V prvom rade sa konečne ukazuje neistota či metalcore na dnešnej scéne má vôbec zmysel. S tým súvisí aj čiastočný presah do príbuzných žánrov, čo CALIBAN nakoniec nikdy nebolo cudzie. Celé je to položené do temnejšej atmosféry, ktorá sa však k veľkému prekvapeniu dokonale skĺbila s väčším nadhľadom.

CALIBAN – Dystopia

Niektoré „vrstvené“ časti znejú ako z nejakej naozaj dobrej klasickej death/thrashovej dosky (a pritom vôbec nerušia). Pokiaľ boli predchádzajúce albumy solídne odvedeným metalcoreovým odpichom k žánrovej skoro dokonalosti, šťastná trinástka je suverénnym sólistom, ktorý neslúži len danému subžánru, ale súčasne mu dokáže byť inšpiráciou.

Sound dostal do vienka trochu takého „djent“ nádychu, heavy metalovej vône a thrashoidného smradu. To je počuť hneď v titulnom otvárači „Dystopia“ s naozaj efektným dokonalo premysleným „heavy“ úvodom, po ktorom sa rozbehne „blastová“ smršť s melodickými vsuvkami refrénu, až orgány sami skáču a presúvajú sa na tie najnepravdepodobnejšie miesta. Sláva a česť patrí aj hosťujúcemu Christophovi Wieczorekovi zo spriatelených post hardcoreových ANNISOKAY, ktorý má na svedomí práve tie melodické linky refrénu s čistým vokálom.

Vynikajúcim trackom sa zdá byť „Ascent of the Blessed“ s pomalým, až temným úvodom evokujúcim slipknoťáckú tvorbu, ktorá bez väčších škrupúľ prechádza do parádneho groovu. Keď už sa zdá, že kompozícii hrozí zrútenie, stane sa niečo, čo ju ešte viac vytiahne a skrášli. Je to nejaká protogothická vsuvka, či útek do mansonovského továrenstva, otaj neviem ako by sa to dalo nazvať inak. Týmto demonštrujú nové smery, akými by sa možno chceli Nemci CALIBAN v budúcnosti uberať.

„Tiež mám nepríjemné skúsenosti s dystopiou! Keď mi jedného sychravého jesenného rána na intráku Mlyny pripravila obrýlená poslucháčka Matfyzu pravé študentské raňajky s obschnutým chlebom a tajnou prísadou, tak sa mi zahmlilo pred očami a keď som sa prebral z polhodinového bezvedomia, tak mi vták trčal pod pazuchou a guľky som mal narazené vedľa hlasiviek, až sa zdalo, že mám mandlí asi päť. Samozrejme imaginárne…“ „Balada o dystopii, aneb jak mít orgán na špatným místě.“

Trinásty album CALIBAN nie je zlý, ale nie je ani úplne famózny. Ako to mnohí prehlasujú vrátane mojej maličkosti, je trochu iný, ale stále metalcoreovský a typicky „calibanovský“. Je to agresia a zloba na rovnakej vlne ako zámorské bandy, ale… je tu stále to „ale“. CALIBAN je náročnejší zo súčasnej metalcoreovej scény a sedia mu odbočky do iných subžánrov, ktoré nikto neberie ako nedostatok inšpirácie. Pritom ich postupy a inštrumentácia nie sú naozaj náročné, dokonca by sa dalo povedať, že sú jednoduché a priamočiare.

CALIBAN. Foto: Xoxo Photography

„Dystopia“ vládne akciou, dynamikou a aj napriek strohým citáciám z iných metalových subžánrov je zábavná v celej svojej dĺžke, vrátane množstva iných schválností. Vadí snáď len niekedy úmorné a klasické striedanie čistého vokálu a revu…, ale tomu sa v tomto žánri nevyhneme, že? Naviac množstvo detailov pôsobí len na efekt.

Prišiel, počul, neprekvapil. Čisto zo starej známosti odpúšťam agresiou naplnenú (tónom skôr nafúknutú) trinástu kapitolu calibanovskej diskografie, coreovské expozície podľa šablóny „z prdu gulička“ už patria k bontónu tohto metalového subžánru. Hrozivá nákaza, ktorá sa vyvalí z masívneho „VirUS“ spolu s Marcusom Bischoffom z HEAVEN SHALL BURN, len svedčia, že tento európsky brutálny patvar 21. storočia alebo snáď ako „try-to-do-it-all-core“, je stále životaschopný a stráviteľný.

Štvrtá „Phantom Pain“ začína brejkom bicích a akýmsi „djent“ riffom prechádzajúcim do klasickej metalcoreovej radosti a akejsi proto-rockovej nálady a takéto menšie či väčšie naschvály sa plantajú celým albumom. Nie je to zlé, ale ortodoxní fans možno nechcú počuť takéto trendy. Votrelecký „Alien“ je úplne oprostený od agresie a brutality a je to taký linkinkparkovský tvar, kde je melodickosť latentne prítomná a ťahajúca CALIBAN do priestoru, ktorý im je toxický.

Základ však stále má v zámorskej metalcoreovej scéne (neurotický odtieň vokálu, nervná gitarová hra a doplňujúci čistý vokál), rovnako ako v podzemných post hardcoreových bandách (nekompromisný ťah dopredu). Oproti vlastným starším doskám je tu markantnejšia zmäkčilosť a akýsi väčší nábeh do prístupnejších končín. Avšak symbióza oboch smerov ide CALIBAN k duhu. Či už prevláda metal…, alebo thrash…, či prístupnosť, vždy ide o kvalitný, štandardný a v určitých momentoch na výsosť zaujímavý „core“. Poriadne markantné to je v skladbe „sWords“, kde sa do toho priplieta aj krutý thrashing a syntetické textúry. Túto skvelú, pompéznu a trochu kakafonickú kompozíciu možno zaradiť medzi hitovky tejto dosky. Avšak sprofanované slovo „hit“ tu chápte v dosť tučných úvodzovkách.

„Dystopia“ je odteraz až do neurčita najžeravejšou kolekciou európskeho metalcoreu, teda dvojicou odlišných vokálov, krutých riffov a beznádejných temp. Sú sexi ako stará bezzubá striga hľadajúca mladého haranta na odpoludňajšiu fajku. Na grcanie a tak ďalej…

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk