Často začínam svoje recenzie informáciou o koľký album v poradí daného interpreta ide. Klasifikovať to u „Over the Horizon Radar“ je priam nadľudský výkon. Jorn Lande je na scéne už nesmierne dlho a popri sólovkách sa objavil na toľkých projektoch, že sa tentokrát do tohto púšťať nejdem. Aby to nebolo málo komplikované, aj jeho sólová štúdiová hudba je ešte trochu zamotaná, na konte má totiž dva albumy „Heavy Rock Radio“ – dva albumy plné cover verzií legendárnych rockových skladieb minulých dekád.

JORN – Over the Horizon

A podľa toho, pre ktorý projekt Jorn tvorí, sa aj líši jeho tvorba. V jeho štúdiovkách nečakajte zbesilé rýchle riffy a bicie ako za starých čias MASTERPLAN. Nedočkáte sa ani silných príbehov s podporou ostatných vokalistov (nie, že by ich Jorn nutne potreboval), ako pri hosťovaní pre kolosálny projekt AVANTASIA. Ani tiahle balady ako pri jeho spolupráci s Russellom Allenom. Sólové štúdiovky sú dokonca iné ako albumy s cover verziami.

Čim sa teda vyznačujú, „Over the Horizon Radar“ nevynímajúc? Vyzrelosťou. Jedenásť skladieb, z ktorých 6 má stopáž dlhšiu ako 6 minút, svedčí o tom, že Jorn sa nikam neponáhľa a to je jeho prednosťou. Nórsky spevák v sólovej kariére nikdy neinklinoval k power a speed metalu a aj v roku 2022 platí porekadlo o starom psovi a nových kúskoch.

JORN

Veľmi silná je prvá polovica albumu vrátane rovnomenného otváraku albumu „Over the Horizon Radar“. Každá skladba ponúkne síce takmer rovnaký, no osvedčený mix ťahavejších, ale trefných basových riffov s nenápadnými bubeníckymi intermezzami a vokálom, ktorý nepoľavuje ani po 30 rokoch na scéne.

Alebo žeby predsa len? To je však uhol pohľadu. Ja stále s láskou spomínam na album „Aeronautics“ a hlavne pecku „Black in the Burns“, ktorú Jorn odspieval s formáciou MASTERPLAN. To bolo predsa len o niečom inom. Tam sa vám tep zrýchlil a končatiny okamžite rozbehli do rytmu. To už o „Over the Horizon Radar“ (a pár ďalších posledných sólovkách) tak neplatí, no to nie je nutne výčitka.

Jornova tvorba pre mňa už nie je takou, ktorá ma dostane do varu behom sekundy, no úprimne to pripisujem skôr svojmu starnutiu, ako jeho. O tom svedčí aj fakt, že v skladbe „Ode to the Black Nightshade“ počujem v úvodnej časti frázovanie ako v „Jolene“ od Dolly Parton (ak ma niekto utvrdí v tom, že nie som úplný blázon, má u mňa pivo).

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Filip „Fiju“ Slúka

Redaktor a spoluzakladatel Valhalla.sk. Okrem melodického metalu sa vo voľnom čase venuje knihám, internetovej reklame a pivu.