NILE prefiknutý THE FACELESS a umiestnený do technického a smrteľného priestoru DECREPIT BIRTH, berúci si to najlepšie z OBSCURA, okorenený vlastnou fundamentalistickou poetikou, filozofickou atmosférou a skvelým soundom.

FALLUJAH – Empyrean

A viete, čo je najlepšie? Kombinácia smrteľného braku a technického rozviateho progresu (ktorá sa tak vyplatila na opuse „Dreamless“ (recenzia TU) a tak trochu pokrivkávala na predchádzajúcej doske „Undying Light“ – recenzia TU), zase raz funguje. Nový a už piaty štúdiový album od smrteľného kvarteta FALLUJAH zo sanfranciského zálivu sa všemožne vyhýba tým najprevarenejším klišé, a krutosť, agresiu i napätie dávkuje majstrovsky a s prehľadom.

Muzikanti hrajú až neuveriteľne dobre a technicky. Kedykoľvek by sa uplatnili v hociktorej proggérskej šialenosti a predovšetkým, analógia s už spomenutými bandami pre fans zdvíha hodnotenie na poctivých osem pointov.

Už úvodné kázanie „The Bitter Taste Of Clarity“ rýchlo a zbesilo vyždíme z každého násťročného metláka, čo sa dá a svojimi technickými pasážami dostane aj toho najnáročnejšieho headbangera na kolená, až bude vzývať smrteľnú pliagu na každého, kto by zapochyboval o ich neomylnom úsudku.

Zaoceánska smrť je doslova nakazená zhubnou nákazou menom zápal inovačno- expanzívneho nervu z poslintania nejakým úchylným Mohamedom. Nový chrlič Kyle Schaefer (ARCHAEOLOGIST) nie je tak obludne presvedčivý ako starodávny Alex Hoffman, ani dokonalo škrobený ako čerstvo odídený Antonio Palermo, ale jeho chorobný rozsah záhrobného revu a hrdelného škreku mu umožňuje byť chameleónskym protipólom Carstairsových oscilačných intenzít.

Ďalšia kompozícia „Radiant Ascension“ vsádza na hrdelný murmur striedaný so smrteľným škrekom doplnený vzdialenými melodickými femálnymi backvokálmi hosťovačky Tori Letzler, ktorá je aj herečkou. A inštrumentácia? To je fakt niečo…, trochu pritepleného vetríka priveje jemná pasáž, ale za trochu temnej je(b)mnosti, ktorá preruší ten apokalyptický víchor, by človek išiel aj na kraj sveta. Gitarová sólová linka je prekrásna a neuveriteľná. V tejto piesni na smrť vybudení Amerikánci žiarivo vystupujú na pomyslený vrchol so vztýčeným vtákom a pritom bosí a skoro nahí. Áno, tie štyri minúty sú fuckt temné, totálne inovatívne a pritom dynamické, ale ani v najzmasakrovanejších obetiach týchto potemnelých smrteľníkov by sa jeden krvi nedorezal, pretože sonickým atakom sa táto životodárna tekutina vyparila, a tak aj geriatrický pičus ako ja, nedostane z toho doživotnú traumu.

FALLUJAH

Ďalšia šestka časových jednotiek v „Embrace Oblivion“ pokračuje vo vytýčenom smere a dokazuje predtuchu, ktorá drieme v človeku od prvých momentov, sólové linky gitaristu Scotta Carstairsa majú pôvod v progmetalových eskapádach a basové flažolety novica Evana Brewera zase vychádzajú tak trochu z jazzových figúr a čiastočne z inovatívnej hry Clifa Burtona. A tak receptor akéhokoľvek veku pri vneme týchto dynamických proggérskych schválností a ambientných úsekov nahadzuje blahoslavený oduševnelý výraz Medvedíka Pu pri rannom vyprázdňovaní a konštatuje, že skelet a melódie v ďalšom epickom kuse „Into The Eventide“ majú kvapku jemný tanečný nádych, ale to robia tie použité staccatové behy, ktoré tu cítiť v celej svojej kráse, ako aj trblietavé vokálne vrstvenie, či grindový basový hrmot. Toto však nie je nič pre divákov Teletubies a tlakový nápor v „Eden’s Lament“ by prebudil aj toho bradatého Pána na nebesiach.

„Soulbreaker“ je tak trochu thrashoidná, skoro až slayerovská skladba, a mentálne vyvažuje až prílišnú pretechnizovanosť celého opusu. Tento kúsok trochu przní album, ale hudobníci v ňom potlačujú konkurenciu klasických smrteľných tlúp. Áno, ten kto si svojim osobitým výkladom progresie a death metalu dovolil pretláčať ovečky Vatikánu, ten bude nemilosrdne zmasakrovaný v nasledujúcej „Duality Of Intent“, ako uctievač diabla nejakou tou fajnovou pápežovou krížovou výpravou, prípadne inkvizíciou.

Chráňme si smrteľné hodnoty, obhajujme si deathové železiarstvo… a našťastie album „Empyrean“ je zaujímavejší ako tieto žvásty a do ďalšej kompozície „Mindless Omnipotent Master“ si prišiel zaškriekať Chaney Crabb z ENTHEOS, aby jej dodal starobylý hukot a burácanie, tak prítomné v tvorbe pôvodnej Falúdži. Skvelo predchádza skoro pätnástim minútam posledných dvoch epických deathových progfónií, z ktorých prvá inštrumentálna „Celestial Resonance“ je charakteristická tvrdým a ťažkým riffom prepleteným so skvostnými atmosférickými sekciami do akejsi metalovej floyďáckej štruktúry s genesiovským podtónom.

Uzatvárací epos „Artifacts“ má nepredvídateľný mechanizmus, oscilujúci medzi blastickým náporom riffov, cez progresívne inštrumentálne pasáže, klasické deathové murmurové formy, alternatívne načernalé postupy, až po post metalové interlúdiá či atmosférické časti, pri ktorých sa každý metlák chytí upatlanou hnátou v rozkroku s blaženým polmesiačikom na ksichte. Nechýba ani upokojujúca záverečná pasáž podfarbená symfonickým podmazom, či famózne sólové linky kvíliacej gitary a bezbrehé patterny škopkov. Po skončení tejto epickej kompozície ostane každý sedieť ako obarený a na sekundu si uvedomí, že to je lepšie ako sex s okukanou babou, či alkoholový trip so susedom.

Nečakal som nič a dostal som jednu smrteľnú po tlame. Aj keď koniec je poriadne náročný, je to úžasná jazda po krivolakých zákutiach agresívnej muzičky. Vymyslieť tak náročné a pritom prístupné umieranie je fakt niečo, len je škoda, že potenciál konfliktu progresívnej školy s modernými technológiami zostal zase nedostatočne využitý. Možno nabudúce, človek nemôže chcieť všetko.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk