Keď sa vráti pobožný mentálne vyšinutý headbanger z nedeľnej hry na hriechy s priblblým úsmevom, zaschnutým semenom v rozkroku, pocákaný svätenou vodou a zarúžovaným límcom sviatočnej košele, neznamená to, že si to za presbytárom rozdával s radodajnou jebtiškou, možno ho len cestou na nedeľnú omšu zdržal v miestnom parku vnem najnovšieho kázania heavy metalových trubadúrov z nemeckého Bochumu, v ktorom sa rozhovorili o historických podobenstvách, aby svojim receptorom pripomenuli dôležitosť klasického siláckeho heavy metalu a pripravenosti na deň, keď znovu povstane na pomyslený Olymp bežnej zábavy.

AXEL RUDI PELL – Lost XXIII

Samozrejme, že len reprodukujú vôľu bradatého Pána, ktorý týmto kovotepúcim geriatrikom vnukol akúsi modernejšiu formu kovania a to obidvomi, stále prijateľnými spôsobmi – aj heavy aj power. Znamená to, že sa prehrabali množstvom starých vinylov, usilovne popočúvali aj svojich súčasníkov ako SINNER, ULI JON ROTH alebo GREAT WHITE, potom si dôrazne vyškrabkali rozkroky a ústredným starým geriatrickým germánskym „guitar hero-m“ sa nechali oklátiť spredu, ale aj odzadu.

Znamená to, že spolu vytvorili klasický heavy metalový album, takže to má všetky možné osemdesiatkové klišé a melódie, postupy, zvraty či sólové linky, ktoré sú často až príliš predvídateľné a priehľadné. Ťažko uveriteľná zmeska rutinnej a zívajúcej heavy metalovej akcie, hard rockového oderu a nenápadného skoro-poweru, kde už spomenutý prím hrá starý šesťstrunník Axel Rudi Pell, doplnený podobne starým basákom Volkerom Krawczakom a ešte starším legendárnym škopkárom Bobbym Rondinellim. Tých trochu omladzujú päťdesiatnici – spevák Johnny Gioeli a klávesák Ferdy Doernberg.. Mimochodom, tento line-up sa už zohral na doske „Into the Storm“ z roku pána 2014 (recenzia TU).

„Lost XXIII“ je pomerne málo prierazná, málo explicitná a rozhodne mala tej horde ocvočkovaných, dlhovlasých fans, ktorá už pomaly štyri dekády žije parazitovaním na štýle zvanom heavy metal ďaleko dôraznejšie rozmazať hovno na ksichte, a nielen sucho predkladať pomerne ťahajúce sa neoriginálne metalové fakty a hard rockové popisy.

Na strane druhej je tento album pre starších nesmierne zaujímavý, lebo neobsahuje žiadne modernejšie prvky a tak neprivodí žiadnu srdcovú zástavu či mozgové aneuryzmy. Takýchto dosiek by sa malo urodiť ročne viac, aby aj ten zvyšok zmanipulovaných a nestabilných headbangerovských deciek, hľadajúcich mentálne barličky v mainstreamovom metale, si konečne uvedomil, z čoho vlastne ich milovaný žáner vznikol, vyhádzal tie rebríčkové sračky von oknom a natrénoval si krčné stavce na poriadnej muzičke.

AXEL RUDI PELL

Úvodné titulky obstaráva slušné, prequelové, inštrumentálne intro „Lost XXIII Prequel“, ktoré na výsosť prechádza do skvelej prvej charakteristickej pecky „Survive“, konzistentnej ako vo zvuku, tak aj v ústrednom nápade, vystrihnutom úplne v osemdesiatkovom duchu s trochou soundu starého dobrého hard rocku a s príchuťou starých dobrých KISS.

Ostrá rýchla gitarová riffáž je podfarbená údernou rytmikou a na výsosť skvelým vokálom je predsa len trochu aj napriek slušnému tempu, unavená a klišéovitá. Niečo podobné sa odohráva aj v ostatných piesňach. Ten opis by sa dal použiť skoro na každú z nich, či už na „No Compromise“ alebo „Down on the Streets“, z ktorých tá prvá sa nápadne podobá tvorbe SCORPIONS, čo nie je síce na škodu, ale predsa je to len „odkukávka“. A tá druhá má v sebe grandióznosť THIN LIZZY. V 8-minútovej kompozícii „Gone with the Wind“ je podoba s BLACK SABBATH čisto náhodná. A úplnou náhodou sa hlavne vôbec „nepodobá“ na legendárne číslo „Solitude“ z albumu „Master of Reality“. A to nehovoriac o strednotempovej skladbičke „Freight Train“, ktorá vlastní kadencie alá DOKKEN z jej „nightmareskej“ riffovačky „Dreams Warriors“.

Popri klavírnom oplodňováku „Fly with Me“, skvelými kompozíciami sa javí len vášnivá „The Rise of Ankoor“ so zaujímavou basovou linkou a neotrelými Hammodkami, ktoré odvracajú pozornosť od neinšpiratívneho muzikantstva, a titulná „Lost XXIII“, ktorá je, pateticky povedaná, úplne po prdeli!

Skvelo vystavaná, atmosférická, strednotempová epika, naznačujúca, že táto kapelka by sa mala poobzerať po nových smeroch vo svojej starodávnej nudnej tvorbe. Byť verný svojmu štýlu je síce chvályhodné, ale keď sa to stane retrospektívnou nudnou povinnosťou, tak je to ako so zúfalosťou chlapov v erektilnou dysfunkciou.

Axel Rudi Pell vysvetľuje význam názvu albumu, „XXIII“ je rímska číslica pre 23 a znamená W, 23. písmeno abecedy. Čo je v tomto prípade skratka „World“, takže album by sa mohol „Lost World“, na momentálne dosť alarmujúci stav našej planéty.“ Ešte informatívny dodatok – mystický artwork albumu pochádza od starého dobrého Thomasa Ewerharda, okrem iného tvorcu coverov pre EDGUY alebo SONS OF APOLLO.

Je veľmi milé i nemilé, povznášajúce až nudné, zase raz vnímať klasický hard&heavy album, ktorý objektívne predkladá preukázané hard rockovo metalové formulky a postupy, bez toho odporného účelovo demagogického klišé mladších epigónov!

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk