V deň písania recenzie na aktuálny počin amerických hudobných expertov BETWEEN THE BURIED AND ME si uvedomujem, že je to presne 10 rokov, čo kapela prvýkrát vystúpila v Bratislave s vtedy aktuálnym počinom „The Parallax: Hypersleep Dialogues“ – trojskladbovým EP, ktoré do dnešného dňa považujem za jednu z ich najlepších placiek vôbec. Novinka „Colors II“ dáva tušiť, že sa banda vracia k ešte starším koreňom, nakoľko prelomová nahrávka „Colors“ vyšla v roku 2007.

BETWEEN THE BURIED AND ME – Colors II

Vydanie albumu od týchto talentovaných muzikantov je pre mňa zakaždým veľmi vzácnou a príjemnou udalosťou, no zároveň si vždy uvedomujem aj to, že nejde o ľahko stráviteľnú porciu hudby. Absolútne bezhraničné kombinovanie hudobných žánrov, neštandardné konštrukcie skladieb a rytmické hlavolamy si vyžadujú v prípade prvých počúvaní veľkú dávku sústredenia. Tvorba BETWEEN THE BURIED AND ME je ale napriek tomu produkovaná spôsobom, ktorý mi je veľmi sympatický a akonáhle poslucháč skupine venuje istý čas a pochopí úmysel jednotlivých skladieb a následne celých albumov, zistí, že pätici muzikantov to myslí nebezpečne dobre.

V prípade vydania „Colors II“ som ale pre istotu veľké očakávania nemal a snažil som sa na placku pozrieť najtriezvejšie ako sa len dalo. Podľa slov speváka a klavesáka Tommy Roggersa novinka síce tematicky nadväzuje na staršiu nahrávku „Colors“, no tentokrát sa na život človeka a jeho farebné spektrum vlastností pozeral inak. Kto čakal, že sa „Colors II“ bude približovať svojmu predchodcovi aj v rámci hudobného feellingu a kapela sa vráti o 14 rokov späť k svojej tvrdšej tvorbe, tušil správne. Ba čo viac, ak si oba albumy porovnáme z pohľadu jednotlivých skladieb a ich vzájomnej nadväznosti, tak zistíme, že paralela existuje aj v tomto prípade a cítiť ju hneď na začiatku.

Úvodná „Monochrome“ veľmi príjemne otvára celú nahrávku s klávesmi a čistým spevom, aby neskôr pritvrdila, vygradovala so všetkými nástrojmi a vytvorila atmosféru, z ktorej ťaží dvojka „The Double Helix of Extinction“ v podobe klepačky, typického death metalového riffu a hlbokého growlu. Mnohí fanúšikovia po celom svete preto neskrývajú nadšenie z toho, že BETWEEN THE BURIED AND ME ešte stále vedia hrať rýchlo a že nestratili cit ani pre smrteľný kov. Z veľkej časti túto radosť zdieľam s nimi, no musím sa priznať, že mám pocit, akoby úvod albumu doplácal na akúsi spomínanú účelovú šablónovitosť so 14-ročným predchodcom.

BETWEEN THE BURIED AND ME

„Colors II“ ma týmto spôsobom skrátka na zadok ako prvý „Colors“ nedokáže posadiť ani po dvadsiatom vypočutí a hlavný dôvod je zrejme ten, že kým to na „jednotke“ spravili spontánne, lebo to tak ctili, teraz je to tak z dôvodu „lebo sme to tak spravili aj vtedy a malo by tak znieť aj teraz “. Netvrdím, že to nefunguje vôbec, ale prítomnosť tohto kalkulu mi skrátka trocha kazí dojem z úvodu nahrávky, ktorý ma nedokáže až tak nadchnúť. Nasilu mi prídu aj niektoré hudobné vsuvky, ktoré za normálnych okolností kapele žeriem aj s navijakom – „Revolution in Limbo“ by podľa mňa bola super skladba aj bez orientálnej odbočky v jej druhej polovici.

Aj keď vyznievajú moje riadky voči novinke veľmi kriticky, pravda je taká, že okrem spomínaného začiatku nahrávky funguje všetko ostatné naozaj super. Od bláznivej „Fix the Error“ s veľmi vydareným klipom a hosťujúcimi bubeníckymi borcami ako sú Mike Portnoy, Navene Koperweis a Ken Schalk, sa album veľmi dobre počúva a jednotlivé skladby znejú, akoby ich BETWEEN THE BURIED AND ME tvorili už bez akéhosi „kalkulu“ a uvoľnene, aj keď tiež vyžadujú istý čas, kým sa ich podarí vstrebať. Opäť sa mi teda potvrdzuje, že niektoré albumy skrátka nemusia fungovať úplne celé. Skvelo skombinovaný progresívny metal s art rockom, hardcore a aj death metalom mi už v tejto časti nahrávky robí väčšiu radosť a baví viacej. Či už riffovo rozmanitá „Never Seen/Future Shock“, tak aj „The Future Is Behind Us“ a Turbulent“ s jedným tvárneným motívom predsa len majú niečo do seba.

Z druhej polovice obzvlášť ale najviac vyzdvihujem „Prehistory“ a „Bad Habits“. A aj keď sú „Sfumato“ spolu s poslednou skladbou „Human is Hell (Another One With Love)“ obdobne vrcholiacimi kúskami ako „Viridian“ a „White Walls“ z „Colors“, musím uznať, že v závere novinky im to už vyšlo.

Hovoriť o sklamaní v prípade „Colors II“ teda určite nie je na mieste. Novinka ma však skrátka nepohltila v práve v tých „nostalgických“ momentoch, ktoré tak imponujú fanúšikom starej tvorby. Hrať iba tvrdo a agresívne mi už v prípade BETWEEN THE BURIED AND ME skrátka nestačí. Všetko ostatné, čo mám rád, našťastie ale nájdem vo zvyšných troch štvrtinách albumu v plnej miere.

Hodnotenie autora: 7,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Martin „Čviro“ Novoveský

Redaktor Valhalla.sk