Spomínam si na časy, kedy som šokovane sledoval, ako sa objavovali prvé metalové alebo rockové kapely, ktoré minimalizovali svoj sound na dva hudobné nástroje, bicie a gitaru (alebo len basu v niektorých prípadoch). To, čo sa možno zdalo kedysi ako šialený nápad, sa nakoniec ukázalo, že môže veľmi úderne fungovať. Predsa len, keď si človek pred seba položí obmedzenia na malých plochách, zvyknú prísť aj jedinečné nápady. Do tejto kolónky by som s prehľadom vložil aj Španielky BALA, ktoré teraz prichádzajú s ich tretím albumom, ktorý nesie názov „Maleza“.

BALA – Maleza

Totižto, ako som už spomínal, metalové a rockové kapely, ktoré hrajú len na ploche bicie, gitara a vokály tu už sú, a keď sa pozrieme na zoskupenia ako MANTAR, SLAVES alebo pre mňa za mňa aj THE INSPECTOR CLUZO, tak sa im naozaj darí. Z trojice spomínaných by som BALA prirovnal k MANTAR, i keď baby z Galície majú dostatok svojej vlastnej DNA, aby sa ich sound znateľne odlišoval od iných podobných formácií.

A to je vlastne to prvé, čo ma najviac na tejto kapele zaujalo. BALA vytvárajú na malej ploche naozaj úderný a plný zvuk. Najviac čarovné je podľa mňa, že gitara nie je vôbec prebasovaná (čo v dvojčlenných kapelách býva zvykom na kompenzáciu chýbajúcej basgitary), znie ostro, no zároveň plno.

Hneď úvodná skladba „Agitar“ mi odviala klobúk. Stretáva sa tu postoj stonerskej muziky a doomových atmosfér. A tá španielčina! Nedávno som videl jeden vtipný obrázok, kde sa niekto rozplýval nad tým, ako super znejú španielske vulgarizmy. Agresívna španielčina znie rovnako efektívne, je v nej niečo temperamentné a okultné.

BALA

Podobné pocity pokračujú aj v nasledujúcej veci „Hoy no“, v ktorej sa pomaly začína ukazovať to, čo túto kapelu oddeľuje od zvyšku. O vokály sa totižto starajú aj bubeníčka Violeta Mosquera alias V aj gitaristka Anxela Baltar alias Anx. Vo veľkej väčšine na poslucháča útočia výkriky, no v druhom pláne sa vo viacerých songoch nachádzajú spevové harmónie, atypické frázovanie, šepkanie, ale aj čistý spev. Ono sa to nezdá, ale práve práca s hlasmi vypĺňa v tomto prípade prázdny priestor, ktorý u iných kapelách zostáva po vyhodení basy a druhej gitary.

V tomto bode sa lámu ďalšie žánrové ľady a práve rozmanitosť vokálnych prejavov je to, z čoho pramení sila tejto dvojice. Cítiť to najviac pri bosoráckej pesničke „Rituais“, v ktorej som pocítil aj silné vplyvy kapiel ako ALICE IN CHAINS. Grungeový nádych sa nachádza aj v minimalistickej „Bessie“.

„Maleza“ je vo svojej podstate metalový album, no v jeho koreňoch sa nachádza niečo rockové. Je to pesničkovosť, snaha o rozmanitosť a jedinečnosť. Napriek všetkým pozitívam, na ktoré som upriamil, mám, ale pocit, že album trpí určitou nesústredenosťou a trochu možno zaťahuje do situácie, kedy psíček a mačička piekli tortu.

Je fajn, keď je kapela ťažko zaraditeľná a so svojím zvukom experimentuje, no v niektorých prípadoch môže hroziť určitá strata identity. Tu sa to určite nedeje, no myslím, že pri dlhšej stopáži by som sa už začínal strácať – 24 minút je akurát.

Hodnotenia autora: 8 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Maroš Buchel

Redaktor, hudobný publicista a muzikant.