220 ľudí. Isto si to viete predstaviť v športovej hale, že taký počet ľudí sa stratí veľmi rýchlo a žiaľ tak aj bolo, ale poďme pekne postupne.

Pondelkový večer otvorila domáca lučenecká formácia DEFINITION. Skupina hrajúca progressive heavy metal sa v hudobných vodách pohybuje skutočne už dlhšie. Ak ma pamäť neklame, kapela predskakovala aj v roku 2002 GAMMA RAY na koncerte v Detve. No, poďme však späť do súčasnosti. Ich tvorbu nejako pozorne nesledujem, takže som bol zvedavý s čím značne omladená zostava príde. Pod pódiom bola ozaj len hŕstka skalných fanúšikov, zvyšok sedel (hala sa ešte len pomaly zapĺňala), spevák Ivan Bódo zaujal vcelku zaujímavým spevom, taktiež chalani okolo neho pôsobili dobre na muzikantskej úrovni, ale ako celok to nebolo veľmi záživné. Na pódiu boli nezladení (nemyslím len oblečenie), vystúpeniu chývala šťava a správny drive. Všetko to podčiarkol mladý bubeník Peter Sivok, keď v pauze medzi pesničkami (tuším prvá alebo druhá) si vytiahol z vrecka košeli telefón na pár sekúnd, pozrel sa na displej a dal ho späť do vrecka (čakal správu? Dostal správu? Veruže neviem, ale obraz si o tom urobte sami…) a až potom paličkami odštartoval ďalšiu pieseň.  Je skvelé, keď slovenskí promotéri dávajú šancu domácim kapelám ukázať sa pred zahraničnými ťahúňmi, no je naozaj dobré pouvažovať, akým kapelám dať priestor… Nechcem, aby moje slová vyzneli, že koncert DEFINITION bolo v skratke a preklade „celé zle“, to nie. Nápady majú zaujímavé, len ich treba doladiť a musia na sebe popracovať, aby sa možno dostali tam, kde boli povedzme aj v tom roku 2002.

To už iná šálka kávy boli Veľkokrtíšania MIDNIGHT SCREAM. Chalanov som naposledy videl zrejme na Wackene v lete 2013, tak som bol zvedavý, ako im to šlape na pódiu s odstupom času. A musím povedať, stále veľmi dobre, ak nie lepšie. Ich set sa opieral o skladby zo stále aktuálneho albumu „Flammarion“. Celý koncert otvorili introm „1741“, ktoré plynulo prešlo do úvodnej piesne celého albumu „D.O.T.“. Najviac ma zaujala klipová „Honey Badger“ a dôvod bol jednoduchý. Naživo znela rýchlejšie a thrashovejšie ako na albume. Gitary pílili silnejšie, Jarove frázovanie bolo guľometnejšie a rýchlejšie. Vcelku zaujímavé rýchle a netradičnejšie poňatie tejto piesne. Samozrejme, došlo aj na ich staršiu klipovku „Family Curse“. Námatkovo spomeniem, že z aktuálneho albumu odzneli napríklad aj piesne „Pirat Dreams“, alebo „Sleeping Paralysis“ (s vtipným venovaním pre jednu slečnu). Kapela pôsobila na veľkom pódiu vskutku dobre a zohrato. Spevák Jaro Šajgalík sa snažil publikum rozhýbať počas skladieb alebo vtipnými komentármi medzi piesňami. Je pravda, že na MIDNIGHT SCREAM bolo aj pod pódiom o trošku viac ľudí ako na prvú skupinu, ale zatiaľ to bolo stále žalostné.

Pomaly, ale isto som sa začínal aj obávať, ako to bude vyzerať na FREEDOM CALL. Na ploche pod stage samozrejme už bolo viac ľudí, ale minimálne polovica (ak nie viac) stále sedela. FREEDOM CALL odštartovali koncert piesňou „Union of the Strong“ z aktuálneho albumu „Beyond“, hneď za ňou odznela známa hitovka „We Are One“ a po nej titulná pieseň z albumu z roku 2012 „Age of the Phoenix“. Kapela už tradične vie baviť nielen hudbou, ale i zohratosťou na pódiu a frontman Chris Bay preslovmi medzi pesničkami. Bolo tomu tak aj teraz. Chris sa prihováral publiku, žartoval, že vie, že je pondelok, ale aspoň počas koncertu by sme si mohli všetci spolu spraviť sobotu a podobne. Nabádal ľudí, aby nesedeli a spravili sme si všetci v Lučenci pravú happy metal party.

Podarilo sa to žiaľ, len z polovice. Publikum pod pódiom (fakt ľudí viac sedelo, ako sa bavilo na ploche, čo ozaj nechápem!) začalo lepšie reagovať na skladby až v druhej polovici koncertu. To, že FREEDOM CALL sú naozaj pohodoví, veselí chlapíci a profesionáli zároveň dokázali aj v lučeneckej športovej hale. Keď spolupráca s publikom nešla od začiatku podľa ich predstáv, nerobili si z toho ťažkú hlavu a do svojho vystúpenia dali opäť všetko. Larsove sóla naživo zneli naozaj výborne, Chris sa v strede pódia stále usmieval a nabádal ľudí na spievanie, Elkin si neúnavne striedal strany práve s Larsom a všetko to hnal spoza bicích Ramy Ali. Našťastie sa prebudilo aj slovenské publikum a po mojom úvodnom rozpačitom dojme z fanúšikov sa to začalo meniť.

Celá kapela prenášala pozitívnu energiu, Chris nezabudol poďakovať organizátorom (deň pred koncertom bola kapela u nich doma) a slovenským fanúšikom, pretože ako sám povedal, tak takéto „rodinné“ koncerty majú najradšej. Jednoducho chalani sa nehrali a nehrajú na žiadne hviezdy, sú to vskutku milí ľudia. Došlo aj na staršie piesne ako „Tears of Taragon“, „Farewell“ alebo „The Quest“.  Zvuk bol tiež v poriadku, svetlá efektné, takže aj po tejto stránke to všetko klapalo. Novou koncertovou spevnou skákačkou je od roku 2012 „Power & Glory“, pri ktorej sa Chris snažil ľuďom vysvetliť, ako, kedy a čo majú spievať, no predsa len, publikum nebolo až také živé a hlučné a na môj vkus už tie „srandičky“ a spevy naťahoval až príliš. Ono, či chceme alebo nie, tak práve takéto „hry“ majú fanúšikovia melodického metalu radi. Kapela sa rozlúčila s nami piesňou „Freedom Call“. Samozrejme sa vrátila na prídavok a aj na moje prekvapenie dali na záver až 3 skladby. Trošku som nepochopil prečo medzi prvými prídavkami bola pieseň „Paladin“ z aktuálneho albumu „Beyond“, bolo vidieť, že ju veľa ľudí veruže nepozná. Úplný záver našťastie patril už hitovkám „Warriors“ (opäť možno až príliš dlhé srandovanie pri refréne s ľuďmi) a „Land of the Light“, pri ktorej skákal snáď každý, kto stál pod pódiom. Za tónov piesne „Come on Home“, (koľká to symbolika na pondelok, všakže…), začali klasické klaňačky a komu sa podarilo, odchytil si kapelu z boku pódia a členovia sa s fanúšikmi ochotne fotili.

Žiaľ, opäť som sa nedočkal mojej najobľúbenejšej piesne od nich „Metal Invasion“, ale myslím, že aj tak FREEDOM CALL odohrali veľmi dobrý koncert, ktorý si užili snáď aj tí fanúšikovia, ktorí iba sedeli a vyzerali, že sa nebavili (bodaj by som sa mýlil). Z kapely ide naozaj pozitívna energia, ktorú sa vždy snaží preniesť na svojich koncertoch na ľudí a za seba môžem napísať, že sa im to opäť raz v mojom prípade podarilo. Potešilo aj stretnutie s kamarátmi a kapelou samotnou.

A na úplný záver prezradím, že netreba zabudnúť na znovu vydanie ich albumu „Eternity“, pretože v týchto dňoch je to 666 týždňov od jeho vydania. Ako mi prezradil Chris Bay, skladby skupina nahrala na novo, bude tam jedna zbrusu nová a fanúšikovia sa v roku 2016 môžu tešiť na nový album. Ale už budem radšej ticho, aby som neprezradil viac, ako by som mal.

PLUSY:
Výkon, prístup a ľudskosť FREEDOM CALL, organizácia, mnoho kamarátov
MÍNUSY:
Málo ľudí, zo začiatku „mŕtve publikum“

Playlist FREEDOM CALL:
„Union of the Strong“, „We Are One“, „Age of the Phoenix“, „Hero Nation“, „Tears of Taragon“, „Farewell“, „The Quest“, „Heart of A Warrior“, „Power & Glory“, „Come on Home“, „Tears of Babylon“, „Freedom Call“ – „Paladin“, „Warriors“, „Land of the Light“.

Autor: Stillborn



Foto: Oliver Máchal

DEFINITION

MIDNIGHT SCREAM

FREEDOM CALL