Piata štúdiovka mnohých fanúšikov týchto Američanov určite prekvapí, rovnako ako mňa. Novinka je totiž absolútne iná, ako všetci jej predchodcovia. Po black metale, či „screamo“ alebo post black metale, nenájdete na ani stopu, ale že takmer ani jedinú.

DEAFHEAVEN – Infinite Granite

Vrchol DEAFHEAVEN prišiel podľa mňa s predošlým albumom „Ordinary Corrupt Human Love“ z roku 2018, na ktorom fanúšik našiel všetko z mnohých štýlov, ktoré kapelu zdobili a vďaka čomu bola tak veľmi originálnym spolkom v záplave mnohých kapiel. Album sa vtedy dostal aj medzi moju top 10 všetkých nahrávok za spomínaný rok. No, o nahrávke z roku 2021, toto žiaľ povedať nemôžem.

Album „Infinite Granite“ je žiaľ ochudobnený o momenty, v ktorých bola v minulosti kapela veľmi silná, špeciálna, osobitá a hlavne originálna. Novinku zdobia viac-menej pokojné melódie a gitarovky, ktoré sa nesú v pokojných hladinách. Vokál Georga Clarka je na skoro celom albume iba v čistej podobe. Poslucháči tak ostanú ochudobnení o silné momenty a prekvapujúce harmónie, ktoré DEAFHEAVEN robili tak silnou kapelou.

Deväť piesní sa dostalo na plochu 52.minút. Skladby sa nesú na jednej vlne. Okej, môžete si povedať, že je to príjemná gitarovka, čo v samotnej podstate aj je, ale chýba jej už spomínaná pridaná hodnota, na ktorú sme boli DEAFHEAVEN zvyknutí. Aj artwork albumu korešponduje s obsahom. Absolútne.

DEAFHEAVEN

Asi najsilnejšou skladbou na albume je „Great Mass of Color“, hoc vo mne stále ostáva zvláštne horká pachuť z prekvapenia a zabudnutého potenciálu, ktorý sme v kapele mali. V posledných sekundách spomínaného songu dôjde aj na screamo vokál a pritvrdenie gitár (aj v záverečnej „Mombasa“ v šiestej minúte), ale to je jednoducho veľmi málo…

Zbytočne ezoterický predel v songu „Neptune Raining Diamonds“, ktorá je len zvláštnou vatou bez prínosu na čokoľvek, je úplne zbytočný. „The Gnashing“ tesne pred záverom trochu pritlačí na pílu a snaží sa vylepšiť zvláštnu pachuť predošlých minút. Záverečná najdlhšia pieseň „Mombasa“ len potvrdí predošlé, hoci sa v šiestej minúte songu už spomínaného skutočného pritvrdenia gitár a dokonca aj trocha black metalového spevu.

Aj keď po skladateľskej stránke nie je DEAFHEAVEN v zásade čo vytknúť, ostáva nám tu veľké ALE. Ak by išlo o debutový materiál týchto borcov a nepoznal by som ich predošlú tvorbu, dal by som tomuto albumu pokojne aj o dva body viac. No, tentokrát sa opäť musím vrátiť k slovíčku ALE.

Relatívne dlhé skladby sa nesú na rovnakých vlnách priemerne znejúceho post rocku. Chýba tomu šťavu alebo ak chcete – poriadne gule. A o dávke prekvapenia ani nehovorím. Proste niečo, čo by ma zdvihlo zo stoličky. Niečo, nad čím by som premýšľal a chcel to počuť ešte raz. A potom zase a znova. Presne ako pri predošlom albume. Žiaľ, na novinke som tieto pocity nemal. Žiaľ, musím skonštatovať, že táto nahrávka je pre mňa sklamaním roka. Tieto pokojné gitarovky sú príjemným spestrením končiaceho leta a akousi dobrou kulisou k polievaniu skleníka. Inak nič viac.

Hodnotenie autora: 5,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“