„Avada Kedavra, prac sa z môjho života!“, zamumlal som úľavou, zložil mobil na drevenú lavicu a odpil si penistého desiatkového moku. Ukončila sa jedna nesúrodá a chaotická etapa môjho vcelku úspešného života a konečne som sa zbavil mágie jednej toxickej čarodejnice, ktorá ma vo svojich spároch držala s prestávkami, v ktorých ničila ďalšieho nešťastníka, nepredstaviteľne dlho. V úpornej snahe oživiť svoj duševne a sexuálne vädnúci život som sa vrhol na nový hudobný koncepčný opus „Nightside“ od stále meniaceho sa inkvizičného tribunálu WITCHERY a pri úvodnom zložitom patterne škopkov som oprášil kontakt na jednu prekrásnu milfku a dohodol si posilňujúci tréning pre svojho boxerkového spachtoša.

WITCHERY – Nightside

Kto si potrpí (nekriticky) na kritickej (teda autentickej) podobe hudobného štýlu, tak ako ho vyniesla do sveta jeho štýlotvorná prvotina, tak s týmto albumom nebude až tak spokojný, ale som presvedčený, že nebude nič namietať. Thrash metal, komplikovaný metalový útvar patriaci na prah ôsmej dekády a vytvorený v atmosfére upadajúceho vrcholu NWOBHM, je nemožné haliť do vyslovene progresívneho hávu, ale dodať mu trochu šťavičky z iných kovových subžánrov predsa len ide.

Nové a moderné trochu načernalé ošatenie mu však tentokrát neušili nejakí bezvýznamní recyklovatelia, ani to neboli žiadni remeselní nádenníci, ale majstri načernalého thrashingu, WITCHERY. Kto sú vlastne títo tvorcovia metalového kúzla vo verzii.2022? Rôzni členovia ešte rôznorodejších kapiel ako melody deatherov THE HAUNTED, smrteľných SÉANCE či LIK, nezaraditeľných NEKROKRAFT a technických DOMINION, ktorí sa vyžívajú v naspeedovanom thrash metale s výraznými načernalými prvkami a temnou témou upaľovania čarodejníc.

V minulosti, v jednu nočnú hodinu, začala spomenutá bosorka čarovať a uvrhla ma do dvojročnej patetickej traumy, akoby zázrakom miznúcej cez úvodnú „Witching Hour“, priamočiaru klepanicu, narušenú excelentným sólovým šľahom skoro po celú dobu podporenú temným škrekotom Angusa Nordera, vokalistu posledných troch dosiek. Také minimalistické, ale pútavé, a mne je čoraz lepšie, i keď chuť vyváľať a zbičovať ju nahú na masovom hrobe ostáva. Zmierňuje ju satyriconovská „Don’t Burn the Witch“, prosba o neupálení tejto démonom posadnutej ženičky v šialenej holistickej blackovej forme s prekliatym thrashingovým sólom a beglajtmi hosťujúceho škrtiča Macieka Ofstada z KVELERTAK.

V hrozivej búrke náš spoločný teoretický potomok ostal nenarodený a kvintet na svojom ôsmom nosiči dokázal nielen vybrať strih a vzor, v ktorom sa tvar pôvodného štýlu skoro až stráca, ale v rade prípadov dokonca podtrháva jeho budúcu možnú nasledujúcu líniu. To je prípad takej skoro epickej „Storm of the Unborn“, ktorá je príkladom štúdia hudobného materiálu, akým sa zaoberala nórska scéna melodického black metalu. Energické, melodické, brutálne s podtónom preferovania absolútneho zla.

WITCHERY

A predsa ju cirkev poslala na hranicu a v nemecky prednesenom recitatíve „Er steht in Flammen“ to inkvizičná porota potvrdila s podporou temných šesťstrunných tónov a hrozivej rytmiky. Vzápätí nastáva obrat v celom textovom posolstve a mne neostáva len neveriacky súhlasiť, lebo pranierovať pápeža je aj pre mňa ako neverca zhovädilé, ale pre kapelu zjavne smerodajné, a tak kompozícia „Popecrusher“ – thrashom objatá a riffmi nabitá satanská šialenosť, z ktorej je jasné, že najbližšie turné kapely nebude mať zastávku vo Vatikáne.

Uspokojiť sa ľavou rukou bola moja útecha posledných pár mesiacov a pomaláč „ Left Hand March“ uvrhol moju myseľ do „zadoomaného“ priestoru, kde som si uvedomil chorobnosť svojho nedávneho rozhodnutia a konania s tou pošahanou strigou. A to všetko podtrháva aj gitarové sólo hosťujúceho Hanka Shermanna, ako keby z druhého sveta. Sex pod oltárom vysväteného svätostánku je snom každého ľudského alfa samca, a to je aj moja predstava milovania s touto nešťastnicou, i keď za inej hudby ako je „Under the Altar“, šialenej rýchlovečky, ktorá by sa nedala stihnúť pred príchodom miništrantov či samotného farára, aj keď tá diablova nevesta dosahovala vrchol veľmi rýchlo.

Ešte je tu jeden „featuringový“ leštič šiestich strún a to Simon Johansson z heavy úderky WOLF, ktorý sa škodoradostne zachechtal pri masívnom thrashingovom dvojlôžku, nad ktorým čnel krucifix a zažatá svieca osvetľujúca spleť dvoch milujúcich a spotených tiel, mňa a tej nešťastnice. Sériová, skoro geniálna black/thrashová romanca pre nezletilých s nevyhranenou sexuálnou orientáciou, či ľahko nadpriemerná výpoveď šialene zamilovaného človeka, ktorý verí v bronzovú skulptúru Krista na drevenom kríži a zažatý voskový šulec.

Jedným z najväčším prínosom pre tento album je chrlič (ne)ľudského hlasu Jeff Walker (CARCASS), ktorý vniesol do tvorby WITCHERY diametrálne odlišný pohľad na vokálnu linku v predposlednej skladbičke „A Forest of Burning Coffins“. Oproti Angusovi je vo voľbe svojho vokálu viac progresívny, farebnejší a agresívnejší. Týmto a aj obohateným štýlu sa hudobný jazyk WITCHERY stal trochu iný, ako na predchádzajúcich albumoch. Už to nie sú len remeselní aranžéri, ale tvorcovia, pre ktorých sa stal načernalý thrash posvätným odkazom metalovej histórie. Ich tvorba je hľadaním spojitosti medzi touto históriou a ich vlastnou súčasnosťou, a len tak mohli tieto dva svety vytvoriť symbiózu. Veď privlastňovaním histórie hudby prebieha ostatne prostredníctvom najrôznejších parafráz a úprav, doteraz a vo všetkých druhoch muziky, nevynímajúc klasiku.

„Nech Potratím Harryho, ak som podobný black/thrashing už niekedy počul!“, patrí sa zhnuseno-nadšene a rozhorčene preniesť na záver.

Hodnotenie autora. 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk