Čítal som, že nový album možno zavesíte len tak na web, ale myslím si, že kapela ako SANATORIUM si to zaslúži vydať pod nejakou značkou…
Možné to je, uvidíme. Popravde vydávať albumy sa mi zdá v dnešnej dobe dosť zbytočné, pomer tých, čo si to budú chcieť pustiť na CD sa každým rokov scvrkáva, ale nehovorím, že to nevydáme na CD, ak sa objaví dobrá ponuka. O predajnosti počúvam samé strašné zvesti, tak fakt neviem, či sa nájde nejaký odvážlivec, ktorý sa toho chopí. V minulosti sme mali niekoľko ponúk na vydanie, v podstate hocikedy to môžeme vydať na nejakom menšom US labely v náklade cca 1000 kusov, ale to pre nás nie je veľmi zaujímavé.

Ako to bude s kapelou vyzerať v budúcnosti?  Budete chcieť novinku podporiť koncertami? Prípadne novým merchom? A čo ďalší album? Aj keď to pri momentálnej situácii znie ako utópia…
Koniec kapely sa určite neplánuje a hrať budeme, ako sa len bude dať, napriek sťaženým podmienkam. Určite budeme hrať nejaké koncerty, ale nejaké veľké tour alebo koncertovanie každý víkend sú dosť utopistické a nebude to možné, ale myslím, že tak 2-3 koncerty mesačne sa dajú zvládnuť. Merch by sme asi mali spraviť, ale veľmi sa nám nechce, aj keď ľudia stále pýtajú starý merch, ako triko ku „Fetus Rape“, „Celebration of Exhumation“ či „Goresoaked Reincarnation“, uvidíme. V podstate sa nikomu z nás nechce týmto záležitostiam nejak veľmi venovať, predali sme za posledných 10 rokov toľko tričiek, že sa mi to zdá až neuveriteľné. Je to možno jediný dobrý príjem pre kapelu, keď to berieme ako nejakú formu podnikania, ale toto je práve cesta, ktorou sme si už prešli a neviem, či sa k nej vrátiť, alebo to brať len na takej umiernenej forme. Ďalší album? (smiech) no to sa opýtaj tak rok potom, čo bude von tento najbližší a budem vedieť viac (smiech). Nikdy nehovor nikdy, ale je nereálne rátať s nejakou pravidelnosťou, že albumy budú vychádzať pravidelne.

Teraz si trošku rypnem, ale všimol som si, že na vašom bandzone profile si sa dávnejšie trochu posťažoval na to, že už vás takmer nevolajú hrať. Ale takéto niečo sa zrejme dalo čakať, predsa len tá štúdiová pauza je obrovská a tým ste sa dostali mimo pozornosť a záujem o SANATORIUM začal prirodzene klesať…
Nespomínam si, že by som sa sťažoval na niečo podobné, možno v rámci srandy. Po pravde som prekvapený, že nás vôbec niekto volá hrať, keďže sme dlho nič nevydali a hráme hudbu, ktorá nie je zrovna v epicentre záujmu. Práveže by som čakal, že si vôbec nikde nezahráme, ale opak je pravdou. Časy, keď sme odohrali 100 koncertov ročne sú už za nami, ale tak 10 akcií za rok je myslím vcelku slušné číslo na to, že sme 11 rokov nič nevydali a posledné 3 roky sľubujeme album (smiech).

Tento rok oslavujete 20 rokov existencie. S akými ambíciami ste v tom roku 1994 začínali a aké kapely vás inšpirovali založiť kapelu?
My nejako tieto veci neoslavujeme, ale v každom prípade je to sranda, že to tak dlho vydržalo. Ambície si spomínam veľmi jasne, chceli sme mať koncert. Potom sme chceli hrať koncert mimo Žilinu. Potom sme chceli nahrať demo. A po deme sme chceli hrať v Čechách. Po hraní v Čechách sme chceli ísť do nejakého zahraničia. Potom sme zase chceli vydať vinylové 7 EP. Potom sme si zrazu trúfli na CD. Potom sme chceli ísť na tour. Tam sa to potom nejako zastavilo, ale po pár tour sme chceli ísť na turné do USA. To sa už takmer podarilo, len prišiel útok na dvojičky v USA a zamietli nám víza, z toho sme sa vcelku dlho spämatávali, lebo sa nám kvôli tomu zrušilo aj veľké turné s BRODEQUIN, ktoré malo byť na jeseň 2001, lebo medzinárodné lety boli ohrozené. Neskôr už nejaké veľké sny neboli, len sme chceli letieť ešte na turné lietadlom, čo sa tiež splnilo, keď sme šli na šnúru do Ruska. Takže vidíš, že tie ambície boli stále nejaké a už si presne nespomínam, v akom časovom slede, snáď som nič nedoplietol. Kapely, hmm…, tak vtedy frčali veci ako NAPALM DEATH, OBITUARY, SLAYER, neskôr švédska scéna typu ENTOMBED, DISMEMBER. Asi viac než kapely nás motivovali návštevy koncertov a celkovo scéna, ktorá vtedy bola. Underground niečo znamenal, boli desiatky zinov, organizátorov, kapiel, demáče sa vymieňali po celom svete…, jednoducho sme chceli byť toho aktívnou súčasťou a veľmi nás to bavilo.

Spomenieš si na váš úplne prvý koncert?
Jasné, Warmo (gitarista, pozn. autora) mal sračku, že sme skoro nehrali, ja som mal takú trému, že som počas celého koncertu čumel do zeme a snažil som sa zakryť tvár takými, akože dlhými vlasmi, ktoré mi vtedy začali rásť. No komédia, ale stále si na to spomínam, prišlo pár spolužiakov, kamošov a pár náhodných ľudí. V podstate sme mali aj slušný úspech, takže sme boli dostatočne motivovaní, že to je tá správna cesta (smiech).

Dosť ste s kapelou pochodili aj Európu. Ktoré turné ti najviac utkvelo v pamäti?
Každé turné bolo iné, ale pamätám si hneď to prvé s LIVIDITY, to bola bomba, keď sme sa v žigulíku terigali do Nemecka. Hneď nato sme išli na ďalšie tour so švédskymi CENTINEX, ktoré nás veľa naučilo a potom sa to už len stupňovalo, šnúra so SEPSISM a INTERVALLE  BIZZARE, tour so SOILS OF FATE, s DISGORGE, s INTERNAL SUFFERING, s ABYSMAL TORMENT, ďalšie s DISGORGE, s LOST SOUL a jednou kapelou, ktoré meno nevyslovujeme a tak. Ešte sme vlastne niekedy pomedzi to boli aj na turné v Rusku, kde sme sa dokonca dostali hrať až na Sibír. Jednoducho super časy. V podstate sme odohrali oveľa viac koncertov v zahraničí, než doma a spomínam si na to stále v dobrom.

Chystáte aj niečo špeciálne k dvadsiatemu výročiu existencie?
Nie, my takéto veci nejako neriešime a nepíšeme si na tričká že „Death metal from 1994“. Máme to úplne na háku. V podstate už 20 rokov bolo hneď začiatkom januára.

Vráťme sa k vašim nahrávkam, ktoré ste za tie roky spáchali. Chcem aby si pár vetami opísal jednotlivé nahrávky a ako sa na ne pozeráš v súčasnosti. Takže začneme EP „Autumn Shadows“...
„Autumn Shadows“ bolo v podstate naše najúspešnejšie demo, ale mne sa nejako veľmi nepáči. Je to na mňa príliš „sladké“, osobne mám radšej najstaršie demo „Subculture“. Fakt neviem, čo k tomu demu napísať, nebolo to zlé, ale ani žiaden zázrak, ale ľuďom sa to dosť páčilo, čo nás tešilo a prekvapilo.

Poďme ďalej a to na váš debut „Arrival of the Forgotten Ones“...
„Arrival…“ bol možno trošku uponáhľaný debut, ale v tom čase sa vyskytla možnosť vydať to pol na pol s poľským labelom Dagdy Music, ktorý mal vtedy akurát dosť peňazí a tak nás to potlačilo dosť v Poľsku. Zvukovo to mohlo byť lepšie, ale to každý hovorí, hudobne trošku rozhádzané, ale za to vraj originálne. Neviem, čo k tomu dodať, nejako sa mi ten album nepáči, ale nedávno potešili týpci z THE BLACK DAHLIA MURDER, že je to ich obľúbený album (smiech).

Ďalší zásek ste vydali už cez tvoj vlastný label Forensick Music a bol ním „Internal Womb Cannibalism“…
Po „Arrival…“ sme mali menšie personálne zemetrasenie v kapele, keď sme ostali v podstate len dvaja z pôvodnej zostavy, ja a Megick. Lámala sa vtedy doba, buď sa pôjde natvrdo do kapely a budú problémy s prácou, alebo ostaneme len typickou slovenskou skupinou, čo sa smolí po víkendových koncertoch a uteká v piatok poobede z roboty. Megick a ja sme šli do tej prvej varianty, zvyšok kapely na to nemal vtedy podmienky a možno ani gule. Ono to bola fakt ťažká doba, ísť do totálnej D.I.Y. scény, kde si robíme všetko sami a dúfať, že po pár týždňoch na turné niečo domov donesieš a bude na jedlo do ďalšej šnúry. Nemali sme žiadne záruky, že sa nám bude dariť, že nás budú volať na koncerty a že budeme predávať tisícky CD a merch. Takže, album vznikol v tomto strese, s novým bicmenom. Zmenili sme dosť aj štýl, vypadla druhá gitara a chceli sme skúsiť riadny kanál. Miesto druhej gitary hral s nami Prasiak z GOREOPSY a šli sme na tour s DISGORGE a v podstate sme zvalcovali Európu. Predali sme hneď prvý náklad CD, všetok merch, no masaker.

Nakoniec posledné dva albumy, ktoré vyšli s ročným odstupom a to „Goresoaked Reincarnation“ a „Celebration of Exhumation“.
Po úspechu „Internal Womb Cannibalism“ sme dostali ponuku od Sevared Records z USA, že nám vydajú naše demá na CD. To sa nám však nezdalo ako dobrý nápad, tak sme sa rozhodli, že skúsime nacvičiť pár nových vecí. Nakoniec z toho vznikol album, ktorý sme ani neplánovali. Osobne si myslím, že je to nás najlepší matroš. Zvukovo asi nič moc, ale tie songy ma stále bavia, „In Capture of Necrophile Visions“ a „Goresoaked Reincarnation“, som s nimi absolútne spokojný. „Celebration…“ sme tiež vydali celkom skoro, lebo bolo také plodné obdobie, rodila sa brutal death metalová scéna v Európe a my sme boli v pravý čas na pravom mieste. Užili sme si kopec turné, festov, víkendových koncertov po celej Európe, potom prišiel taký zlomový moment, keď sa črtala ďalšia veľká zmena ohľadom našej kariéry, o ktorej veľa ľudí nevie. Dostali sme vtedy ponuku na nový album, aby ho produkoval istý Markus z Nemecka, ktorý vtedy robil zvukára v BELPHEGOR a zvučil nás aj na krátkom tour v Británii s GOREROTTED. Mali sme nahrávať hudbu v Česku a album dokončiť v Nemecku v štúdiu, ktoré vlastnil s niekým z NECROPHAGIST. Album mal sa mal potom dotlačiť do nejakej veľkej firmy, zaujímali sa o nás vtedy Earache, Metal Blade atď. Dopadlo to tak, že sme nahrali hudbu, Markus zobral pásky a potom sa zľahla po ňom zem. Nikdy sme o albume už nepočuli a stratili sme na tom možno 2 roky a nemálo financií.

Začiatky SANATORIUM sa niesli v death metalovom duchu s výrazným použitím melódii. Kedy prišiel ten zlom a rozhodli ste sa pre brutal death metal?
Ako som už písal vyššie, personálne zmeny po „Arrival…“ nepriamo viedli k tomu, že som presadil tvrdšiu líniu. Vždy som bol skôr na tie brutal death metal a grind veci, než na melodic death metal. Nejako sme sa o tom ani nerozhodli, ale keď už bola len jedna gitara, basa, spev a bicie, akosi to z nás vyšlo tak.

V SANATORIUM  sa diali vždy dosť veľké personálne zmeny. Čo bolo hlavným dôvodom, že ste nedokázali mať dlhšie rovnakú zostavu?
SANATORIUM ako kapela dosť valcovala osobný život členov, kariéru, vzťahy atď. Bolo to buď – alebo. Nedala sa v tom nájsť nejaká zdravá rovnováha a robiť všetko. Buď kapela na 100% alebo nič. Na jednej strane pár ľudí vyčíta, že sme boli celkom neľudskí, netolerantní k osobným problémom a tak. Na druhej strane bez venovania sa kapele na 100% by sme nikdy nedosiahli to, čo sme dosiahli. Aj keď sme teraz už kapela za zenitom, podobne ako štýl čo hráme, nik nám to nezoberie a vieme, čo to obnáša, keď chce človek uspieť vonku v zahraničí. To sme dokázali, no a že sme to neudržali doteraz, jednoducho bolo treba povoliť, zmenili sa priority, Megick sa neskôr oženil, má 2 deti, ja tiež mám svoje veci a nehodlám sa venovať len kapele. Teraz pri takom voľnejšom fungovaní máme stabilnú zostavu už asi 6 rokov. Na margo bývalých členov len toľko…, vždy som neznášal, keď sme museli niekoho vyhodiť. Neznášal som učiť nových členov songy, rušiť dohodnuté akcie atď. Takže, nikdy sme niekoho nevyhodili len tak, že sme sa nudili, vždy na to boli vážne dôvody a vždy som si hovoril, že ak to nevyjde s novým členom, serem už na to. (smiech)

Dlhé roky si robil koncerty a popri tom si aj riešil veci okolo Forensick Music. V súčasnosti sa už však venuješ „iba“ kapele. Prečo si skončil s týmito aktivitami?
Už ani neviem poriadne, nejako som v tom nenachádzal potešenie, nebavilo ma to a čím ďalej som pociťoval nechuť sa tomu naďalej venovať. Hovorí sa, že 10 rokov je maximum, čo sa dá robiť niečo poriadne. Tak som si asi v 2009 povedal, že s tým končím, len trvalo dlhšie, kým sa mi podarilo všetko ukončiť a predať Forensick. V podstate v roku 2011 som sa od toho až oslobodil, to bolo 10 rokov po založení Forensicku a po 16 rokoch, čo som organizoval koncerty. Takže podarilo sa mi ukončiť obe veci na vrchole, keď ešte moja nechuť k tomu nebola tak výrazná, že by sa to veľmi prejavilo na fungovaní či už firmy alebo agentúry. V tomto som si stále udržiaval profesionálny štandard, ale to je tak všetko, nič viac som do toho nedával.

Si spokojný čo si doteraz s kapelou za tie roky dosiahol?
Jasné, absolútne. Myslím, že sme dosiahli takmer maximum, čo sa slovenskej kapele na svetovej death metal scéne môže podariť. Jediný krok vyššie bol už len vydať album u veľkej firmy, to sa nepodarilo a neboli sme na turné v USA,  ale inak sa nie je na čo sťažovať. Tiež som rád, že stále hráme, napriek rôznym prekážkam a pracovným povinnostiam sa stále snažíme nestratiť zo scény.