Hrdzavejúcim dôchodcom kovovej smrti zgrupujúcich sa v skupine menom BLOODBATH, sa ešte evidentne nechce na vrakovisko hudobných dejín, a aby z posledných síl chytili vlnu medzi poslucháčsky majoritnými deathovými „fuckanmi“ a stále mladými dospelákmi s rovnakým hudobným vkusom a mentalitou, dali si krvavý kúpeľ, navliekli sa do froté županov, vytiahli staré obúchané nástroje a nechali zo seba vydolovať super záhrobnú omšu za preživších, z tých najchorejších.

BLOODBATH – Survival of the Sickest

Skelet chorobných GRAVE, šmrcnutý starými ENTOMBED, krosnutý s temnými DISMEMBER, s horkou pachuťou VOMITORY. Presne tak to asi vyzerá, keď sa piati železiarski geriatrickí kámoši dostanú do štúdia a vypotia veľkolepý opus, ktorý zaručene pobaví celé smrtiace podzemie. I keď ono je to taký ťažko pochovateľný, vráskavý a z rozboľavených kĺbov permanentne nasratý súbor krutých riffov Tomasa Åkvika a Andersa Nyströma (KATATONIA), „gore“ rytmiky katatonického basáka Jonasa Renkseho a predajného bicmana Martina Axenrota, hrdelného chropotu Nicka Holmesa (PARADISE LOST) a hudobného dramatu z neutešených pomerov hrobárskeho undergroundu, ktorého, ako aj receptora celú minutáž neskutočne serie krajne nesympatický potratový stav tejto našej doby.

Skvelý, šťavnatý a bohorovne rozpitvaný umrlec pre exitujúcich paradeatherov začína peklom neživých mŕtvol „Zombie Inferno“ parafrázujúc kúsok „Zombie Ritual“ od DEATH, až je z toho parafráza na dávno mŕtvy DEATH a manifest old school detah metalu na tému oživených umrlcov, ktorá na jedinca pôsobí rovnako desivo, ako keby sa Chuck naraz objavil vo dverách a začal mu niečo šepkať do uška.

Trestuhodne rozkladajúca sa „Putrefying Corpse“ je až autisticky zložitá, starobylo gýčovitá a krivočiara, a fotríci si vystrihli len svoju ďalšiu pásovú kreáciu geniálneho a štýlovo v koreňoch pevne ukotveného death metalu, ktorý oproti starým smrteľným doskám nemaľuje svet až tak hrobársky, nesnaží sa z vás za trištvrte hodinu urobiť ortodoxného metláka, nenúti vás odtrhnúť si power metalové placky z rifflovej bundy, ani sa okamžite nasťahovať do márnice a objímať sa tam s nebožtíkom, ale len vám naznačuje možnosť vašej ďalšej orientácie v metalovej gender produkcii. Skvelé…, a navyše s Barney Greenwayom (NAPALM DEATH), ktorý skvelo kontruje Nickovi Holemsovi.

Pomalá „Dead Parade“ tvorí prievozníka Chárona zadoomaným, tučným spomaleným tokom rieky Styx do ríše smrti, a to s parádou hustou ako nakazená krvná zrazenina vytekajúca z hnisavej traumy. Konzistentnú atmosféru pre mierne trafených s rovnako oduševneným výrazom, aký má psychiatrický pacient počúvajúci minimalistickú novelu, preukázanú v takto kvalitnom death/doomovom dávidle, strieda rýchlovečka „Malignant Maggot Therapy“ s tepom asi 1 000 bpm a krutými, bleskovými riffmi dávajú terapiu, že by človek najradšej požil porciu malígnych červov.

BLOODBATH

Najpálčivejšou otázkou, vyvolanú ďalším, bez IQ-supresív nepočúvateľným svinstvom „Carved“, čo tam sakra robí Luc Lemay z GORGUTS? Ten je trochu od veci, ale rýchlo zaviera vyrezávaný hajzlový poklop za svojim členstvom v smrteľnej avantgarde a skvelo zapadá do kompozície, ktorá je unášaná raz hrubým groovom a inokedy vmetie človeku do ksichtu viscerálne ťažkosti ako rýchle tempá, hromové škopky a headbangové riffy.

Aj v ďalšej frenetickej „Born Infernal“ sa dobrovoľne prihlasuje o slovo zase ten „gorgutsák“ Luc, čomu sa jediným logickým vysvetlením javí vydieranie kapelou, že ho nahlásia za prznenie death metalu technickým pokrokom a experimentami. Z tohto náporu by sa jeden stal oligofrénny hysterik, keby sa do tohto old school smrťáku stále neplietla intenzita, temné vzrušenie a rozmanitosť, ktoré je dovolené v rámci mantinelov tohto kovového subžánru. Ďalšie dve zúrivosti „To Die“ a „Affliction of Extinction“ sú vytvorené v podobnom vzorci, ale tá prvá má prím v hosťovačke Marca Grewea, ktorý vniesol do skladby kilečko thrashového mrdníku.

Odporná zmes „Tales of Melting Flesh“ je iteráciou časov minulých a je úplne v súlade s klasickým soundom zo začiatku deväťdesiatych rokov, kde sa zámernosť a pozornosť k detailom pomáha oživiť opakovanými riffmi ubíjajúc tak receptorovu pozornosť. Evokuje celú tú starobylosť žánru ako takého.

Riffový tón v „Environcide“ má obrovskú silu a agresiu, ktorému kongeniálne sekundujú cválajúce škopky a naozaj skvelý murmur. Záver tohto hnusne prekrásneho opusu obstaráva nočná mora každého metrosexuála, kompozícia „No God Before Me“ pomyslené hrozivé zúčtovanie so svojimi pomalými doomovými gitarami, nabitými hnilobnými growlmi, ktoré odhaľujú morbídny zámer tejto kolekcie.

Hodnotenie autora: 9 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk