Keďže som prišla akurát v hodine „dvanástej“, hneď ako som si našla vhodné miesto s výhľadom na pódium, objavila sa predkapela CRIMSON BLUE. Najskôr dvaja gitaristi prekvapivo sadajúci si na stoličky s akustickými gitarami v rukách. Nasledovala ich krehká speváčka Dani Hellstrom s rozpačitým a dosť neistým prejavom. Keď však spustila spev musela som uznať, že nemá dôvod na rozpaky, lebo je hlas bol naozaj veľmi dobrý a v kombinácii s akustickým podaním ich skladieb, vystúpenie pôsobilo na úvod príjemne.

Píšem príjemne, avšak rozhodne si nemyslím, že táto kapela je ešte vhodná na veľké pódiá. Určite na takéto koncerty potrebujú viac skúseností, speváčka viac sebaistoty v nižších polohách a mali by doladiť aj spoločný spev s jedným z gitaristov, ktorý ju v jednej spoločnej skladbe vyslovene prekričal. Čo ma veľmi pobavilo, bol zjav, ktorý som ešte na metalovom koncerte nevidela. Dlhovlasý gitarista precítene udierajúci do tamburíny s takým oduševnením, že pravdepodobne aj zabudol, kde sa nachádza a cítil len svoju tamburínu. Kapela pôvodom z Ruska odohrala niekoľko svojich skladieb a trochu si vylámala zuby na covery „Bring Me To Life“ od EVANESCENCE, nakoľko hrať a spievať skladbu po takej speváčke ako Amy Lee je dosť trúfalé. Jednoducho Dani Hellstrom aj napriek svojim kvalitám, na to proste ešte nemá. Aj keď v predošlých riadkoch som ju zvozila, treba uznať, že je výborný vo vysokých polohách, v ktorých sa vie s hlasom nádherne a nežne pohrať, no tie nižšie sú zjavne zatiaľ jej veľkou slabinou. Rovnako mi trošku prekážalo neodhadnutie situácie, že pre našincov je ich tvorba neznáma a ak bude podávať mikrofón do davu, tak žiaľ nikto z ľudí texty nepozná a tak veľa pasáží sme proste nepočuli. Sympatické však bolo, že sa nehrali na hviezdy a spontánne prejavovali radosť z tak veľkého publika, až takým spôsobom, že si spontánne robili fotky ľudí do vlastných mobilov.

Po približne polhodinke, ktorú sme využili na občerstvenie a vyvetranie, to pod pódiom začalo vrieť. Fanúšikovia Tarji, v najrôznejšom vekovom aj štýlovom zložení, sa svojej obľúbenkyne nemohli dočkať a začali ju vyvolávať, krikom a výskotom, ich nedočkavosť bola veľká. Kapela ich však dlho nenapínala a postupne sa rozostavila na pódiu. Samozrejme, že hviezda večera zaujala svoje miesto ako posledná, nechýbal očarujúci úsmev a tak každému fanúšikovi bolo od začiatku jasné, že tento večer nebude ani trochu chladný ako sa fínska diva Tarja Turunen niekedy zdá byť.

Tarja má vynikajúco zloženú aj svoju kapelu, o tom niet pochýb. Akurát bubenícku mašinu Mikea Terranu, ktorý sa nachádza na turné svo svojou TERRANA BAND vystriedal Thomas Heinz. Ako tradične, nesklamal nikto z nich. Klávesák Christian Kretschmar, ostrieľaný basák Kevin Chown, ktorý lietal po pódiu ako šarkan, gitarista Alex Scholpp, ktorého sme samozrejme počuli aj v doprovodných vokáloch a a stred hracej plochy zabral čelista Max Lilja, ktorého nástroj dodáva skladbám zaujímavý nádych. Zostava aj keď nie je úplne stabilná, pôsobila naozaj zohrato a nadšene.

TARJA na tomto turné predstavuje hlavne svoj nový album „Colours in the Dark“, ktorý odohrala aj na tomto koncerte. Ako úvodnú skladbu však zvolila „In for a Kill“ z albumu „What Lies Beneath“. Fanúšikovia ju evidentne potešili hlavne reakciami na nové pesničky, za čo bola nesmierne vďačná a neustále ďakovala za priazeň a na oplátku nás potešila znalosťou niekoľkých fráz v slovenčine. Veľmi silným momentom bolo, keď si pri „I Walk Alone“ vzala a prehodila cez ramená slovenskú vlajku, ktorú dostala od svojho oficiálneho fan klubu v našej krajine. Tento silný moment si chcel každý zapamätať a foťák alebo mobil vytiahol snáď každý prítomný.

Čo sa týka playilistu tak ten Tarja doplnila aj staršími skladbami, ktoré s ňou väčšina dojatých fanúšikov spievala od začiatku do konca. Ak píšem dojatých, tak je to naozaj tak, atmosféra bola naozaj presiaknutá emóciami na oboch stranách. Krásna fínska speváčka rozdávala úsmevy a prejavovala neustále nadšenie a vďaku za také horúce prijatie. Jej priaznivci ju hltali očami pri každom pohybe a geste, ktoré spravila. Vyzerala v naozaj úžasnej forme aj po zdravotnej aj po speváckej stránke. Tarja sa však priznala, že sa ráno zobudila s bolesťou krku a ťažšie sa jej pohybuje, no nebolo to vôbec badať. Jednoducho je veľká profesionálka! Nebyť jej priznania, tak by to nikto nepostrehol.

Na záver sme sa dočkali aj klasickej vytlieskavačky a prídavkov. Je to koncertná klasika a ľudia aspoň vedia že sa blíži koniec. Tarja dokonca ponúkla túto „hru“ opakovane a tri prídavky rozdelila na dve rozlúčenia. V prvom nám venovala nádhernú skladbu z NIGHTWISH éry „Wish I Had an Angel“, pri ktorej ju prekvapivo veľmi dobre spevácky dopĺňal Alex, ktorý mal dokonca podobné zafarbenie hlasu ako Marco Hietala. V rámci prvého prídavku pridala aj skladbu z rovnakého albumu akou koncert aj otvorila. Prídavok tvorila pieseň „Until My Last Breath“, ktorá znela naživo opäť perfektne. Po doznení tejto skladby prišla naozaj veľká klaňačka s predstavovaním zostavy a keď som videla ako gitarista doslovne hodil vzduchom gitaru za kulisy, myslela som že je naozaj definitívny koniec. Zrejme si to myslel aj zdesený čelista Max, ktorý nechápavo hľadel smerom kam gitara dopadla, hold muzikant hrajúci na klasickom nástroji asi nie je ešte úplne stotožnený s drsným chovaním metalových spoluhráčov. Avšak mýlila som sa ja a aj pohoršený Max Lilja. Rozbitie gitary nebolo ešte koncom. Po vyprázdnení javiska sa ľudia jednoducho rozhodli, že ešte neodídu a tak sa kapela na čele s Tarjou vrátili a odohrali ďalší cover „Over the Hills and Far Away“ . Po tomto hite však už prišiel definitívny koniec a ľudia si cestou domov určite museli schladiť horúce hlavy aj duše, ktoré im táto metalová diva rozpálila.

Priznám sa, že nikdy som nebola rada, že Tarja opustila NIGHTWISH. No, časom som si našla miesto v srdci pre jej pôvodnú kapelu po príchode Floor Jansen a tak isto som toto miesto po tomto úžasnom koncerte v sebe vyhradila opäť aj pre Tarju a jej kapelu. Získala si ma svojim neskutočným speváckym výkonom, ako aj nadšením a ako som sledovala okolie, tak nebola som jediná nadšená, tou bola takmer celá Refinery Gallery, pretože publikum bolo prevažne zložené z jej skalných priaznivcov.

Tento koncert nebol len ukážkou špičkového hudobného a hlavne speváckeho umenia, ale budem sa síce opakovať, ale bol to naozaj neskutočne silný emočný zážitok.  A ako žena musím Tarju pochváliť, že aj napriek materstvu neustále vyzerá nádherne a rovnako si ponecháva aj výborný vkus, čo sa pódiových kostýmov týka. Počas bratislavskej šou využila až tri rôzne a jeden krajší ako druhý. Proste je to žena, ktorá ma nielen zlato v hrdle, ale aj srdce bijúce pre metalovú hudbu a v neposlednom rade má rozum s vkusom na správnom mieste. Na úplný záver sa chceme poďakovať za poskytnuté fotky Palimu Šimovi z webu Hellmagazine.

PLUSY:
Dokonalý hlas a srdečné vystupovanie Tarji Turunen, sála vhodná na metalový koncert, výborná organizácia v podaní Octopus Promotion
MÍNUSY:
Žiadne

Playlist:
„In for a Kill“, 500 Letters“, „Little Lies“, „Falling Awake“, „I Walk Alone“, „Anteroom of Death“, „Never Enough“, „Damned and Divine“, „Neverlight“, „Mystique Voyage“, „Die Alive“, „Deliverance“, „Medusa“ – „Victim of Ritual“, Wish I Had an Angel“, „Until My Last Breath“ – „Over the Hills and far Away“.