Diabol či Pán pekiel prichádza v rôznych podobách a na novej hudobnej prednáške Božieho baránka v tomto roku si predstavíme desiatku kompozícií, plnú zlovestných fantázií a kacírskych imaginácií, ktoré sa nesú naprieč thrashovými riffmi, tvrdým groovom, besnou rytmikou, až nakoniec zistíme, že kúsok pekla je v každom z nás.

LAMB OF GOD – Omens

V dnešnej preformátovanej dobe je celkom prijateľné, že niekde na našom zemiakoide vzniká hudba, akú produkujú LAMB OF GOD, ktorá prináša agresiu, nevyspytateľnosť a umeleckú slobodu. Nebezpeční, opití svojou krutosťou, držiaci len tak tak na uzde svoje šialenstvo, prichádzajú s novou fascinujúcou doskou „Omens“.

Pri prechádzke po deviatich doskách LAMB OF GOD sa človek prejde galériou odtieňov dospievajúceho kovového groovu a natrafí aj na niekoľko málo stupňov metalcoru a thrash metalu. Niekedy sa stane, že jednotlivé skladby nastavia zrkadlo mnohým z vás takým spôsobom, že sa človek nestačí diviť. A treba aj vedieť, že to urobí aj najnovší materiál, ktorý pri zemi drží len emocionálny rev Randyho Blytha. A ako to vlastne vyzerá s novou doskou, týchto špičkových architektov explozívnej New Wave of American Heavy Metal?

Prestali sa vŕtať v iných subžánroch a vytvorili čistý groove metalový album. Namiesto zhrnutia multižánrového dobrodružstva z predposledných troch dosiek (nepočítam coverovú) a vytvorenia materiálu, ktorý zase dokáže celému svetu potenciál svojich tvorcov a talent výnimočných autorov, je tu nadržaný, strašidelný, znekľudňujúci, v čisto zgroovovanej forme nahratý opus, ktorý sa vracia do dôb debutu a pokračuje v šľapajách predchádzajúceho eponymného diela, kde sa kruto riffuje, agresívne blúdi, kde znejú efektívne metalové anti hymny a celkovo sa straší v dávno opustenom a polozborenom baráku.

Kompozície majú vynikajúce momenty a v diskografii LAMB OF GOD bude pôsobiť ako „Great Southern Trendkill“ u PANTERY, či „The Law“ od EXHORDER. Zámerne boli spomenuté tieto legendy, lebo obe kapely patria do južanskej metalovej scény a hlavne ich postoj k metalu je na výsosť veľmi podobný. Podobne pracujú s tónmi, rytmami, textami a atmosférou, ktorými prestupuje zmysel násilia, hnevu, ale aj krásy a melanchólie. Sú len dve možnosti. LAMB OF GOD buď vytvorili nadčasovú klasiku alebo tento opus rozdelí ich fanúšikov na dva tábory. Hlavne, že sa oprostili od nalešteného soundu z dosiek „Wrath“, či „Sacrament“ a dokázali, že sa vo zvuku dá ísť ešte ďalej do nepreskúmaných zákutí.

Začínajú ťažko a skoro až „thrashoidne“ a tak blatistá „Nevermore“ je zadýchaný kúsok, kde Randy Blythe najprv deklamovane vypúšťa zo seba všetko v sebe potlačené a pomaly to uvoľňuje svojim typickým plným vrčaním za výdatnej pomoci obrovských liniek gitár a brutálneho rytmu, ktoré vzápätí praskajú, deštruujú sa a následne orgazmicky prerastajú do takej prekrútenej Poeovsko-havranej ódy, ktorej Blythe slovami elegicky prorokuje rozpad známeho sveta: „This is a reckoning/ You hear the ravens scream.” Predpovede klimatických zmien vybuchujú v úvodnom mortonovskom riffe ďalšieho kúsku „Vanishing“, ktorá šibrinkuje pred očami nitkou hmatateľného náreku a ucháľom dodáva krkolomné rytmy a zmeny tempa a dokonca aj drobný ambientný moment.

LAMB OF GOD

Už po vneme týchto dvoch skladieb človek zo svojej mozgovne úplne vytesní fakt, že miesto za bicími okupuje ešte stále novic Art Cruz, ktorý nahradil „nenahraditeľného“ Chrisa Adlera. Inak tieto dve kompozície dokonalo ukazujú, čo bude nasledovať, a čo vlastne album ponúka. Sú to také reprezentatívne vzorky. Navyše sa dá skonštatovať, že úvod dosky je vlastne skoro totožný ako na spomenutom exhorďáckom „The Law“, kde je tiež prvá skladba v podobnom duchu, aj keď „Nevermore“ je viac prešpekulovaná a progresívnejšie vystavaná.

Nasleduje štandardné číslo „To The Grave“, v ktorom sa však nájdu aj drobné zaujímavé detaily ako skvelý thrashoidný riff s vražedným rozpadom v závere, ale korunu dáva tejto skladbe textové posolstvo, ktoré vybuchuje do každej lebene štyridsať otvorov za minútu: „Jediná vec, ktorej sa bojím, žije vo mne. Šepká mi do ucha, až do hrobu večne.“

Následne Božia ovečka v rámci svojej náboženskej tolerancie ponúka aj surové tracky s rozplývajúcimi sa vibráciami ako „Ditch“ s agresívnymi pasážami a brutálnou basgitarou Johna Campbella, tvoriacou chrbtovú kosť celého tohto, tuhým mäsom obrasteného skeletu. Touto skladbou to začína byť kvapku šablónovité, ale „Gomorrah“ to zase posúva inam a aj napriek nekompromisnosti a agresie má aj veľký kus epickosti. Číhajú tu aj drobné nástrahy, ktoré majú čisto progresívny dopad a ten sa vyznačuje komplikovanejšou výstavbou, pieskovým revom Randyho Blythea a úvodným éterickým úvodom. Je to obrovská kompozícia a so svojimi len štyrmi minútami zároveň aj najsmelší kúsok zaliaty desivým reťazcom drobných detailov.

Titulná „Omens“ je totálna zmrdoidná dokonalosť a desivé stredno-tempové memento, kam až sa to môže zvrhnúť v metalovej bande, v ktorej vládne nenažraná pažravosť po všetkom naokolo a zneužiť to výhradne vo svoj vlastný chochmes! V tretej minúte sa stane niečo, čo síce skladbu nikde neposunie, ale je to skvelé, i keď už dávno vymyslené.

Skladateľská aj inštrumentálna genialitka na pomerne značnom časovom priestore v „September Song“ ukazuje pútavo, záživne a surovo nielen bežné praktiky Božských barančekov v tejto asi najhnusnejšej politicky-spoločenskej situácii od čias studenej vojny, ale aj úplnú bezradnosť s tým čokoľvek urobiť. Taktiež famózne mapuje pohnútky a pato-psychologický vývoj celej tejto richmondskej bandy bez toho, aby to akokoľvek narušovalo spád a brutálnu obludnosť celej technicky zložitejšej kompozície, počnúc sedatívnym introm, ktoré úvodí priamočiarym groovom, Randyho hromovým výbuchom približujúc sa tak ku krásnym duelom oboch leštičov šiestich strún.

Podobnú roztrieštenosť a transpozíciu (myslenú ale v pozitívnom zmysle), má predchádzajúca úplne kratučká „Denial Mechanism“, ktorej hardcorová štruktúra je úplne niekde inde a vytvára zlovestný, agresívny protipól a obrovský kontrast so zbytkom dosky, hlavne s už spomenutým záverečným orgazmickým vyvrcholením.

Zgroovovaným Znameniam nechýba nič, ani thrashoidné rozmery, ani metalcoreový drajv, dokonca ani neuveriteľné posolstvá, ktoré človeka nihilisticky rozložia na malilinké kúsočky.

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk