Tak toto je ono…, to nie sú žiadne nudné, studené kvázi progresívne onánie, ktoré predvádza jeho domovská kapela… Toto je naozajstná moderná rocková hudba, ktorá síce vychádza z pokrokového zmýšľania, ale pri tom do seba implantovala kusisko jemnosti európskej progresívnej scény, akustickej alternatívy a melodického jadra zaoceánskeho rocku. A o kom je reč? Kto nepozná meno JAMES LABRIE, tak isto nesleduje tvrdú scénu…

JAMES LABRIE – Beautiful Shade of Grey

Nový album, šiesty v poradí a štvrtý čisto sólový projekt (prvé dva vyšli pod hlavičkou MULLMUZZLER), pomenovaný „Beautiful Shade of Grey“, jasne ukazuje jeho hudobné stanovisko, ktoré teraz zaujíma a je dosť odlišné od zbytku jeho parťákov z DREAM THEATER.

Kolaboruje na ňom so svojim zvyčajným partnerom, gitaristom Marcom Sfoglim – teraz štúdiovou prostitútkou, ďalej oslovil aj svojho mladého potomka Chancea. Túto trojicu dopĺňajú dvaja muzikanti zo starého kontinentu – vynikajúci ugrofínsky klávesák Christian Pulkkinen a škótsky nabasovaný veterán Paul Logue, obaja zo siláckej kapelky EDEN’S CURSE. Na novinke v žiadnom prípade necítiť vplyvy všetkých projektov a kapiel, ktorými prešli títo piati skvelí muzikanti.

LABRIE pripustil, že chcel vytvoriť niečo iné ako u Divadla snov a zachytiť ducha modernosti strašiaceho v starom dome progresívneho metalu. A naozaj je to krásna jemnôstka. Týmto materiálom mieri vysoko a určite vyvrátil pochybnosti o tom, či sa ako archetypálny umelec vysporiada s metalovým undergroundom roku 2022. Po hudobnej stránke je doska vynikajúca, produkcia jej dokázala nanútiť moderný sound a kritiky na ňu sú naozaj výborné.

Nie je tu nič dlhšie ako 6 minút a tak nemožno čakať žiadne zasnené divadelné progrofónie. Sú tu len krátke, nežné skladby bez výraznejšej epickej atmosféry, idúce čiastočne po podstate melodického popu a čiastočne sa prekrývajú s postupmi prog rocku a náznakom akustickej pesničkárskej scény.

Hneď úvodná skoro šesťminútová úderka „Devil in Drag“ je jasne inšpirovaná moderným prog rockom z Ostrovov, refrénom sa odvoláva na prvotinu MULLMUZZLER a inštrumentálne linky pripomínajú odkaz hard rockových spolkov z dôb minulých. Drobný popový hitík „Supernova Girl“ ani netreba spomínať, jednoducho skvelé, famózne. Stopercentná poloakustická pseudobalada, ktorá by svojím zlovestným akordovým vzostupom zapadla do hociktorej dosky alt rocku deviatej dekády.

Práve spomínaná skladba vkusne uvádza do života vrchol albumu, krehkú epiku „Give and Take“ s gitarovými aperggiami s naliehavým basovým bublaním, vyrábajúce podklad pre LaBrieho vokál. Tieto elementy spolu vytvárajú tak trochu mrzutý baladický moment, ale s prekrásnym refrénom.

Akustické beglajty či brnkanie sa vyskytuje skoro všade a vynikajúce dotvára nežný príval ľahkej energie a radostnej melanchólie. S chromatickým vlnobitím a klávesovými pasážami by sa mohla vynímať, ako dokonalé číslo na hociktorom albume súčasnej mladej americkej scény. Bohužiaľ, to sa nedá povedať o ďalšej „Sunset Ruin“. Energiu odčerpávajúca, depresívne ladená, snažiaca sa človeku za každú cenu vsugerovať, že pán LaBrie je excelentný vokalista a rozumný jedinec. Lenže práve tento song to prekukne a berie ho ako speváka s neutíchajúcou kompulzívnou potrebou omieľať furt to samé dokola nie a nie prestať.

JAMES LABRIE

V záhlaví „Hit Me Like a Brick“ stojí „nashvillský“ beglajt, rockový drajv a nekonečné brejky škopkov, ako naozaj vynikajúci LaBrieho „ječák“, ktorý niektorí tak veľmi neznášajú. Celú skladbu korunuje pekná sólová linka gitary, ktorej ku koncu sekunduje neuveriteľný atmosférický jemný utíchajúci záver.

„Wildflower“ sa predvádza stredným tempom a nachádza zaľúbenie v strete dvoch odlišných hudobných svetov a silne pripomína crossing klasického pop rocku nablýskaných osemdesiatok ako CHEAP TRICK s modernou, alternatívnou indie scénou prezentujúcou sa GOO GOO DOLLS. Jej odvážne a jemné vokálne melódie s nádychom upokojujúcej melanchólie strieda miniatúra á cappella „Conscience Calling“, v ktorej ukazuje svoje chameleónske umenie. Rýchle, prearanžované a pritom úplne priezračné a melodické.

Vo „What I Missed“ sa LaBrie obracia k obľúbeným hudobným témam z prvého albumu, aby zase v najtichší moment dosky „Am I Right“ charakterizovala snaha o hľadaní nových výrazových prostriedkov. So sebavedomou zdržanlivosťou graduje od gitarovej témy cez klavírne tóny až po prekrásny Jamesov tiesnivý výraz. Asi je to najobyčajnejšia, ale aj najkrajšia skladba, akú kedy LaBrie urobil.

A poslednou piesňou „Ramble On“ sa už naposledy noríme do Jamesovho hudobného sveta plného špecificky zachovaných rockových finess a rôznej zmutovanej hry na gitaru či kadejakých štruktúr vo forme odkazov na rôzne obdobia rockovej muziky. Je to zaujímavé uchopenie prebratej témy, konkrétne ide o klasickú rockovú skladbu od LED ZEPPELIN, kde sa využívajú riedke aranžmány s pomalším premysleným tempom a vrstveným melodickým refrénom, vracajúcim sa ku hard rockovým klávesom a skvelej gitary. Hard rock starého strihu s rozšírenými sólovými linkami kláves a samozrejme gitary.

Bonus v podobe elektrickej verzie prvej „Devil in Drag“ má autorský záprah LaBrie/Sfogli jemný cit pre plynulú stavbu melódií, aj pre expresívny prednes inštrumentálnych plôch. Takto dokážu receptora doslova nadvihnúť zo stoličky a vďaka pomalšiemu tempu a technickej inštrumentácii nie sú nútení rozmazávať skladbu vypchávkovými úsekmi, čo len podporuje príjemný dojem „čitateľnosti“.

Vo finále je nový materiál naozaj jemne odvážny, ktorý čiastočne zaváňa genialitou a bez debaty je možné ho považovať za vydarené dielo v danom štýle. Dôraz je tu kladený na jednoduché, ale nádherné formy a úplne potlačená je prvoplánová výrazová energia, všetko je premyslené a pri tom každá nota, akord tryská zo srdca.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk