Kým „Heritage“ bol zbierkou silných jednotlivých motívov, aktuálny počin je naopak veľmi silnou zbierkou piesni. Preč je nepríjemná rozháranosť a kompozičný chaos. Až teraz drží všetko krásne pohromade, nič nechýba a nič priveľmi nevytŕča. Hráčsky prednes týchto piatich muzikantov neraz berie dych! Frontman Mikael podáva jeden zo svojich životných speváckych výkonov, Fredrik hádže jedno sólové pohladenie za druhým a Martin za bicími nástrojmi doslova čaruje. Zahanbiť sa nenechal ani novic za klávesmi, Joakim Svalberg, ktorého originálny zvuk hammondov tvorí veľmi dôležitú súčasť dnešných OPETH.

Štartuje jazzom silne nasiaknutý úvod, až nakoniec „Prídu večné dažde“. Záplavu rozprávkovo pokojných motívov ťahá smerom k dokonalosti prekrásny spev a ten akosi nepoľavuje ani v nasledujúcej „Cusp Of Eternity“. Tristotridsaťšesť sekúnd ťažkého pochodového rytmu, počas ktorého sa na základ postupne nabaľujú ďalšie a ďalšie nánosy výrazných melódií. Najdlhšia a stavbou i najkomplikovanejšia „Moon Above, Sun Below“ asi najviac pripomína legendami opradenú minulosť kapely. Obsah podobný – forma výrazne iná.

Akustická a veľmi krehká „Elysian Woes“ je pomerne nenápadná a stoji tak trochu stranou, no do hry nás opäť dostáva veľmi hravé inštrumentálne intermezzo v podobe „Goblin“. Opäť množstvo neotrelých gitarových a klávesových vyhrávok v štýle sedemdesiatok. Tými je celá nahrávka priam prešpikovaná  a výnimkou nie je ani fantasticky gradujúca „River“. Ak by bol agent James Bond metalista, istotne by si prial mať na svojom soundtracku pieseň „Voice of Treason“. Raz zádumčivá, inokedy prudká a sexy. Jednoducho s povolením zabíjať!

Pomyselný vrchol však prichádza až so záverečným emocionálnym výlevom „Faith in Others“, kde sa OPETH rozhodli hojne využiť aj početný londýnsky orchester. Skladba tým dostáva úplne iné rozmery a pôsobivejšie finále sme si snáď ani nemohli priať.  Bravo!