Odchod sekerníka Marcosa Rodrígueza, nie dlho po vydaní podareného kúska „Wings of Rage“ (recenzia TU) zamrzel. Bol to práve on, kto svojou živelnosťou a bezprostrednosťou nahradil inštrumentálnu strojenosť a chlad Victora Smolskeho. Tá sa prirodzene pretavila nielen do radových nahrávok, z ktorých hneď prvá „The Devil Strikes Again“ prinavrátila RAGE dávny mladícky šarm a nespútanosť, ale aj do živých vystúpení plných elektrizujúcej chémie okamžite privolávajúcej husiu kožu.

RAGE – Resurrection Day

To či už budeme angažmán dvojice gitaristov Jeana Bormanna a Stefana Webera spájať s návratom k zvuku z deväťdesiatych rokov, ako to vysvetľuje frontman Peavy Wagner, alebo to máme chápať ako reminiscenciu štvorčlennej zostavy legendárnych kúskov „Black in Mind „ či „End of All Days“, je jedno. Samotná hudobná náplň retrospektívne reflektuje takmer každú vývojovú epochu power metalových veteránov. Lišiakovi Peavymu sa zase podaril husársky kúsok. Vtisol nahrávke rešpektujúcej tradičný výraz kapely a držiacej sa tých istých ingrediencií už po niekoľký krát v rade osviežujúci nestarnúci ráz.

Nenapomáha tomu len dynamický valivý a húževnatý zvuk alebo robustný, rozmanito pulzujúci riffing, či vrstevnatý gitarový dvojzáprah, ale hlavne priehrštie melódii. Tie svojou atraktívnosťou vracajú kapelu do formy z mnohých rokov. Materiál ako taký ma výrazne agresívnejší ráz budovaný hlavne robustne znejúcimi, nekompromisne atakujúcimi „thrashovo“ hryzúcimi gitarami a úsečne zemitou rytmikou.

Tento neskrotný a intenzívne spaľujúci prejav, miestami doplnený aj „deathovým“ vokálom funguje idylicky v symbióze s melodickou bezprostrednosťou. Doslova uhranie svojím prepojením s orchestrálnymi aranžmánmi, na ktoré dôjde hneď z kraja úvodným majestátne a dramaticky vygradovaný introm „Memento Vitae (Overture)“.

RAGE

To sa plynulo preklopí v titulnej skladbe „Resurrection Day“ do nepoľavujúceho virvaru gitár, bicích a vokálov s honosne tróniacim refrénom s charakteristickým odtieňom klasickej hudby. O čosi opulentnejších a výpravnejších momentov opäť podporených orchestrom sa nám dostane v „Traveling Through Time“. Pieseň miestami môže pripomenúť prácu Trevora Jonesa z Posledného Mohykána. Posledným kúskom, kedy slovo patrí orchestráciám, je emočne rozpínavá balada „Black Room“ s precíteným kaskádovitým sólom, pripomínajúcim oko hurikánu, miesto pokoja na celom albume obklopené pustošiacou silou.

Presne takýmito sú „Virginity“, „Arrogance and Ignorance“ a „Monetary Gods“ s ohlodajúcimi gitarami ostrými ako britva alebo ako v „Man in Chains“ zadupávajúc nás neúprosnými „groovy“ gitarami s máličko orientálnym nádychom. Naopak „A New Land“, „The Age of Reason“ ba aj „Mind Control“, predstavia zase o čosi vzdušnejšiu, melodicky uvoľnenejšiu polohu novinky.

Aktuálny kotúč uzatvára „Extinction Overkill“, sťa by natlakovaný a kypiaci kotol plný dobiedzavých a hladných riffov, besniaceho tempa, pôsobivých sól a nespútaného vokálu. Čo viac si priať od kapely pôsobiacej na scéne takmer 40 rokov, ktorá aj po takej dobe nezľavuje z nasadenia a úzko manévrovateľný priestor daného žánru dokáže stále napratať vysoko explozívnym materiálom.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk