V ďalekom nórskom Bergene, kde sa snúbi severský blackizmus s naspeedovaným dedičstvom, psychedelickým nonsensom, metallikovským odkazom, doorsáckou kritikou a brutality pozbavenými IMMORTAL, prebýva v temno-temnej krajine britkého načernalého tragikomična Alma Mater eponymný projekt ABBATH v prazvláštnej poetike svojho tretieho albumu „Dread Reaver“.

ABBATH – Dread Reaver

Netradične uchopená načernalá romanca prerastá z blackových lúhov a hájov, či cintorínov a horiacich kostolov širokým oblúkom do protogeniálnej podoby, a rozprestiera svoju ilúziu zaujímavosti a dravej hravej slobody, ktorá chce byť obdivovaná a nasledovania schopná.

Do toho pomaľovaný kvartet primiešava zverské parafrázy, neo-MERCYFUL FATE a neuchopiteľné (a nepochopiteľné) analógie, ako stvorené po diskutovateľnom objekte pre bažiacu inteligenciu metalového podzemia, až je z toľkého nonsensu, vynaliezavosti, originality a suverénnosti skladateľskej a interpretačnej zručnosti pri pohľade zo zatemnenej cimry headbangerovi na nič.

„A strašidlo sa s desivým lomozom kĺže na zhnitom zábradlí metalového leporela…“

Satisfakciou je len monotónny vokál vytvárajúci ilúziu absolútneho utrpenia šedivého metalizmu, jeho upadajúcej úrovne a kritického bezvýchodiskového stavu bytia zoči-voči fanúšikom a kritikom. ABBATH sú Šalamúni, po podivne nadhodnotenom čiernom eponymnom debute a ešte podivnejšie podhodnotenom, skoro až progresívnom „Outstrider“ (ktorý si to však predsa zaslúžil trochu viac) upútali svojimi falošnými (no aj tak neoddiskutovateľne nádhernými a hypnotickými) obrazmi ústretovosti a prívetivosti ku klasickému metalu (čo je vďaka zakomponovanému neprehliadnuteľnému násiliu a brutalite paradox) s kruto znejúcim soundom. Pseudometalové gesto v morfiovom opojení…, ale dosť bolo psychomanických grafomanských žvástov vychádzajúcich z mojej mozgovne…

Jedna z tých lepších toho roku vydaných dosiek, ktorej nepochopenie nie je odsúdeniahodné, ale plne pochopiteľné. Začína sa netradičnou pozvánkou, elektronickým hlukovým akordom, ktoré ustupuje rachotiacej pasáži „Acid Haze“ so šialeným vrčaním a šesťstrunnej apokalypse riff-majstra Abbath Doom Occulta. Nejako takto sa atakuje zbytok sveta plný zmrdov. Len ten kyslastý zákal v buľvách vadí tak, asi ako potlačená sólová linka, inak skvostná, utopená v kozmickej smršti s neuveriteľnou rýchlou údernosťou a načernalou textúrou.

Pred valiacim sa sonickým pretlakom sa len veľmi ťažko uhýba a tak druhá „Scarred Core“ zjazvuje zarastený ksicht motorovou hlavou plnou odkazov na heavy metalové bonmoty, doplnené stále lepším hrdelným „šrepotom“ a dokonalo poškodeným gitarovým sólom Ole André Farstada. To je len začiatok veľkej jazdy v štýle Tolkienovských fantasy príbehov a Danteho pádu do pekla a skazenosti. Zúročili príliv tradičných metalových a rockových vplyvov a prefiltrovali ich cez načernalý objektív, čím vytvorili hmlistý rozvíjajúci tvar, rastúci geometrickým radom.

ABBATH

Majestátne flamenco akustickej gitary v úvode „Dream Cull“ len naznačuje, ale veľkolepý skelet a hustota textúry celej kompozície už dokazuje, že vtiahnuť jedinca do atmosférických vôd je pre ABBATH úplne ľahké a jednoduché. Najhymnickejšia smažka albumu, o ktorom sa dá povedať len: „luxačne dekonštruuje bazálne paradigmy blackmetalového archetypu“.

Mimochodom, doklad ťažko pochopiteľnej majstrovej techniky skladania, aranžovania a inštrumentácie je „Myrmidon“, kde na ploche 270 sekúnd vytvoria skvelú, úžasne vystavanú blackovú symfóniu s premenlivými tempom, ktorá sa dá odporučiť ako interpretačný seminár všetkým študentíkom a možno aj pedagógom, ktorí sa pokúšajú pochopiť tajomstvo tohto na prvý pohľad jednoduchého opusu.

„The Deep Unbound“ dvíha tempo punkovým odbojom a posúva do hry aj gotické postoje, ktoré sa objavia aj v ďalších častiach tohto opusu, prenášajúc ich aj do ďalšej vydarenej kompozície „Septentrion“, ktorej harmónie pripomenú starých dobrých IMMORTAL. Je to v celku, aj v detailoch, zase zvrhlo zábavná a nesmierne inventarizujúca šleha, ucelené defilé temných a iných načernalých porúch a tento rok prvý kus s natoľko dokonale zvrátenou sekvenciou, že som si s vinným potešením nevkusného devianta užíval každú sekundu.

Viac-menej skutočným bodom tohto vydareného dielka je metafyzicky citlivo zaaranžovaná „Trapped Under Ice“ šlohnutá od METALLICY, následne privádzajúca mozgovňu do plameňov, ktoré uhasí len chladená dvanástka. Ako keby hudba človeka viedla do iného sveta. ABBATH túto metallicovskú klasiku doviedli do veľkolepej čiernej štruktúry s naspeedovaným drajvom.

Keď sa dovolí, tak kvartet okamžite vystrkuje prostredníky, hrdo predvádza „war painting“ nagrcia s neuveriteľnou fantáziou a až punkovou kreativitou sebe vlastnou do prekvapených rázštepov slaboduchých máničiek, totálne neotrlú, vtipnú a sviežu snímku, do ktorej premietli všetky tie svoje mindráky, a v ktorej s parodickou ľahkosťou rozbíjajú na handry všetky tie metrosexuálne pestované, vážne sa berúce, sterilné metalové hviezdy ako v záverečnej „Dread Reaver“, ktorá udržiava rovnováhu medzi rockovými a metalovými elementami.

Rúhanie v podobe albumu „Dread Reaver“ prináša osviežujúci pohľad na milovaný metalový žáner ako taký. S dostatkom agresie a prístupných prvkov si zaslúži bodovať ako u rockových fans, tak aj u ortodoxných headbangerov.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk