Chris Barnes a George „Corpsegrinder“ Fisher. Foto: koláž Valhalla.sk (zdroj foto: Loudwire, Sonic Perspectives)

Koncom januára rozvírila death metalové vody reakcia Chrisa Barnesa. Vokalista floridskej formácie SIX FEET UNDER napísal na svojom Twitteri: „Práve som si pozrel „death metalový“ podcast na YouTube s „top death metalovými“ vokalistami. Bolo mi z toho fyzicky zle. Opovrhujem tým, čím sa tento žáner stal.“

Jeho reakcia sa týkala diskusie „A Death Metal Round Table“, ktorej sa zúčastnili George „Corpsegrinder“ Fisher z CANNIBAL CORPSE, Trevor Strnad z THE BLACK DAHLIA MURDER, Chase Mason z GATECREEPER a Alex Jones z UNDEATH.

O pár dní zareagoval na toto vyhlásenie George Fisher (CANNIBAL CORPSE) v rozhovore pre Little Punk People. „Scéna je taká zdravá a skvelá ako kedykoľvek predtým. Nie je mŕtva, ani hrozná. Je tu množstvo skvelých kapiel. Každý, kto si myslí niečo iné, nech si naserie, pretože som hrdý na dnešnú death metalovú scénu. Všetkých povzbudzujem, aby išli do sveta. Samozrejme počúvajte staré kapely, ktoré vydláždili cestu. Klasické spolky ako CANNIBAL CORPSE, DEATH, OBITUARY, DEICIDE, MORBID ANGEL. A potom tu máte novšie kapely ako AEON, THE BLACK DAHLIA MURDER, GATECREEPER. Je tu množstvo skvelého death metalu.“

Smrtiacemu kovu sa darí aj na Slovensku. Bezpochyby patrí medzi najobľúbenejšie žánre. Nielen, čo do počtu skupín aktívne hrajúcich tento žáner, ale aj fanúšikov. Máme tu množstvo naozaj výborných a v porovnaní so svetom konkurencieschopných kapiel. Nie, menovať ich nebudeme, aby sme nedopatrením na niekoho nezabudli.

My sme boli zvedaví, ako tento názorový stret dvoch osobností a stav súčasného death metalu vnímajú domáci muzikanti a hudobní publicisti. Svoj názor vyjadrilo 9 osobností z našej scény.

Martin Lukáč, hudobný publicista a muzikant (ex-NOMENMORTIS)

Martin Lukáč. Foto: archív M. Lukáča

„Asi sa neviem celkom vcítiť do kože Chrisa Barnesa, death metalovej scény sa úspešne aktívne nezúčastňujem desiaty rok a neplánujem na tom niečo meniť. Mumlať o tom, ako bolo všetko lepšie vtedy, keď som tam bol, nejako nehodlám. Ak by som chcel niekde predvádzať „takto sa to má robiť, pitomci“, tak by som to urobil, viem ale dosť dobre, že by to fakt nebolo také, ako si to predstavujem, proste časy, kedy som sa mohol domnievať, že na to stále mám, dávno pominuli.

V tomto oceňujem BOLT THROWER, kedysi mali nachystaný nový materiál, rozhodli sa však, že čokoľvek ním chceli povedať, to už povedali predtým a lepšie. Ak ho rozcítilo, že ho nepozvali, resp. má pocit, že potrebuje viac uznania a oslavovania, možno si to mohol radšej nechať pre seba. Za nejaké veci bol v rámci death metalu zaslúžene legenda, výrazne ho posunul na ďalší level a k novému subžánru. Nebol sám, ale byť jedným z pár „titanov“, ktorí začali stavať nový hudobný svet, je myslím slušné.

Na rovinu treba povedať, že jeho veľkosť je vecou prvých štyroch albumov CANNIBAL CORPSE, so zreteľom na „Tomb of the Mutilated“ a „The Bleeding“. Plus rýchlejšie veci SIX FEET UNDER, zhusta prevažne na albumoch do roku 2000. (A jeho logo pre CC sa mne osobne páči viac než to nové.) Zatrpknutými rečami ako od „lokálneho nedoceneného génia“ si to kazí skoro ako posledným albumom SIX FEET UNDER, o ktorom, ak by som bol fanúšik, sa rozhodnem myslieť si, že sa proste nikdy nestal.

Pokiaľ ide o stav súčasného death metalu, v roku 2022 je to taký „starý“ žáner, že ma sprevádza väčšinu života. Až sa čudujem, že ľudí okolo dvadsiatky ešte stále zaujíma až tak, že ho dokonca hrajú, navyše vo všeobecnosti na prijateľnej úrovni a niektorí fakt dobre.

Problémom môže byť pretlak kapiel – na to, že budem dianie stíhať, som rezignoval už dávno – a to, že fanúšikov zďaleka nie je toľko ako v časoch 1. zlatého veku. Vo všeobecnosti v žánri bolo vymyslené už asi všetko, prinajmenšom tak, aby sa hudobný výsledok xy umelcov dal označiť za death metal. Čo do subžánrov je rozmanitý ako nikdy predtým – klasický (príliš často ale postavený na obmieňaní už notoricky známych vzorcov a škôl), technický, melodický (neraz prekračujúci hranice do metalového mainstreamu), „umelecký“ (technický na hranici samoúčelnosti, predvádzania, možno aj gýča), atmosférický/okultný/psychedelický, brutálny, chaotický, mixy toho všetkého. Skrátka na výber je, dobré veci si nájde každý podľa vlastného vkusu. Občas je pretlak „novodobého oldschoolu“, inokedy „pekelníctva“, pochopiteľne slamu (neraz na hranici stupidity).

Možnosti sú, aktívne aj pasívne, problémom môže niekedy byť myšlienková vyprázdnenosť, prvoplánovosť, povrchnosť, respektíve nechcený pád do paródie. To posledné napríklad v brutal death metale, tam je na to niekedy podobne smutný pohľad ako na súčasný „gore“ grind.

Celkovo si v každom prípade myslím, že death metal stále zmysel má, má zmysel tvoriť ho, hrať sa s ním po mnohých stránkach, napríklad aj so zvukom, od zvrátene prehnitého cez klasický, až po odľudštene sterilný, ak to niekto má rád takto. Každopádne je to hranica, kam metal v extrémnosti môže dôjsť predtým, než sa z neho stane nezmysel za hranicou hudby v jej klasickom ponímaní. Kým je okolo tej hranice živo, stále je to fajn.“

Dodi Košč, gitarista a vokalista (PERVERSITY, CONSTIPATION)

Dodi Košč. Foto: Andrea „Mŕtvolka“ Námerová

„Osobne si myslím, že je všetko v najlepšom poriadku. A je to tak preto, že ja jednoducho nesledujem kapely, ktoré ma nezaujímajú. Nesledujem trendy, nové kríženia štýlov a podobne. V tomto som proste stará škola a idem si tvrdohlavo to svoje. Je rok 2022 a stále sú tu OBITUARY, IMMOLATION, INCANTATION, AUTOPSY, GRAVE či ASPHYX. Je úžasné, akú majú títo borci stále energiu a ako ich to po rokoch baví. Tieto kapelky mne potom dodávajú silu aj pre vlastné hudobné projekty a sú aj ako liekom na dnešné spoločenské problémy.

Niekedy ma trocha naštvú nejaké „umeliny“ pri mojich obľúbených skupinách, ale potom si poviem, že je stále toľko dobrej muziky. V tomto som liberál. Nech si každý robí so svojou kapelou čo chce. Vždy tu však platí jedno zásadné motto. Nikto už nikdy neprekoná death metalové albumy z 90. rokov. Môžu DEICIDE, PESTILENCE či CARCASS nahrať čo len chcú. Ale ani túto skutočnosť nevidím tragicky (smiech).

Tiež ale musím povedať, že ako hudobníka ma zaujímajú aj súčasnejšie kapely a ich albumy. Taká GOJIRA posunula metal krásne dopredu. Nikdy však neocením hudbu bez duše a v zajatí počítačových programov. V tomto má Chris Barnes pravdu. Tiež mi je odporné ako viditeľne chce niekto na svojom mene len zarobiť. Posledný album MASSACRE, to je pre mňa des na komplet.

Ukončím to parafrázou môjho dobrého kamaráta Jimeho. Death metal je jediná sloboda na tomto svete…“

Adela Melová, hudobná publicistka a šéfredaktorka Metalirium

Adela Melová. Foto: archív A. Melovej

„Vyjadrenia Chrisa Barnesa považujem skutočne, jemne povedané, za nešťastné. Death metal je podľa mňa v dobrej forme a to, že sa vyvíja, nepovažujem za negatívum. Osobne nie som síce veľkým priaznivcom týchto novších death metalových kapiel, ale to je len môj subjektívny vkus, kvalita tam nesporne je.

Každý subžáner sa z niečoho vyvinul a to platí aj o death metale ako takom. Okrem toho, že je v súčasnosti na scéne množstvo nových zaujímavých kapiel, aj fanúšikovia old school death metalu, ku ktorým sa radím aj ja, sa stále môžu tešiť z výborných nových albumov, ako boli v poslednej dobe z tých známejších napríklad BENEDICTION, MASSACRE, MEMORIAM…

S výbornými nahrávkami prišli HYPOCRISY, ASPHYX, CARCASS alebo aj samotní CANNIBAL CORPSE, a tým sa zoznam rozhodne nekončí. Naopak, nový SIX FEET UNDER, a hlavne to, čo na ňom predviedol Barnes, považujem za poriadny prúser. Vydržala som ho počúvať asi „až“ dve minúty a rozhodne to nemienim skúšať znova. Ťažký podpriemer alebo paródia na samých seba. Možno si tento album našiel nejakých priaznivcov, no aj odozvy boli veľmi negatívne, či už od fanúšikov alebo kritiky.

O novom albume od CANNIBAL CORPSE môžeme povedať úplný opak, keďže sa Barnes teda pustil do názorového sporu so svojím nástupcom Corpsegrinderom. Čiže Chris Barnes by si mal najprv pozametať pred svojím prahom, nájsť v sebe kúsok sebareflexie a neriešiť si komplex a frustráciu z neúspechu posledného albumu okydávaním úspešnejších kolegov, lebo sa z neho stáva tragicko-smiešna postavička. Je to až smutné. Takže zopakujem, že death metalová scéna je podľa mňa v dobrej forme, je pestrá a skvelé albumy vychádzajú stále v každom jej subžánri.“

Kamil Adamík, muzikant (HOLOTROPIC) a hudobný publicista

Kamil Adamík. Foto: Werdza Photography

„Určite by som sa bez dlhého premýšľania priklonil na stranu Georgea Fishera. Plne chápem nostalgiu ľudí, ktorí sú pri death metale od jeho začiatkov a jeho zmeny v nich možno nevyvolávajú najpríjemnejšie pocity. Je to úplne normálne a nemám s tým problém. Osobne som ale všetko možné len nie tradicionalista a rôzne vývojové cesty tohto môjho najobľúbenejšieho metalového žánru ma bavia. A aj keď ma niektoré nebavia, som rád a vďačný za to, že existujú a prinášajú nové pohľady na extrémnu hudbu.

Tieto pohľady sa stávajú vláknami parádnej tapisérie, na ktorej si vďaka jej pestrosti dokáže každý nájsť to svoje. Ak by doteraz všetky death metalové kapely zneli iba ako na počiatku, bolo by to síce fajn, ale oveľa ľahšie by došlo k určitému zatuchnutiu a zovšedneniu, ktorému rozvoj death metalu aj jeho miešanie s inými žánrami úspešne zabraňujú.

Najlepšie na tom je, že ak niekto chce old school, má ho k dispozícii na originálnych nahrávkach, aj v podobe mladých kapiel, ktoré ho či už parafrázujú alebo vyslovene do bodky preberajú. Zároveň sú tu nové nahrávky pôvodných kapiel, ktoré ukazujú, že majú aj po 20-30 a viac rokoch čo povedať. Veď si len pustite nových IMMOLATION.

Každopádne ma ale teší aj rozvoj všemožných technických a progresívnych foriem. Či už v atmosférickejšom prevedení od VIRVUM, brutálnom od ABHORRENT, v ich strede od ARKAIK, alebo aj v chirurgicky čistej prezentácii neskorších PSYCROPTIC. Úplným klenotom technického death metalu posledných rokov je pre mňa ostatná radovka islandských OPHIDAN I s názvom „Desolate“.

Rovnako ma tešia strety death metalu s úplne kontrastnými žánrami, ako je grunge a alternatívny rock od STONE HEALER, klasický prog na novších nahrávkach RIVERS OF NIHIL, alebo aj s komplementárnymi žánrami ako black, crust alebo pre mnohých nie práve žiadané spojenie s core smermi. Veľmi zaujímavá zrazenina všetkých spomenutých vecí je na ostatnom albume LEECHED. Špeciálne miesto má u mňa temný, nepríjemný a ťaživý death metal, nezriedka lezúci k čiernemu kovu od kapiel ako DEAD CONGREGATION, ULCERATE, SUNLESS či ZHRINE.

Som rovnako rád, že aj na Slovensku, ako historicky death metalovej krajine máme stále či znova aktívne klasické spolky ako DEPRESY, DEHYDRATED či WAYD, no sú tu aj nové kapely naprieč už bohatým spektrom death metalu ako CEREMONY OF SILENCE, BLOODY REDEMPTION, či CRANIAL VOID. Takže rozhodne, death metal je v najlepšej možnej forme a nech sa mu ďalej darí.“

Vilozof, gitarista a vokalista (CEREMONY OF SILENCE)

Vilozof. Foto: Luss

„Celý Chris Barnes mi bol vždy viac-menej ukradnutý a po tom, čo som si preskroloval jeho Twitter, mi príde aj poľutovaniahodný. SIX FEET UNDER som videl naživo na niektorom Brutal Assaulte a prišlo mi to tak nudné, že celý koncert som len čakal, kedy zahrajú cover „Hammer Smashed Face“ od CANNIBAL CORPSE, sorry.

Neverím, že má nejaký extra prehľad v (novej) hudbe a preto brať nejako vážne tieto jeho vyjadrenia mi príde scestné a ani neviem, prečo sa robí okolo toho vôbec nejaký bulvár. A možno ho len sralo, že v tom videu nebol on, ale Fisher, tak po pár pivách vypľuľ tamten tweet. Celý disonantný, temnejší subžáner, kam často CEREMONY OF SILENCE radia, je novšia forma death metalu, v ktorej sa dobre orientujem a spokojne môžem skonštatovať, že je vo fantastickej kondícii. Aj tak – nech si každý počúva, čo chce a six feet under nech je radšej Putin!“

Martinus, gitarista a vokalista (REALMS OF CHAOS)

Martinus. Foto: Luss

„V dnešnej dobe sa podľa mňa môžeme v death metale tešiť veľmi širokej škále kapiel. Na jednej strane tu máme staré a overené klasiky, ktoré vždy potešia ucho aj po nespočetných vypočutiach, ktoré si takisto radi pozrieme aj naživo. Tieto viac-menej legendárne zoskupenia idú príkladom už niekoľko desaťročí, sú majstrami svojho remesla a latku prekonávajú aj po niekoľkých vydaných albumoch.

Na druhej strane tu máme veľké množstvo kapiel, ktoré kráčajú v stopách už spomenutých legendárnych skupín, ale aj hudobníkov, ktorí hranice tohto žánru posúvajú ďalej a ďalej. Tento celý ekosystém tvorí veľmi komplexný extrémny undergroundový žáner, kde si fanúšikovia metalu dokážu nájsť naozaj všeličo.

Osobne si myslím, že tento žáner je v najlepšej forme v akej kedykoľvek bol. Keď sa niekto vyjadrí, že pohŕda tým, čím sa death metal stal, tak na to ako hudobník v pomerne mladej death metalovej kapele naozaj nemám slov. Je to dehonestácia činnosti tisícok ľudí, ktorí jednoducho robia niečo, čo ich baví, a robia to najlepšie ako vedia. Každý vloží do tvorby kúsok seba. Treba mať na pamäti, že hudba je maximálne subjektívna záležitosť.

Samozrejme, nie každá kapela sa musí človeku páčiť, a ako sme si už, žiaľ, mohli všimnúť, vo všeobecnej ľudskej spoločnosti je zaužívané, že vždy je jednoduchšie kritizovať, ako niekoho pochváliť a vyzdvihnúť, s čím napríklad ja nesúhlasím. Aké dôvody stoja za týmto fenoménom je len ťažko odhadnúť a racionálne vysvetliť.

V prípade Barnesa, ktorý sa nedávno vyjadril pomerne negatívne k aktuálnej situácii na scéne, je namieste otázka – ako začínal on? Takisto, ako každý jeden z nás, ktorí sa aktívne angažujeme v kapelách. Rovnako dehonestoval aj sám seba, lebo kapela, v ktorej už dlhé roky nefiguruje, ovplyvnila ohromné množstvo mladých hudobníkov. Dovolil by som si povedať, že hlavne z obdobia prvých albumov, kedy pôsobil v kapele práve on sám.

Samozrejme, je to jeho názor a nič to na aktuálnej situácii nezmení. Možno len chcel upútať pozornosť, keďže o najnovšom albume jeho poslednej kapely sa nedá hovoriť v superlatívoch, čo sa týka kvality hudby a prevedenia – hlavne vokály. Nemyslím si ale, že je to dôvod na nejaké urážky alebo pohŕdanie. Takže na záver len zhrniem, z môjho pohľadu je death metal veľmi silný a fungujúci žáner, plný super interpretov. Keď sa mi náhodou nejaký nepáči, tak sa snažím nájsť takého, ktorý mi sadne – a to teda je z čoho vyberať.“

Štefan „Steve“ Tokár (BRUTE)

Štefan Tokár. Foto: Ľubo Lokša

„Myslím si, že Chris nemá pravdu. George to vystihol. Death metal v dnešnej dobe je v solídnej kondícii. Na mysli mám nové kapely vo svete. Je logické, že sa death metal omnoho viac rozvetvil. Ubehlo mnoho času a tento štýl je pestrejší, čo dá rozum. Viac ma mrzí, že mladé bandy, ako sú neskutočne technicky zdatné, nemajú dlhú výdrž.

A v tomto potom starým kultovým skupinám, ktoré stále hrajú, niektoré kvalitne aj cez 30 rokov, nesiahajú ani po päty. Preto by som ich nerád menoval. A to som nemyslel vôbec urážlivo. Práve naopak. Fandím každej mladej, kvalitnej a nádejnej death metalovej kapele, ktorá ma osloví, u nás aj vo svete.“

Andrea „Mŕtvolka“ Námerová, hudobná publicistka zo serveru Metalexpress

Andrea „Mŕtvolka“ Námerová. Foto: archív A. Námerovej

„V prvom rade sa musím priznať, že som túto diskusiu nepočula a tak sa mi ťažko hodnotí adekvátnosť reakcie Chrisa. Neviem aké boli témy, okruhy, o čom sa konkrétne rozprávalo atď. Nazvime to, výrok na Twitteri bol asi šitý horúcou niťou. Príspevok na tejto sociálnej sieti totiž znie naozaj arogantne, ale musíme brať do úvahy, že ide o Twitter, kde sa snažia užívatelia vyjadriť svoje pocity v stručnosti a rozbúriť emócie pár slovami, čo mne veľmi nejde (smiech).

Taktiež je ťažké reagovať na situáciu v US death metale a animozity medzi jednotlivými kapelami. Hudobníci, ktorí sa na diskusii zúčastnili, majú podľa môjho názoru rovnako významné postavenie na scéne ako SIX FEET UNDER a sú rovnako súčasťou globálnej death metalovej scény.

Corpsegrinderové slová považujem tiež za trochu nadnesené, lebo až také ružové to podľa mňa nie je. Treba si priznať, že časy veľkých death metalových mien ako SIX FEET UNDER, CANNIBAL CORPSE, MORBID ANGEL, SUFFOCATION, DEED OF FLESH, IMMOLATION…, sú už trochu za zenitom. Ich tvorba bola v ich dobe prelomová a ovplyvnila množstvo ďalších hudobníkov, ktorí dnes hrajú na rovnako veľkých pódiách práve s týmito legendami.

Death metal aj so svojimi subžánrami – old school, brutal death metal, technický, melodický atď, nie je však ani zďaleka na ústupe. Práve vďaka svojej variabilite ponúka stále veľa možností ako sa vyjadriť v tomto štýle, prípadne ako ho skombinovať s akýmkoľvek ďalším žánrom, aby mohla byť nahrávka pre poslucháča atraktívna a zaujímavá. Obávam sa však, že veľké kapely minulosti, či už americkej alebo európskej scény, nemajú pre mladšiu generáciu tak zásadný význam, ako ich pokračovatelia. Skôr sú ako odrazový mostík k ďalším, častokrát novším a modernejšie znejúcim skupinám súčasnosti.

Nakoniec, ja ako účastník na mnohých koncertoch v zahraničí, no aj na domácej scéne, musím priznať, že na čisto death metalové kapely chodí viac starších ročníkov, z 90. rokov, keď bol na Slovensku death metal na vrchole obľúbenosti. Pozornosť mladších poslucháčov sa podľa môjho názoru upriamuje viac na metalcore, ale aj deathcore, ako jeden z mladších subžánrov death metalu. Aj napriek tomu stále existujú výnimky, aj na našej scéne.

Mám pocit, že sa v súčasnosti mladší hudobníci vracajú čoraz viac k tzv. old school death metalu, hnilobnému, ťažkému zvuku z 90. rokov. Z mladých slovenských death metalových kapiel, ktoré mali ohlas aj medzi staršími bardami, sú napríklad FUNUS, KRUDUS, BLOODY REDEMPTION, či SIK SALVATION. Všetky menované sa nesú na vlne starších vzorov, hlavne európskeho švédskeho death metalu ako DISMEMBER, ENTOMBED, GRAVE, či aj melodickejších AT THE GATES.

Pozorujem však aj druhý trend, a to zakladanie nových death metalových kapiel staršími hudobníkmi, ktorých poznáme z už overených skupín, prípadne zakladanie tzv. all stars bands. Na Slovensku by to mohli byť napríklad CONSTIPATION (pôvodne projekt), CEREMONY OF SILENCE, alebo STABBED, kde pôsobia už ostrieľaní hudobníci. V prípade all stars bandu menujem napríklad zahranične kapely ako MEMORIAM, VLTIMAS, ROTTEN CASKET, NADER SADEK a ďalšie.

Čo sa týka mladších zahraničných zoskupení, ktoré sú momentálne na výslní a často hrajú s legendami žánru, spomeniem niekoľko, ktoré mi rezonujú už dlhšiu dobu. Z českých skupín je to určite napríklad SNĚŤ, PLAGUE PATROL, zo zahraničných napríklad BAEST, TOMB MOLD, LIK, DEATHRITE, NECROT, UERBEROS, EREBOS… V tomto zozname by sa ale dalo pokračovať donekonečna. Opäť okolo týchto kapiel sa samozrejme utvára aj mladšia fanúšikovská základňa a tým pádom sa dostávajú tieto skupiny do povedomia širokej metalovej verejnosti.

Ako teda odpovedať na otázku, v akom stave je súčasný globálny death metal? Môžem, žiaľ, hovoriť iba za seba a v mojom kontexte. V mojom ponímaní je death metal stále pri živote, ale záleží vždy najviac od konkrétnej kapely, aké kroky podnikne (či už ide o promo, kvalitu nahrávky, kvalitné klipy, viditeľnosť na sociálnej sieti…), aby zaujala širšie spektrum poslucháčov, nielen pár fajnšmekrov a kamarátov zo svojho okolia. Verím, že aj napriek menšej dominancii death metal zotrvá a naďalej bude svojim „hlukom“ tešiť naše uši.“

Igor Kučera, gitarista (CRANIAL VOID)

Igor Kučera. Foto: Werdza Photography

„V prvom rade musím povedať, že death metal ako žáner je tým relevantnejší, čím je menej Chrisa Barnesa. Ale žarty bokom, ako tvrdí George, death metal je podľa mňa v súčasnosti vo vrcholnej forme. Stal sa z neho tak obšírny pojem, že si v ňom každý nájde to svoje. Vznikajú mladé kapely, ktoré hrajú fantastický old school death metal, ako spomínaní UNDEATH alebo 200 STAB WOUNDS, a samozrejme všetky ostatné progresívnejšie kapely, ktoré žáner neustále posúvajú ďalej. O budúcnosť death metalu sa naozaj nebojím.“

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk