Pred skoro štvrťstoročím sa SLIPKNOT vynorili na undergroundovej prílivovej vlne mladých amerických spolkov, ktorých ovplyvnil surový, podladený sound kapiel ako je KORN, nasrdenosť starej PANTERY, kombinujúci elektronické hrátky dídžejov s postupmi starej školy hardcoru a klasického thrash metalu. Maskovaní muži si všeobecne so štýlovým obmedzením si ťažkú hlavu nerobia a zasúvajú do svojho besnenia aj trochu melodického a komerčného rocku.

SLIPKNOT – The End, So Far

„Fucking“ nárez, ktorý od desiateho bodíku delí len intenzívnejší záver. Inak invenčný mashup starších dosiek a hybrid medzi albumami „Iowa“, „Vol.3: (The Subliminal Verses)“ a „.5: The Gray Chapter“ (recenzia TU) so stále lepším Coreyom Taylorom.

Siedma a zatiaľ záverečná kapitola (vypršaná zmluva s Roadrunner) je skvelým evolučným článkom vo fúzovaní zvukovej brutality a nádherných melódií. Model heavy metalového checkpointu a moderného rozvoja ich pôvodnej tvorby je nápadito zúročený v okamihu, keď akútne hrozí, že to padne celé na hubu. A? Nepadlo! Jednoducho najlepší SLIPKNOT od legendárnej „Iowa“ (to zase nutne nemusí znamenať pochvalu, že áno) a možno jeden z najlepších albumov tohtoročnej sezóny. Funguje tu skoro úplne všetko, hlavne ich eklektická ctižiadostivosť.

Dvanástka metalových žvástov toho najrozmanitejšieho zrna. Dvanástka štýlových amerikanizmov o splývaní so stratenou realitou, ukrutné čkanie nad povrchnosťou konzumu, kopa pseudofilozofovania o tom, ako dosiahnuť orgazmus bez honenia pod zaprdenou dekou v garzónke na prízemí a obskúrna modlitba zamaskovaných drsoňov v podobe flirtu s groove metalom a komerčnou produkciou.

Už od úvodných jemných tónov nejakého samplu a následného tichého šumu rozdrbanej zvukovej karty sa rozbehne malé majstrovské dielo „Adderall“ – zádumčivé a trúchlivé snívanie s ostrým jednoduchým beatom, v ktorom je predstavený úzkostlivý Corey Taylor bez agresívneho prejavu, prináša hrsť plytkých hrobov a tých najhlbších obáv. Následné zrútenie do seba nastavuje latku naozaj prekliate vysoko. A prekliato dlho ju aj drží, lebo tento opus totiž zakopne len málokedy.

Ťahavé vyznenie tejto je(b)mnôstky začne vo vnútrolebečnom vákuu rozbíjať atóm po atóme. SLIPKNOT rozobrali v priamom prenose svoj vlastný štýl do posledného neutrónu a priblížili sa kompozícii „Evidence“ od FAITH NO MORE a tvorbe legendárneho Burta Bacharacha. Rytmicko-samplovo-vokálna interakcia – naliehavý vokál, už spomenutý elektronický šum a na prvý moment uťahaný rytmický pattern, sú neuveriteľne účinné. Skvelý úvod..

Zamaskovaní „divočáci“ z amerického mestečka Des Moines v štáte Iowa ukuchtili dvanásť „medium“ steakov, ktoré sa ku podivu trávia veľmi ľahko, hlavne vďaka melodickému koreniu, nadvihujúcemu tú nespútanú, ale trefnú agresiu. Nie je to žiadna latexová Domina, ktorá to do vášho konečníka strká na sucho a bez bázne a hany. Táto na to išla s krémom, ktorý je sakra potrebný už pri druhej vokálnou harmóniou úvodiacej „The Dying Song (Time To Sing)“, lebo inak by ritný otvor krvácal ako silný menzes. Zamaskovaní leštiči šiestich strún Jim Root a Mick Thomson rozpútavajú príval skrútených riffov prechádzajúci cez početné brejky, diktované škopkárom Jayom Weinbergom (syn bubeníka Maxa Weinberga), ktorý skvelo a bez problémov nahradil Joeyho Jordisona a jeho trademark dvojkopákových výbuchov, horúčkovitým búšením do vibrľu a hip-hopových beatov. A to nehovoriac o Taylorovom premenlivom prejave, ktorý sa kypiaci zlosťou proti nihilizmu, ale i melódiou k pohoršujúcemu stavu v popkultúre tiahne viac, než bezďákov chrcheľ na norkovom kožuchu mladej zlatokopky.

SLIPKNOT. Foto: Jonathan Weiner

Tretia „The Chapeltown Rag“ dostala status prvého singla, a to hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade je nesmierne ťažká, v druhom mimoriadne príťažlivá, a v treťom spája všetky aspekty tvorby SLIPKNOT. A tak bol predpoklad, že skvelo bude napĺňať úlohu pútača na nový album. Pomalinky sa to prenesie do náladového pomaláča „Yen“, čo je akási pomyslená hymna tohto materiálu, vychádzajúca z atmosféry pecky „Vermillion“, ale s odtieňmi hororového soundtrackového experimentu. Taylor tu pridal na razancii a hlavne na farebnosti svojho vokálu, čo v nadväznosti na charakteristické melódie a prejav robí z tejto skladbičky masívnu, rozmanitú a dosť ťažkú záležitosť mierenú pre tých najvnímavejších.

„Hivemind“ pomaly a postupne začína planúť, ale potom rýchlo eskaluje do ultra ťažkého hymnického vzdoru podľa vzoru SLIPKNOT. Ďalšia „Warranty“ je jedna z najrýchlejších trackov, kde Taylor vyslovene vypľúva text na thrashových podkladoch, oddychujúc v krátkom atmosférickom intermezze a melodickom zborovom refréne.

Vrcholom albumu je 6-minútová „Medicine for the Dead“, ktorá začína ako milá muzikologická štúdia kvázi štýlových rozdielov medzi tvrdším post rockom a alternatívnym a skoro až progresívnym metalom, neserúcim sa s konečným dopadom na receptora, pri ktorej jeden čaká na gradujúce finále maximálne v štýle kovovej progfónie, lenže medzitým príde korektne vymodelovaná inštrumentálna pasáž, ktorá sa prekvapivo aj vyplňuje do posledného detailu a v nádherne upokojujúci záver slúži ako demonštrácia následkov ich progresívneho myslenia a talentu.

Bohužiaľ, úroveň zvyšku albumu je rozkývaná, ako ovisnuté kozy starej umastenej kurvy. „Acidic“ je industriálny žalm na jedno použitie, kde gitarové disonantné napätie, výrazné basové linky a perkusívne ornamenty zámerne spomaľujú tempo i charakter dosky, v „Heirloom“ sa objavujú vplyvy tvorby Taylorovho STONE SOUR a dvojité finále prezentované skladbami „De Sade“ a „Finale“ pôsobí ako logické vyvrcholenie tohto na SLIPKNOT nie príliš dlhého albumu.

Odrážajú sa tu rozkývané katarzné nálady, doplnené horko-sladkými moduláciami a vášnivou stúpajúcou melodikou. Tomuto skvele vygradovanom finále predchádza kúsok „H377“, ktorý aj napriek peknému melodickému refrénu, pôsobí ako zbytočný pľuzgier, nepatriaci na špinavé chodidlá. Ale aj napriek drobným výčitkám je to vážne skvelý album. Atmosféra rozmanitá, chémia medzi Taylorom a zbytkom kapely funguje a aj texty majú zopár pekných momentov.

Najlepšie by bolo nevychvaľovať a nevzbudzovať veľké očakávania… Kľúčovou devízou „The End, So Far“ nie je ani surovosť či agresia, ako by sme mohli očakávať. Tento album je peckou vďaka rôznorodým činiteľom – najnápaditejším na poli metalového podzemia za veľmi, veľmi dlhú dobu. Výborný, zábavný album, plný plnotučných štýlovo-manipulatívnych vychytávok.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk