O tejto bratislavskej hard rockovej kapelke sa píše skoro samo. Nejde síce o partičku nejakých mladých, hudby neznalých šrácov, ale o stredno-vekových pánov, ktorí v rámci hlavného mesta a jeho rockového podzemia sú dostatočne známi a žiadaní. Podľa skoršieho dátumu narodenia každého z nás napadnú prekrásne časy mladosti trávené v priestoroch bratislavskej pivárne Stará sladovňa (známejšia pod názvom Mamut), alebo v KGB-čku na Obchodnej, či „proslulom“ Funuse. A mladých? Možno jeden z tisíc snáď niekedy zachytil len meno súčasného lídra Maťa Máčeka a v niektorých nájde odozvu ako člena projektu STARMANIA, či speváka hard-rockovej úderky BABYLON.

VADIM POLKE BLAVY – Pandora

V súčasnosti táto partia rockových dôchodcov predstavuje jeden z významnejších hard rockových albumov nášho malého Slovenska. Dosť už bolo všelijakých bezmenných a vysmiatych pseudorockových popperov z ďalekého východu či metalových zradcov z nitrianskeho regiónu. Je tu konečne typicky zafarbená, nefalšovaná subkultúra hlavného mesta, ktorá naozaj, neklamem, skutočne poteší každého rodeného bratislavského štyridsiatnika či päťdesiatnika, ktorý si prežil svoje najkrajšie roky v tých niekoľkých vychytených krčmách porevolučného Prešporku.

„Pandora“ vo svojej skrinke skrýva vyrovnanú kolekciu rockových kúskov, ktorá trochu zaskočí šírkou záberu a absenciou výraznejších podzemných a metalovejších detailov (česť jednej výnimky). Na túto dosku sa čakalo so zvýšeným napätím, lebo ako sa zvonku zdá, vnútorne konsolidovaná skupina hrávala v poslednej dobe vskutku skvelé, ale veľmi zriedkavé koncerty, čo je v tejto pandemickej dobe pochopiteľné. Zdá sa, že hudobníci sa v minulosti nachádzali na rázcestí, ale vždy dokázali, že sú takými „rebelmi undergroundu“ s výrazným presahom aj do bežnej pop kultúry. Dnešné rozhlasové médiá sa však určite nepretrhnú v hranosti nejakej vecičky z tohto vydareného albumu, tak, ako to nerobili ani v minulosti, aj keď skladby „Vďaka“ a „Odpoveď“ sa sem tam mihli v elektronických médiách.

Hard rock versus country, to je prvá, pre kapelu nezvyčajná pecka „Dáma v čiernom“. Asi tá najzvláštnejšia a najpôsobivejšia kompozícia VADIM POLKE BLAVY, akú pri plne korektnom stave vedomia zo seba vytlačili. A vypadla z nich táto táto pologeniálna crossujúca vecička, pri ktorej sa dá povedať: „…abstrahujú celok do paradigmatickej interpretácie netradičných prvkov.“ Ide o úplne slastne brakovú, southern/country rockovú zábavku, svižnú, priamočiaru, skvelo vystavanú a so všetkými tými klišovite roztomilými kudrlinkami, ako westernovská fúkačka či bendžový podmaz, presne tak, ako to majú mainstreamoví počúvači radi.

Aj druhá pecka „Ja ty ona on“ je jednoducho úžasná, čiastočne aj preto, že pripomína riff starej dobrej PANTERY a určite preto, lebo VPB sú stále v stave, kde chápu svoju tvorbu ako pred x-rokmi ešte s pôvodným gitaristom a spevákom Vadimom Bušovským. Nie je to „len“ o tom, vymyslieť melódiu a napísať k nej text alebo obrátene. Vedia vystavať melodramatický či humorne kritický koncept hudobného podmazu ku charakteristickému prvotriednemu vokálnemu prejavu. Skladby majú jasnú stavbu, postavenú na jednoduchom a väčšinou skvelom motíve, ktorého sa každý, aj ten najnáročnejší recipient, môže chytiť.

VADIM POLKE BLAVY

Ďaľšou „Yeah…booma“ skopli z vlastného piedestálu neustále rastúce akcie rocku, precízne dopadli do pozície rakoviny funku a lačne siahli do dimenzie RED HOT CHILI PEPPERS pre fľašku Matějem Ruppertem (MONKEY BUSINESS) čerstvo vychrchľaných hlienov, aby doplnili túto rockovú zmesku o kosoštvorcovú harmóniu nenávideného funk rocku. Zo začiatku skackavý rytmus, v textovo divnej jazde prejde do akéhosi divotvorného, ale totálne roztomilého hard/funk/popu, ktorý možno nakoniec aj niekoho osloví. Výčitka je len k umiestneniu na albume.

K vlastnej vysmiatosti som zaregistroval, že túto obskúrnu trojicu netypických skladieb nahrádza štvrtá, skoro epická hardrockovinka „Som tvoj“, v ktorej „mocinky“ chcú hrať chytré a hlboké umenie pre naozajstných labužníkov – fanúšikov, a uplácali po opätovnom popíjaní zlatistého moku chytľavú tvrdú vecičku so zaujímavou jemnou rozostretou pasážou s prevládajúcim určitým pesimizmom a údernosťou. Aj keď sa VPB na už spomenutej predchádzajúcej epike tvária príliš hardrockovo a progresívne, tak ďalšou „Sivý kocúr“ sa im podarilo vytvoriť skoro mainstreamovú náladu s prekrásnym podtónom, ktorý sa v pravidelných momentoch opakuje na celej doske. Je to síce stále typický prešporský hard rock, ale prítomnosť pekných melódií a trefne popových, niekedy skoro až progresívnych aranžmánov, je badateľná a zo strany kapely evidentne cielená.

Každopádne by ste mali vedieť, že ich klasický slovenský hard rock je najlepší v našej stredoeurópskej provincii, čomu nasvedčuje skvelá pecka „Do hory“. Pri tomto ťažkom, cholesterol zvyšujúcom žrádle, najprv posadí na prdel dokonalý kryštálový sound, až sa hemoroidy vytlačia do hrubého čreva. Potom neunikne pozornosti neodolateľná chytľavosť, priamosť, inštrumentálna vyspelosť a skvelá sólová linka, ktoré už predchádzali aj v titulnej „Pandora“, tak trochu s blues rockovým podtónom a táto ich druhá tvár pri energickej zlostnej grimase je vo vnútri perfektne čitateľná a uvoľnená. Po tomto si len ťažko možno predstaviť, čo bude nasledovať.

Úderné riffy a zaujímavé melódie držia nosnú kostru každej skladbičky, v ktorej sa potom niečo udeje navyše ako duetový ženský vokál alebo fúkačka, či škótske gajdy, ktoré sa vyskytnú v pochodovom úvode anglicky spievanej „Stay Alive“. Ortodoxnosť – to je práve tá disciplína, ktorej sa táto rocková spoločnosť zámerne vyhýba. Vokálne linky dostávajú najväčší priestor v duete „Nezhasínaj“, veď sú tu dvaja excelentní speváci, okrem Maťa aj femálny vokál hosťujúcej Dany Viktórie, a najväčší rozdiel v klasickom poňatí rocku je, že táto partička nerieši žiadne spoločensko-kritické problémy a neberú sa príliš vážne. Je tu prítomná totálna radosť z muzicírovania a veľký nadhľad, čo je hlavne z tejto skladby okamžite poznať. Má takú silu, že vytrháva betón z nosného panelu…

Posledná „Up To You“ je pekná rockovinka s lenivou melanchóliou, ktorá robí dokonalú bodku za touto mierne kontroverznou, ale skvelou doskou. Kontroverznou nie ani tak svojím hudobným a myšlienkovým obsahom, ako spojením tak rozdielnych osobností, akými táto štvorica aj je.

Takže? Všetko sme si už vypočuli a dobre sme sa pri tom pobavili, a tak prečo si to nedať ešte raz odznova. Myslím si, že takto by to aj oni chceli a hlavne by vás všetkých privítali na krste 10. júna v bratislavskom Randale.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk