Čo je Vortex? Podľa skupiny Abraháma Hicksa je termín označujúci vibračnú realitu – čiže naše nefyzické bytie, v ktorom sú zrealizované všetky dezidériá, skrátka všetko, čo sme kedy chceli. Vo vortexe sme sami sebou vo svojej úplnosti, čiže v najlepšej (plnej) verzii samých seba. V tejto realite sme v plnom súlade s našou samotnou podstatou, sme ňou… Ale! „Vortex“ je aj nový album Dereka Sheriniana, ktorý svojimi proggy, jazzy a funky formami, úžasnou náladou a dokonalým drajvom naozaj atakuje (s)hluchové ústrojenstvo.

DEREK SHERINIAN – Vortex

Na jeho nový album je možné pozerať z dvoch strán. Prvý je pohľad talentovaného hudobníka, ktorý má za sebou prežitú patričnú skúsenosť, má skvelé poznatky a nadšenie z vývoja rockovej hudby za posledných 30 rokov s míľnikmi typu KISS, ALICE COOPER, DREAM THEATER či BILLY IDOL, a v tomto prípade sa však táto doska zaradí medzi mnohé podobné… Druhý pohľad je možno čiastočne naivný, ale o to viac úprimne otvorený, pre ktorý je táto hudba proklamatívnej hudobnej archeológie možnou cestou do ríše nielen rockovej hudby, ktorá nie je pod kuratelou mainstreamových hitparád a tiahne aj k modernému výrazu a artisnej hybridnosti.

Sherinian vložil oba tieto aspekty do svojho najnovšieho albumu a osamelý pocit, aký sa pri sólových počinoch vyskytuje, zaľudnil známymi tvárami z rocku, metalu, ale aj z jazzu a blues rocku. Deviata Derekova sólovka je znovu zaplnená až po samučičký okraj skvelými hosťami a famóznou hudobnou náplňou.

Snaha zrecenzovať toto mnoho žánrové muzicírovanie je neustále narušované akousi pochybovačnou, ale veľmi zvláštnou vnútornou mágiou, ktorá zvádza myšlienky na rázcestie zamotaných pochybností o ich úprimnosti a priamočiarej dôvery rozprávania o krížení veľkého množstva postupov a klasických rockových nástrojov, ktoré spája jeho charakteristický prstoklad na povrchu čiernobielych kláves. A tak človek nikdy poriadne nevie, na čom vlastne je.

Jednotlivé kompozície sú mnohokrát jednoduché, v dobrom slova zmysle pekné, zvláštnym spôsobom prestúpené prog rockovou minulosťou a funkovým mainstreamom, ale zrovna tak môžeme hovoriť aj o zdravom džezovom nadhľade, ktorý presvecuje niektoré kúsky. Vždy je to však jasný, premenlivý až chameleónsky hudobný rukopis skladateľského talentu Dereka Sheriniana, ktorý nakoniec zapôsobí tak, že výraz jednotlivých skladieb aj napriek rôznorodosti gitarového osadenstva a štýlov, zostáva nezameniteľne svojský. Brilantný materiál v spaľujúcej dynamike a hutnosti. Vyzretosť autorského potenciálu ho posúva od klasickej klávesovej polohy do výrazne tvrdšieho výrazu, dokonca sa dajú vysledovať aj paralely k jeho členstvu v SONS OF APOLLO a BLACK COUNTRY COMMUNION. Všetko dýcha eklektickou nadčasovosťou s mnohými aranžérskymi vychytávkami a korunu originality nasadzuje už jeho spomenuté chameleónstvo.

Derek Sherinian

Všeličo už naznačuje prvá titulka „The Vortex“ s výrazným svižným tempom, oscilujúca medzi rolou pokračovateľa starého hard rocku a bujne obťažkanou súčasťou dnešnej prog rockovej scény s mocnou interpretačnou a skladateľskou výzvou. Vyznieva veľmi rýchle a drsne. A nie je tu žiadny vokál, ktorý by tento apokalyptický zvuk zjemnil. Pre depresívne povahy je to samovražedný počin, lebo je to naozaj divná kompozícia plná zákernosti, zvrat(k)ov a vražedných hĺbok. Úžasný úvod skvelého albumu.

Už ďalšia veta „Fire Horse“ upútava majestátnym prednesom, realizovaným s maximálnym nasadením v strednom funkovom tempe. Absolútne plynulá a samozrejme melodická transmisia prebieha, nie ako egoistická prehadzovačka medzi jednotlivcami, ale ako plynulý krvný obeh vo vnútri celej kapely, ktorý dodáva živiny aj do najtajnejších kútov tejto skladby. V kompozícii je dominantný dialóg porozumenia klasických hammondiek s gitarovým sóĺom Nuna Bettencourta na pozadí beglajtov klávesov i gitary a zaujímavej rytmiky.

V nasledujúcej „Scorpion“ sa Derek poobzeral aj po vyslovene džezových zákutiach, o čom svedčí už nádherný klavírny úvod, ako keby vystrihnutý zo zlatej éry džezu, ktorý následne prechádza do prístupnej podoby straight-ahead jazzu, len s podporou mäkkých tónov basgitary, následne aj skvelého fretlessového sóla a komplikovaných rytmov už spomínaného Simona Phillipsa.

Kompozícia „Seven Seas“ pripomenie prvý sólový album „Planet X“ z roku 1999, ktorý v dobe svojho vzniku vôbec nebol ľahko stráviteľný a kaskádu jazzových akordov tu strieda psychedélia rockových postupov, aby vytvorili priestrannú jazz rockovú atmosféru, akoby z inej dimenzie. Steve Stevens tvorbou tónu síce sleduje svoj charakteristický model, ale spontánne a tvorivo stále hľadá svoj vlastný výraz, čo sa odzrkadľuje na jeho linkách, zatiaľ čo Derek stále udržuje svoju techniku na uzde, ako aj pri tejto téme, ktorá svoju silu čerpá zo základných harmónií i rytmov a impozantne vrcholí do geniálne jednoduchej melódie, zahratej veľmi komplikovane.

Derek Sherinian

Tento album má takú silu a presvedčivosť, ktorú už „zaklínač keyboardov“ párkrát ukázal, takže to nie je žiadne prekvapenie. Toto kúzlo vytvára vďaka záhadnému daru nenásilne prechádzať od tichých pasáži až k pekelným zvukom, čo dokazuje aj vrcholová „Die Kobra“, v ktorej sa klávesové linky striedajú s metalovými Zakkovinkami a hard rockovými Schenkerovinkami a dokonca aj s brutálnymi basgitarovými behmi, závratnou rýchlosťou a predbiehajú sa „kto z koho“. Klávesy sa občas blysnú krvou podliatym sólom, ale prím tu hrajú strunové nástroje, vrátane hosťujúcich husieľ a sitáru.

Ešte predtým v „Key Lime Blues“ môžu poslucháči prežiť katarziu iného druhu. Nachádza sa na výsostnej funkovej pôde, unášaná rytmickým pradivom škopkov, s tvrdosťou údernej gitarovej regulácie a hlavou pokyvkávajúcom rytme. Inteligentný jazz-funk-rock tu exceluje svojou dokonalosťou vo všetkých aspektoch interpretácie, ale aj geniálneho skladateľstva. Hladké gitarové behy Steve Lukathera a Joe Bonamassu aj basová linka dávajú pocit improvizovanej jam sessions

Úderná „Nomad’s Land“ sa môže pochváliť Mike Sternomm ktorý aj napriek svojim postbopovým úletom je stále melodickým jazzovým romantikom i agresívnym rockovým gitaristom, hľadajúcim v prvom rade atmosféru a nie dokonalosť. Záver patrí proggy-jazzy-rockovej inštrumentálnosti „Aurora Australis“, najočarujúcejšej kompozícii, v ktorej si je len ťažko predstaviť iného zaklínača keyboardov. Nenapodobiteľným úderom rozozvučuje klávesy, ktoré sa zaraz správajú ako živý organizmus, rafinovane využívajúc disonancie i alterácie sa prepracováva ku podstate tej-ktorej hudobnej témy. Je triumfom jazz/metalového fussion, ktorý patrí skvelej rytmike s featuringom Rona „Bumblefoot“ Thala, ale v prvom rade Derekovi a jeho talentu.

Každý nový materiál tohto „Caligulu of Keyboards“ je navonok nenápadný, no vo vnútri prog metalu relevantný vývojový prúd náležite oceňovaný úzkym kruhom znalcov. Derek Sherinian je dnes pomaly fenoménom, ktorý aj v budúcnosti, či už priamo alebo sprostredkovane, bude spoluurčovať vývoj tvrdej inštrumentálnej hudby.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk