Miestami až uslintano-vtieravá jazda o tom, ako si jeden rocker, krytý mentálne i sociálne slabším „adult oriented rock“, vrazil pod jazyk nitroglycerín a vydali sa uparkinsonovať a umlátiť barlami celú tú incestnú rodinku priblblých potratov celosvetovej matky hard rocku. Avšak jazda mrazivo bezútešná, pritom radostná, mocne bezmocná a s atmosférou hustejšou, než poševný povlak mykotickej bezďáčky, v ktorom RONNIE ATKINS toho protivného arterosklerotického receptora aj ostatných obsedantne urputných dôchodcov presviedča o svojej tvorbe s úplným prehľadom kauflandského štamgasta.

RONNIE ATKINS – Make It Count

Nejde o žiadne akademicko-progresívne dielo, myslím si, že máme skôr dočinenia s úprimnou výpoveďou zrelého rockera, ktorý má obrovský nadhľad, vďaka onkologickému nálezu, nad všetkým tým, čo sa deje v našom zvrátenom svete.

RONNIE ATKINS nahral v priebehu dvoch pandemických rokov dve sólové štúdiové dosky, ktoré len potvrdzujú správnosť existencie a signál k ďalšiemu kreatívnemu pokusu. Či už sólovo, alebo s pôvodnou kapelou, Atkins je synonymom pre ambiciózny mainstreamový hard rock, ktorý je hlboko zakorenený v tradíciách osemdesiatkového rocku a melodického metalu. Hudba je veľmi ľahko popísateľná, lebo vychádza z množstva známych postupov a tradičného soundu.

Skladby začínajú ako bežné pesničky, ale obvykle prejdú očistcom štýlových a nástrojových eskapád a gradujú do tvrdšej extázy. Inštrumentálne zdatný a kompozične jednoduchý hard rock s hustými aranžmánmi a príjemným retro nádychom, ktorý je vyvažovaný dokonalým moderným zvukom. Táto kombinácia hard rocku a pop rocku je ešte navyše umocnená pestrými vokálmi, či už v polohách alebo v nasadení.

Celý album definuje úvodná pecka „I’ve Hurt Myself (By Hurting You)“, ktorá spĺňa všetky kritériá moderného retrospektívneho hard rockového singlu, kde nesporná kvalita všetkých zúčastnených je prítomná, ale z každého taktu či zahratého tónu cítiť neoriginalitu a plagiátorstvo.

Mydlovým hard rockom zmietaný Atkins, od prirodzenia udatný severský bohatier, sa celú dobu tvári a hrá, ako keby ho stroj času hodil naspäť o minimálne štyri dekády, a on si užíva to idylické prostredie, do ktorého majú vstup iba tí, ktorí o to stoja. My ostatní sa zaksichtíme ako pri príšerne svrbiacom genitálnom opare a utečieme na druhý koniec hudobného spektra, lebo Ronnie sa otáča do všetkých strán a nasáva do svojej tvorby všetky tie prevarené klišé, až človek chytá akútny zápal pátosu.

Ronnie Atkins

Čo sa mu však nedá odoprieť, je skvelý obrovský sound, výborné muzikanstvo a melodické gitarové linky či príjemné rytmy. Prvá skladba je skôr hard rocková, avšak druhá „Unsung Heroes“ už pretína pomyslenú hranicu medzi metalovým vyznením a melodickou rockovou citlivosťou AOR, doplnená melodickým klávesovým sólom a trilkom sólovej gitary. Tretia „Rising Tide“ je zaujímavým momentom opusu s vokálnymi sólovými eskapádami a zborom, s mixom synkopických beglajtov gitary kolosálneho hymnického refrénu.

Power baladický moment „Remain To Remind Me“ zapríčiní vlhnutie nohavičiek mladších ročníkov a pekná journeyovská „All I Ask of You“ poskytuje telocvik krčných stavcov. „Grace“ zase silovo baladuje, aby do stredu týchto ľúbivých sračiek vpálil aj drsnejší riff v „The Tracks We Leave Behind“ a zneškodní pocit prílišnej prístupnosti. Do odsýpajúceho valu sa vtesnala aj lepkavá baladická krehotinka „Let Love Lead the Way“ s chrumkavým tempom, a už vidím zdvihnuté kývajúce ruky na jeho šou. Pekné, i keď lepivé ako schnúce sperma na plochom brušku sexy dvadsiatky.

Skvostný komplikovanejší úvod „Blood Cries Out“ sa snaží presviedčať všetkých neveriacich Tomášov o jeho snahe o progresívnejšie vyjadrenie a bonjovícka „Easier to Leave (Than Being Left Behind)“ a jej príjemné vibrácie pomaly pripravujú na zurčiacu gitarku a usadené tempo vo „Fallen“, ktorá poorala pôdu pevnej veršovanej štruktúre, rytmickej sekcie vrcholiacej vo výdatnom zbore. Všetko vrcholí v titulke „Make It Count“, ktorá má všetky znaky veľkého finále, skvelý riff a obrovskú atmosféru patrične uzatvárajúcu túto výpalnícku agóniu a jej nekonečných viac ako 50 minút.

Celkom škoda, že to dopadlo ako rušivá hard kokotrocková doštička, ktorá dozaista riadne doškriabe kostrový skelet ležiaci na spráchnivenej výstielke v truhle svojim skorodovaným trčiacim klincom. Inak slušný album, ale len pre tých skôr narodených. Len jedno rypnutie. Možno by to chcelo trochu drsnejší zvuk, ale to je len taká maličkosť na záver, lebo tento opus je skvelý mix pop rockových melódií s hard rockom a moderným soundom a patrí k tomu lepšiemu, čo sa tento rok zatiaľ v priestore AOR vytvorilo.

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maťo Hoza

Redaktor Valhalla.sk