„Zriedka, snáď po prvýkrát od kraľovania Jimiho Hendrixa, má rock takú sviežosť, inováciu, rytmus a dušu,“ napísal kritik Paul Elliot, keď v anglickom hudobnom časopise Sounds hodnotil druhý album „Gretchen Goes To Nebraska“ od amerických KING’S X. A ako je vidieť, v slovách nezaznel „terminus technicus“, ktorý by štýl, ktorý hrajú nazval metal, ale „len“ rock. Množstvo recenzentov na celom svete sa dohaduje, že čo vlastne hrá táto trojka z Missouri už starodávnych dinosaurov. Takže? Čo to vlastne hrajú, čo to vlastne je?

KING’S X – Three Sides of One

Možno to zodpovie aktuálna, po štrnástich rokoch, až prekvapivo ambiciózna jazda, ktorá žiadneho ortodoxného rockera nenechá len tak ležať na prični. K najrôznejším štýlovým výpožičkám sedí celý alternatívno-rock-metalový koncept o troch stranách jedného celku ako jedna nešťastnica na dvoch chlapov v rámci mileneckého triangla, a že to bude práve trinásty album obstarožných rockerov, ktorý zo mňa vydoluje aj nejakú silnejšiu emóciu, to som nečakal ani v najoptimistickejších snoch. Keď naviac funguje aj dokonalá chémia celého tria, ktoré sa vyhlo stareckej demencii, stačí len sadnúť do káry a užiť si pár typických pasáží či postupov ako vystrihnutých z rockového šlabikára.

Od hard rockerov pre hard rockerov. Presnejšie od jurských muzikantských týpkov, ktorí sa prezentujú ako tvrdí rockeri s tiahlym smradom alternatívy, ktorých fans bezvýhradne za takýchto rockerských rockerov aj považujú. Nový opus KING’S X je možno jedným z najdôslednejších rockových adaptácií, a tak viacej než iné podobné dosky obnažuje limity snahy ísť fanúšikom klasického hard rocku maximálne po chuti, alebo naopak, statne im liezť na nervy. Textová zložka je podružná a slúži predovšetkým ako nerušivý (ale neodmysliteľný) podklad pre hutné riffy a pekné melódie, lietajúce nad pevnou rytmikou.

V tomto svetle je úvodná pecka „Let it Rain“ s akordickými údermi šiestich strún nepodobných Mozartovej Overtúre v Čarovnej flaute, doplnená hutným patternom škopkov a charakteristickým Dougovým prejavom, následne vedená hutnými beglajtmi gitary a opakujúcim sa refrénom, ale v skutočnosti plná dramatického napätia a farebnosti. Rôzne polohy, techniky gitary a vokálu vedú pieseň k prirodzenému vyvrcholeniu a dodávajú jej dynamiku a zaujímavosť. Ďalšia pecka „Flood Part 1“ signalizuje viac než ostatné, akýsi zlom a posun od klasického bigbítu už zvláštnym kakafonickým úvodom, naozaj výstižným sólom a čiastočne skresleným vokálom. Je založená na spôsobe ako bežný rockový singel, ale so skvelými vokálmi a vkusnou hrou gitary a hutnou rytmikou.

„Nothing but the Truth“ má všetky charakteristické znaky tvorby X-ových Kingov, oduševnelú až prekvapivo gospelovú atmosféru, pri ktorej nestratíte vkus, nádherné sólo a nebeské vokály, u ktorých vnemom ostane človeku pohlavná integrita i kultúrna svojbytnosť. Rýchlejšia „Give It Up“ svojim vyznením hádže až niekam do funk rocku a je dokladom a dôkazom ich výbornej formy, pravdepodobne podporenej užívaním Geriavitu. Nikdy sa nebrali príliš vážne a skôr laškovali s rôznymi influenciami, aby ich využili vo svoj prospech. A tak inštrumentálnu zložku svojej hudby obohatili o prvky soulu, funku zatiaľ čo ich vokály ťahali rozumy z bluesu, gospelu, či kopčili harmónie britských beatových kapiel rokov šesťdesiatych.

Ďalším rozumným kompromisom ich tvorby je prekrásny pomaláč „All God’s Children“, niečo medzi zvláštnym kresťanským zlyhaním, pochybovačnou vierou, podporenými progresiou zašlého projektu PLATYPUS, vytvoreného, okrem Ty Tabora aj teatrálnymi Myungom a Sherinianom spolu s bubeníkom Morgensteinom. Súčasne to potvrdzuje fakt, že ich tvorba ostala nefalšovane garážová a undergroundová. Exponenciálne je ale viac prešpekulovaná a moderná.

KING’S X

Nová kolekcia je perfekcionalistickým dielkom rockovej hudobnej abstrakcie. X-oví králi na nej poletujú od Čerta k Bohu, prevetrávajú svoj bezodný talent, servírujú svoje nové kúsky a líčia ten svoj trojdimenzionálny rock, metal, grunge a aj psychedéliu, a vyťahujú z nich všetku tú nádheru, ako pri zasnenej „Take The Time“, ktorej uvoľnená, nenútená krása skvelo vyniká vedľa skoro až punkovej „Festival“, ktorej rozbeh rozhadzuje srdečný rytmus a gitarová sólová linka siaha až niekde hlboko do klasickej atmosféry už spomenutej dosky „Gretchen Goes To Nebraska“.

Nasledujúca „Swipe Up“ dáva do éteru ťažký sound, vytekajúci ako smola, prešpekulované a pritom jednoducho sa tváriace sa riffy, dunivú basu a dokonalé bicie, a do toho sa miešajú vynikajúce vokály a melancholická nálada s občasným prebleskom trblietajúcej radosti a optimizmu. Gaskillov vokál sa blysne v „Holidays“ skladbičky, ovplyvnenej starými sedemdesiatkami s nákazlivými harmóniami v refréne, aby sa prestriedal s výstrednými vokálmi vo „Watcher“, ktorá by mohla figurovať na hociktorej z prvých štyroch dosiek KING’S X.

Predposledná „She Called Me Home“ je dosť zvláštna a pritom je to len obyčajný rock s progresívnym drajvom a drobnými experimentami, z ktorých sa zapáli aj nehorľavý materiál… a celé to končí krehkou a zaujímavou osciláciou bicích, gitary, vokálnych harmónií a pekne vystavaným zborom v „Every Everywhere“, ktoré naznačujú určitú odchýlku od skoršej tvorby.

„Hranie v trojici má svoje výhody,“ – tvrdí basák, spevák a vyznávač homosexuálnych praktík Doug Pinnick, „keď sme boli v začiatkoch, tak nám na šnúrach stačila len hotelová dvojlôžková izba.“ Jemná irónia a veľké zadosťučinenie vanie z týchto slov a právom KING’S X je jedna z najlepších kapiel súčasného rock/metalového undergroundu.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk