Reč je samozrejme o „The Middle Age Trilogy“, trojici ukážkových dosiek, ktoré sú stále aj po desiatkach radových zásekoch nevyčerpateľným žriedlom inšpirácii a cez nevyrovnanú formu týchto heavy metalových matadorov i oázou pre spráchnivené zvukovody vlastných fanúšikov.

GRAVE DIGGER – Symbol of Eternity

Predchádzajúca podarená nahrávka „Fields of Blood“ z roku 2020 (recenzia TU) predsa len ukázala, že tieto tematické návraty, v tomto prípade k odkazu „Tunes of War“ z roku 1996, stále majú zmysel a svojim spôsobom oživia neúprosne klesajúci trend niekoľkých dosiek v rade za sebou. Aktuálny kúsok „Symbol of Eternity“, ktorý koncepčne nadväzuje na klenot „Knights of the Cross“ (1998) však toto tvrdenie nielenže vyvracia, ale až zadupáva hlboko do zeme.

GRAVE DIGGER sú dlhodobo z formy! „Return of the Reaper“ (2014) alebo už spomenutý „Fields of Blood“ sú skôr výnimkami, po ktorých stále nasledoval prudký pokles formy a tohto sezónny prírastok to potvrdzuje. Ako by sme zrovnávali nepremožiteľnú stredovekú baštu obohnanú hrozivo duniacimi riffmi s drevenou kôlňou s odpadávajúcimi latami.

„Symbol of Eternity“ je zvukovo unavená doska. Materiál nezvyklo pôsobí bezbranne, odovzdane a hlavne neškodne. GRAVE DIGGER stále platila za kapelu, ktorá svojim burácajúcimi zvukom nahlodávala hoci aj žulové hradby, hrozitánskymi riffmi zvetrávala nepreniknuteľné kamenné palisády a hromovými zbormi alebo refrénmi vyhladzovala akýkoľvek odpor.

Po prvýkrát je mix v podaní vrchného kapelníka Chrisa Boltendahla na hony vzdialený tomuto tradičnému „trademarku“ hrobárov. Hoci badať tu istú snahu evokovať robustný, nepreniknuteľný a v podstate až surový prejav, tak typický pre „Knights of the Cross“. Napriek snahe sa zvukový háv javí až príliš zastreto, potláčajúc tak aj vokál, ktorému uberá na sile a mohutnosti, a celkovému výrazu na jeho prehľadnosti.

GRAVE DIGGER

Ďalšou boľačkou je zunivý a bzučiaci prejav gitár. Na um mi prišla obdobná produkcia kapely U.D.O. na albume „Rev-Raptor“ alebo extrém RUNNING WILD a ich „Rogues en Vogue“. Kde sú časy hromobití, ktorými nás oziabali koštiale po tom ako hrabli do strún sekerníci Manni Schmidt alebo Uwe Lulis. Mäsité, hrubočizné, niekedy nemotorné, a inokedy zase mrštné riffy, ich nahradili vylúhovaným až stereotypným variantom.

Nevadí! Veď určite zaúčinkuje prvok nostalgie a prvotné rozčarovanie z technického prevedenia potlačí príťažlivosť nových skladieb. No, veruže bolo už aj lepšie. „Battle Cry“ a „Hell is my Purgatory“ ukážu kapelu vo skvelom svetle. Typický GRAVE DIGGER! Šlapavá, priamočiara rytmika, jednoduché, ale zato funkčné refrény, príhodné a umne vstavané Axelove melodické sóla.

Škoda, že si kapela podkopáva nohy hneď úvodom dosky. Tretia v poradí „King of the Kings“ recykluje riffy z úvodnej piesne, zachraňuje ju až v závere gitarová húževnatosť. Takáto nekonzistencia pretrváva naprieč celou doskou. Buď sa prežúva ten istý riff, refrén či časti slohy, ako v prípade „Nights of Jerusalem“ a „Grace of Gods“, alebo skladby vytiahnu až sviežo fungujúce melodické vyhrávky v „Sky of Swords“ a „Holy Warfare“. Aj práve preto pomalé a majestátne valy „Symbol of Eternity“ a záverečná „The Last Crusade“ pôsobia osamelo a až príliš vyčnievajú z radu priemernosti.

„Symbol of Eternity“ od heavy metalových pamätníkov GRAVE DIGGER je doskou mnohých „keby“. Začnúc od produkcie, pokračujúc mixom, zvetranými riffmi či ohranými nápadmi. Je súčasne doskou, pri ktorej už aj dlhoročný a vo veľkom odpúšťajúc fanúšik na výstrahu zmrští metalom ošľahané čelo. Priemerná známka bez debát.

Hodnotenie autora: 5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk