Nahrávka „Satyricon & Munch“ sa začala formovať v októbri 2018, kedy prišlo k prvému stretnutiu medzi Satyrom a ľuďmi z múzea Edvarda Muncha s myšlienkou vytvoriť hudbu, ktorá by sprevádzala umeleckú výstavu tohto významného nórskeho maliara a grafika žijúceho v rokoch 1863 až 1944.

SATYRICON – Satyricon & Munch

Skupina tak opäť dokazuje, ísť si vlastnou cestou, ako je pre ňu dôležité experimentovať a v neposlednom rade potvrdila, že jej nejde o komerčný zisk. Taktiež môže prekvapiť, že vydavateľstvo Napalm Records sa podujalo na vydanie tohto albumu, pretože aktuálna nahrávka je od „klasického“ SATYRICONU vzdialená na hony. S ohľadom na charakter hudby by fanúšik skôr očakával vydanie tohto diela ako bonusový disk v rámci limitovanej edície klasickej štúdiovky. Všetko je ale inak.

Satyr sa ako hlavný skladateľ vyjadril, že ho zaujíma, ako môže fungovať hudba a Munchove diela na emocionálnej úrovni. A tak, aby vytvoril potrebné vrstvy emócií a atmosféry, prišlo rozhodnutie, že inštrumentácie musia byť bohaté na rozmanitosť. Toho dosiahol použitím elektrickej gitary, barytónovej gitary, basgitary a bicích (tie sú klasickou súčasťou tvorby SATYRICON), analógových syntetizátorov (kapela ich využívala v 90. rokoch), thereminu, violončela, violy, klavíru, basového klarinetu, kontrabasového klarinetu a taktiež fínskeho folkového nástroja Jouhikko či nórskych huslí Hardanger z konca 17. storočia, ktoré slúžia ako návrat k prvotnému zvuku. Nórsky hudobník tiež zdôraznil, že bolo potrebné odpútať sa od zaužívaných postupov a zamerať sa na to, čo tento projekt potrebuje. Na nahrávke je síce možné zaregistrovať malé detaily evokujúce tvorbu SATYRICON, ale, ak by ste nevedeli čo počúvate, určite by ste neuhádli, o akú formáciu ide.

Album je tvorený jednou plynulou 56-minútovou kompozíciou. Čisto inštrumentálnou. Nemať vokály nebolo vopred určené, boli aj nejaké snahy o ich zaradenie, ale nakoniec je to bez nich, keďže kompozícia je dosť bohatá aj bez tohto prídavku. Samozrejme je náročné brať hudbu mimo kontextu, ku ktorému vznikla.

SATYRICON

Preto som si povedal, že počas počúvania si nebudem prezerať tvorbu Edvarda Muncha. Dôvod? Aj sám Satyr povedal, že album obstojí sám o sebe. V procese tvorby prehrával jednotlivé časti aj viacerým muzikantom a podľa ich reakcií začal cítiť, že toto dielo môže vyjsť ako samostatný album. Tu treba zdôrazniť, že výstava nebola určená ako promo na nový hudobný počin. To, že vznikla nová muzika je dôsledkom výstavy a aj preto album nevyšiel v rovnaký deň, ako bolo jej slávnostné otvorenie (29. apríl).

Je jasné, že tento formát neosloví každého a asi nie je ideálny pre bežné počúvanie. Satyra ako skladateľa a tvorcu aranžmánov veľmi uznávam, zaujať dokázal aj v týchto pre neho viac či menej neprebádaných vodách. Pohybujeme sa v teritóriách ambientu a experimentálnej muziky. Hudobná výpoveď je aj napriek dlhšiemu vyzneniu jednotlivých pasáží so snahou nechať vyniknúť a rezonovať, dosť rozmanitá a bohatá s prechodmi do ďalších fáz. A aj keď sa prioritne zameriavame na pocity a atmosféru, za sprievodu intímnych, niekedy minimalistických plôch zvukovej krajinomaľby a aj s určitou dávkou disonancie, tak svoje uplatnenie si našli aj tvrdé motívy za doprovodu riffov, gitarových vyhrávok a bicích.

Bubeník Frost poňal svoju hru využitím perkusií, rituálnym bubnovaním postupne sa meniacim do industriálneho razenia, pričom zvukovo je obohatená o výdatnú ozvenu, mohutnosť, či surovosť. Dôraz bol kladený na hru na prechody, čo je jeho silná a poznávacia značka.

Keď tieto výrazné motívy nastupujú z pokojných častí, jasne to vplýva na celkovú dynamiku. Na jednej strane tu máme momenty, na ktorých sa budete len unášať a potom tie, čo vás pohltia. Nálada je temná, melancholická, napätá, miestami zvláštna a nepokojná či veľkolepá, čo je logickým odrazom Munchovej tvorby v hudbe SATYRICON.

SATYRICON

Najvýraznejšie hudobné témy sú vytvárané pomocou elektrickej gitary, barytónovej gitary (ústredná vybrnkávaná melódia), znepokojivého, melancholického, ale aj majestátneho violončela (tiež jeden z ústredných motívov) a baví aj decentná dychová sekcia – basový klarinet a kontrabasový klarinet.

Nahrávka vyžaduje sústredený posluch, trpezlivosť a ponorenie sa do atmosféry, ideálne v noci. Vtedy dokážete postupne oceniť aj tie minimalistické a monotónnejšie časti tvorené syntetizátormi (tu je výborné, že sa Satyr vyhral so starými analógovými mašinkami a nepoužil digitálne softvéry), prichádzajúce a miznúce zvuky thereminu (predchodca syntetizátorov) evokujúce podivnú náladu, ako spôsob na výlet do iných svetov.

Trochu som bojoval s výslednou známkou, pretože ako sa hovorí, hudba nie je športová disciplína, aby sme ju číselne hodnotili a merali, čo pri takto špecifickom počine postavenom na pocitoch a atmosfére platí dvojnásobne.

Je úplne zrejmé, že tento hudobný výtvor ukáže svoj plný potenciál až v spojení s obrazmi v múzeu Edvarda Muncha, avšak aj takto samostatne má svoje čaro. Kapela odporúča zdržania sa akéhokoľvek onálepkovania albumu „Satyricon & Munch“, pretože to podľa nej nie je potrebné. Nie je to filmová hudba, nie je to ambient a ani nič, čo by bolo potrebné vymýšľať. Je to proste SATYRICON.

Hodnotenia autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk