Písal sa 24. február roku 2020 a v bratislavskom Randal Clube sme zažili večer plný fantastického death metalu. OBSCURA, GOD DETHRONED, THULCANDRA a FRACTAL UNIVERSE sa plnému klubu postarali o najlepší pondelok, aký si len mohol každý fanúšik tvrdej muziky predstaviť. Určite nikoho ani len vo sne nenapadlo, aké dve udalosti postihnú (nielen) hudobný svet o niekoľko týždňov neskôr.

OBSCURA – A Valediction

Tou prvou je príchod celosvetovej pandémie a s ňou pozatvárané kluby a zrušené festivaly. Tou druhou je odchod troch členov z kapely, ktorá bola headlinerom spomínaného večera. Steffen Kummerer ostáva v OBSCURA sám a začína hľadať nových členov. Na moje prekvapenie, na post gitaristu prichádza Christian Münzner – staronový člen, ktorý s kapelou v minulosti nahral dva albumy – „Cosmogenesis“ a „Omnivium“.

Pozíciu operátora hrubých strún prijíma tiež osoba, ktorú s kapelou spája minulosť, a ktorá sa rovnako podieľala na dvoch spomínaných nahrávkach – Jeroen Paul Thesseling. Kto by čakal na bicích Hannesa Grossmanna, je vedľa. Na bubenícky trón zasadá mladý talent z Rakúska – David Diepold. Dívam sa na zostavu a hovorím si – Pokiaľ bol „Diluvium“ (recenzia TU) hudobným labyrintom, tak nový album v zostave týchto bláznov, už bude priveľmi náročným dielom, priam až nepočúvateľným“. Iba, žeby nie…

Ono, so zostavou, ktorá nahrala predošlé dve placky som sa veru lúčil nerád a moja intuícia mi hovorila, že bývalo-súčasní členovia s terajšími hudobnými skúsenosťami, plus jeden čerstvý nový kus (ktorý patrí medzi súčasnú špičku z pomedzi death metalových bubeníkov) urobia z OBSCURA poslucháčsky náročnú a hudobne prekombinovanú záležitosť, ktorú už bude únavné počúvať, a na ktorú už nebudem mať silu. Napriek tomu dávam novinke „A Valediction“ šancu.

Miernu výhradu mám hneď pri prvých tónoch úvodnej skladby „Forsaken“. Priznám sa, nie je to prvýkrát, kedy mi prídu „vybrnkávaćky“ v tejto kapele občas veľmi fádne a zbytočné. Začiatok albumu a spomínanej skladby však zachraňuje melodická linka na bezpražcovej base a solídny nástup všetkých nástrojov, pri ktorom pochopím, že „Forsaken“ má byť akýmsi odkazom na „Septuagint“ – prvú skladbu z albumu „Omnivium“ z roku 2011. Tá má však na rozdiel do „Forsaken“ (a niekoľkých iných kúskov) jeden z najkrajších inštrumentálnych úvodov v rámci kapiel tohto žánru. Odhliadnuc od tejto mojej poznámky som však vcelku milo prekvapený a nielen pri tejto piesni. Postupne prichádzam nato, že „A Valediction“ vôbec nie je album, aký som očakával. A to je dobre.

OBSCURA

Na novinke totižto počuť silný návrat ku koreňom a napriek vysokej muzikantskej úrovni všetkých členov kapely je novinka veľmi prístupná a veľmi dobre sa počúva. Nevravím, že sa štvorica muzikantov na „A Valediction“ nepredvedie v plnej miere. Páni síce na albume ukazujú, čoho sú schopní, no jednotlivé nápady sú orientované na takého poslucháča, ktorý si ako konzument muziky nenárokuje na muzikantské onanovanie. A kapitolou samou o sebe sú sóla. Počúvajú sa jedna radosť. Sú nápadité, trefné, technicky vycibrené, no v samej podstate vychádzajú z jednoduchých melódií.

Návrat k začiatkom však nie je jedinou zmenou, ktorú nová zostava priniesla. OBSCURA na novej placke výrazne koketuje so švédskym zvukom a inšpiráciou pri komponovaní nového albumu musela byť Škandinávia ako taká. V nejednom riffe počuť odkaz kapiel ako SOILWORK alebo AT THE GATES – ide napríklad o kúsky „When Stars Collide“ (v ktorej čistý vokál patrí práve Björnovi Stridovi zo SOILWORK), či „In Adversity“, v ktorej dokonca počuť aj metalcoreové vplyvy. „Obrital Elements II“, „The Neuromancer“, či „Devoured Usurper“ sú zase skladby, ktoré by sa mohli objaviť na prvých albumoch a bez problémov by do nich zapadli.

Citeľnú zmenu cítim aj vo vokály frontmana Steffena, jeho hrdelný prejav znie vyššie a cítiť v ňom istú dávku „naliehavosti“. Pri prvom počúvaní novinky som si myslel, že sa murmuru ani nedočkám, spomínaná „Devoured Usurper“ ma však vyviedla z omylu.

Neviem, čo presvedčilo Christiana a Jeroena, aby sa vrátili a do dnešného dňa neviem, prečo na jar v roku 2020 rezignovali tri štvrtiny kapely. Viem však, že aj súčasná družina okolo Steffena Kummerera má čo ponúknuť. A aj keď sú „Diluvium“ a „Akróasis“ (recenzia TU) výbornými albumami, musím uznať, že „A Valediction“ je takým tiež. Len iným spôsobom.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Martin „Čviro“ Novoveský

Redaktor Valhalla.sk