Nemcom sa nikdy nežiadalo prekračovať hranice power metalového žánru a vzhľadom na svoje limity v kompozičnom vyjadrovaní, cítili sa v tejto pozícii komfortne. Nikdy neprišli s materiálom, ktorému bolo možné vyčítať podpriemernosť, okaté klišé, topornosť alebo absenciu nasadenia.

BRAINSTORM – Wall of Skulls

Inštinktívne dokázali reagovať na náznaky letargie vo svojej diskografii zakomponovaním či už výpravnejšieho, dramatickejšieho alebo progresívnejšieho rázu (dosky „Soul Temptation“ alebo „Memorial Roots“), alebo samotné oživenie svojho prejavu docielili spoluprácou s novým producentom.

Práve tento krok sa náramne vydaril už pri poslednej doske „Midnight Ghost“ (recenzia TU). Kooperácia so Sebastianom Levermannom (ORDEN OGAN) priniesla vzdušnosť do doteraz robustného prejavu, dôraz na výbušnosť skladieb sa udržal a zvuk nadobudol výraznú priestrannosť. Dôvod na zmenu víťazného tímu nebol žiaden a aktuálny kúsok „Wall of Skulls“ nesie opätovne charakteristický odtlačok Sebastianovej zvukovej opatery.

Ak k tomu pridáme famózny hromový vokál Andyho B. Francka, inštrumentálnu precíznosť nerozlučiteľnej gitarovej dvojice Loncaric – Ihlenfeld a úsečne dominujúcu rytmickú časť, tak máme dočinenia s prvotriednym germánskym power metalom príbuzným ďalším trvalkám scény ako PRIMAL FEAR či RAGE.

Tieto skúsenosti a výrazná osobitosť nedovolili, aby sme na samotnej doske narazili na momenty, ktoré by len umelo nastavovali kašu a prešľapovali tak na mieste alebo pôsobili nekonzistentne. Pomáha tomu aj priaznivá takmer trištvrtehodinová stopáž. Materiál si svoj nepoľavujúci ťah na bránu udržiava až do svojho úplného konca a deje sa tomu aj vďaka nie jednotvárnej hudobnej výplni.

BRAINSTORM

Jej spoločným menovateľom je nevyčerpateľná húževnatosť, skladby sršia bezprostrednosťou a nenútenosťou. Je úplne jedno či ide o nezastaviteľný power metalový valec, rozvážne pochodový kúsok alebo melodicky vzletnejšiu skladbu. Vo všetkých týchto polohách pôsobia BRAINSTORM suverénne a úspešne sa im darí vyhnúť topornosti.

Do komnát trinástej radovky nazrieme príznačne pomenovaným a umne vygradovaným introm „Chamber Thirteen“. To nás predhodí priamo do pažeráka hryzúcich gitár a upaľujúceho záprahu bicích úvodnej skladby „Where Ravens Fly“. Nepolapiteľná sólová gitarová erupcia a Andyho vokál ešte znásobia jej dravosť a nespútanosť. „Solitude“ je zase opakom predchádzajúcej skladby. Prinesie rozvážne tempo a opäť excelentného Andyho, ktorého vokál graduje s atmosférou piesne, dodáva je honosnejší nádych a epický raz.

V „Escape the Silence“ s hosťujúcim Peavym Wagnerom (RAGE), „Turn off the Light“ so Sebastianom Levermannom (ORDEN OGAN) a „My Dystopia“ sa nám opakuje scenár úvodnej skladby dosky. Neúnavne búšenie bicích sprevádzané prieraznými riffmi korunované mohutne znejúcimi refrénmi. Práve tie sú nepopierateľnou devízou dosky, veľmi úzko späté s burácajúcim Andyho hlasom.

Dôkazom je skladba „Glory Disappears“ ako odzbrojujúca refrénová tutovka dosky a obdobne likvidujúcou silou refrénu disponuje aj „Stigmatized (Shadows Fall)“. O piesňach „End of My Innocence“ alebo „Holding On“ sa dá povedať, že majú o kus obrúsené hrany. Ich gitarová natlakovanosť a neúprosnosť bicích je máličko otupená v prospech prívetivejšieho melodickejšieho výrazu.

Skladba „I, the Deceiver“ je synonymom riffovej nestrojenosti, refrénovej hravosti a uvoľneného inštrumentálneho prejavu. V podstate taká je aj samotná nahrávka „Wall of Skulls“. Jednoducho, BRAINSTORM aký poznáme, aký očakávame, na aký sme zvedaví, a ktorý snáď dostaneme aj v budúcnosti.

Hodnotenie autora: 8 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk