BRATISLAVA. Formácia CATASTROFY patrí momentálne medzi popredné a najobľúbenejšie kapely na domácej scéne. Skladby z albumu „Zbojnícky tanec“ už priam zľudoveli, fanúšikovia sa už takmer tri roky vytiešajú zo stále aktuálneho albumu „Besnota“ (2018).

O obľúbenosti tohto kvinteta svedčia plné kluby po celom Slovensku počas ich koncertov (samozrejme, na mysli máme predpandemické časy) a najmä nezabudnuteľný spoločný koncert s ČAD, ktorý prilákal do Majesticu viac ako 800 fanúšikov.

Jednou z najvýraznejších postáv tejto kapely je frontman a vokalista Hrdlorez Boris, ktorý bol hosťom v našej rubrike Pod kožu. Boris ochotne odpovedal na mnoho netradičných otázok. Nebál sa ani nepríjemných a súkromných, prezradil aj svoje pohľady na politiku.

Fanúšikovia sa dozvedia o ňom mnohé nepoznané. A ako sa dalo predpokladať, Hrdlorez to vyklopil tak po svojom bez servítok a nezaprel svojský zmysel pre humor. A niektorými odpoveďami veruže aj prekvapil. Napírklad, čím väčší koncert ho čaká, tým má väčšiu trému…

Vizitka

Hrdlorez Boris (v popredí) a jeho družina CATASTROFY. Foto: Ivan Džugan

Boris počas koncertu na Gothoome 2017. Foto: Alena Červeňanská

Všeobecný úvod

Aká si osobnosť, skús sa opísať vlastnými slovami, ako keby si zadával inzerát…
Lenivý a náladový hypochonder so zmyslom pre humor.

Akým si bol dieťaťom?
Priemerným. A svojím spôsobom zakríknutým. To mi ostalo dodnes, trvá mi dlhšie, než sa v novom kolektíve prejavím. Ohľadom školy, ak sa pýtaš na to – som dieťa učiteľov a chodil som na rovnakú základku, kde učila mamka, takže o každom možnom prúsere by vedela skôr, než by prišla zo školy domov. Neoplatilo sa mi teda príliš špekulovať.

Koľko si mal rokov, kedy si si kúpil alebo dostal prvý hudobný nástroj a aký to bol?
Už v šiestich rokoch som vyfasoval vlastnú zobcovú flautu značky Yamaha vo farbe slonovinovej kosti. V tom čase som začal navštevovať ZUŠku. Všetci spolužiaci sa po škole flákali a ja som musel pizúkať pred tabuľou ešte dlho poobede. Boha, jak som im závidel. Ale dalo mi to celkom dobré hudobné základy do neskoršieho hudobného života a tú flautu mám dodnes. O desať rokov neskôr, v mojich šestnástich, som si kúpil prvú basgitaru, a o pár mesiacov na to sme založili CATASTROFY. Bola to ultraťažká Jolana za 500 korún a bola úplne na hovno. V začiatkoch ale poslúžila.

Máš priateľku?
Mám ženu.

Kde teraz žiješ?
V Devínskej Novej Vsi.

Koľko máš súrodencov a ako s nimi vychádzaš?
Mám o štyri roky staršiu sestru, vychádzame štandardne. V mladosti sme sa dosť otĺkali, robili si naprieky a v puberte nevedeli nájsť spoločnú reč. Doteraz sme obaja z rozličných svetov. Zaujímajú a bavia nás diametrálne odlišné veci, tém na spoločné rozhovory je málo, ale vychladli sme a vychádzame spolu v mieri. Raz do roka sa dokonca príde pozrieť na koncert.

A čo rodičia, aký máte vzťah?
Oldschoolový. To znamená, že ma vychovali podľa svojho najlepšieho úsudku a presvedčenia, s čím som sa na 90 percent nestotožňoval, takže najneskôr okolo puberty (s nástupom muziky) som začal rebelovať. Vzťah s nimi tomu zodpovedá dodnes a nechodím si od nich pýtať rady. Aby to ale nevyznelo, že sme na nože, to vôbec! Koexistujeme v úplnej pohode, na návštevách nie je dusno. Ústrednou témou a tmelom väčšiny vzťahov v širšej rodine sú deti, s ktorými nám dosť pomáhajú. Len, ako hovorím – je to oldschoolový vzťah, kedy vyletíš z hniezda a už si to musíš pilotovať sám.

V akom oblečení sa cítiš najlepšie?
Doma v tričku a v trenkách. Ak dojde poštárka, tak plus tepláky. A keď idem „do spoločnosti“, tak rifle, triko, mikina. Inak, najradšej mám také počasie na kraťase a na mikinu. To je tak okolo 20-25 stupňov. Vtedy nie som ani veľmi dopotený, ale stále mi nie je zima. V tejto kombinácii sa cítim mimo domu asi najkomfortnejšie.

Ako si na tom s varením? Tvoj recept, na ktorý si hrdý?
Podľa receptu viem uvariť skoro všetko, z hlavy je to horšie. V poslednej dobe som si obľúbil všakovaké junkfoodovice. Musím sa ale krotiť, lebo moje trávenie je celoživotne na hovno, a keď sa na dlhšiu dobu odtrhnem z reťaze, potom musím diétovať. Týram sa pozeraním všelijakých kuchárskych šou, ale tých amerických streedfoodových, odkiaľ tuk preteká aj cez monitor. Odpozeral som odtiaľ tento jednoduchý recept, ktorý u nás chutí celej famílii.

Hodíš vajce na panvicu a trošku rozgabeš žĺtko. Nechceš praženicu, iba ho tak jemne zmiešať s bielkom. Osolíš, okoreníš a po pár minútach otočíš. Prikryješ plátkom čedaru a necháš trošku roztopiť. Zatiaľ si namažeš rozkrojené a opečené toasty tatarkou (alebo hocijakým dressingom podľa chuti), hodíš tam list šalátu, paradajku, potom toto vajce s čedarom a teraz pozor, na vrch ešte naložíš karamelizovanú cibuľu! V tom americkom recepte to samozrejme robili všetko na tone masla a malo to tri vrstvy vajec, syra a ešte aj slaniny. Ja som to trošku zjemnil, aby som tým rovno nemusel zajedať pankreolan.

Jedným z najväčších zážitkov bol pre CATASTROFY koncert na Brutal Assaulte 2016.

Hudobné kolo

Prezraď, akú hudbu okrem rockovej alebo metalovej si doma púšťaš a nedáš na ňu dopustiť?
Hlavne pop. Starý aj nový. Vždy som ho mal rád, ale keď som sa ešte schovával za metalovú pózu, snažil som túto časť osobnosti potlačiť. Mám rád melódie, mám rád hity, obdivujem a v dobrom závidím spevácky talent, na ktorý ja nebudem mať nikdy. Obdivujem hlavne ženy a len tak námatkovo, čo som počúval za posledné obdobie – Miley Cyrus, Dua Lipa, Lady Gaga, Jessie J, Halsey, Billie Eilish, Tash Sulatana. Inak, minimálne polka z nich by sa uživila aj v rocku, či metale. Také pílky majú v krku! Dosť ma baví aj COLDPLAY, či sólotvorba Liama Gallaghera, alebo rôzni pesničkári s gitarkou.

Čo ťa viedlo k tomu, že chceš byť hudobníkom a hrať v kapele?
Live videá mojich obľúbených kapiel. Vyzeralo to magicky, hrozne veľa energie na mňa prskalo z tých záberov a tiež som chcel zažiť, aké to je. Takisto živé koncerty v DK Doombrafka (pre cezpoľných – kulturák v Dúbravke), to už bol reálny kontakt s živou kapelou. Tiež som chcel stáť hore na pódiu v lúčoch blikajúcich reflektorov, opare lacného dymostroja a vidieť to celé z druhej strany než spod pódia.

Najlepší koncert, ktorý si odohral a budeš na neho stále spomínať? (Kedy to bolo a prečo?)
Už viackrát sme sa o tom s chalanmi bavili a všetci máme v mozgoch vypálený Brutal Assault 2016. Roky pred tým sme tam chodili ako fandovia, videli kopec našich obľúbených skupín a predstavovali si, aké by to asi bolo hrať tam. Dá sa teda hovoriť o splnenom sne. Zážitok bol nielen samotný koncert, ale celý pobyt tam. Vidieť zákulisie z druhej strany hradieb, veľkú produkciu na svetovej úrovni, čo šlape ako hodinky. To bolo dovtedy najväčšie pódium, na akom sme hrali. Väčšie bolo už len na Pohode. To bola tiež zaujímavá skúsenosť. Ako počas koncertu, tak v zákulisí. Oba mám zapísané v takom čudnom opare. To sa mi deje, keď mám veľa adrenalínu. Obraz aj čas vnímam inak. Ak mám spomenúť aj vlastný nami organizovaný koncert, tak je to s ČAD v plnom MMCčku na jeseň 2018. Podarilo sa nám pritiahnuť necelých 800 platiacich, čo vysoko predbehlo tipovačky nás všetkých. Bol to šok a vďaka zároveň. Ten pocit ma bude hriať pri srdci až do dôchodku.

A naopak, najhorší koncert, na ktorý by si najradšej zabudol…
Najhoršie koncety sú, keď je sklz a musíme dlho čakať na svoj set, je tam hluk, nuda a zima. Ak je koncert dobrý a ľudia sa bavia, nemusí ich byť ani veľa a preberie ma to. Ak sú ale aj ľudia vlažní, unavení a len tak postávajú s pollitrákmi v štandardnom hanblivom poloblúčiku, je to strata času a energie. Celú cestu domov potom pičujeme, na čo sme tam boli, haha.

Popri muzike študuješ alebo pracuješ?
Pracujem ako animátor na marketingovom oddelení vo firme, ktorá vyrába mobilné hry.

Ako je to s trémou… Mávaš ju ešte pred vystúpením?
Extrémnu. Celý život a neviem sa jej zbaviť. Čím väčší koncert, tým väčšia tréma a umocňuje sa to novými, neprebádanými miestami. Vždy som nervóznejší, keď hráme na novom mieste a neviem ako ten klub vyzerá – či je tam backstage, aké je pódium, či zvukár nebude kokotko, atď. Vždycky to ale opadne počas prvých pár sekúnd úvodnej pesničky a potom už som sám sebou. Ako odznie tréma, tak všetky zdary aj trapasy na pódiu som autentický ja.

Mávaš nejaký rituál pred koncertom, ktorý stále dodržiavaš?
Bojujem s trémou, haha. Niekoho preháňa a chodí z trémy srať. Ja chodím čúrať. Veľa pred koncertom pijem, aby som nebodaj z tepla reflektorov, vydýchaného vzduchu a zvýšeného pulzu neodpadol, ale potom idem aspoň 5-6 krát vyprázdniť mechúr. Ako kapela sme si ale v poslednom čase zvykli robiť strečing. Nič náročné, len si trošku ponaťahovať a prekrviť svaly. Celkom to pomáha uvoľniť trému a na pódiu nie sme takí drevení.

Koľko máš doma hudobných cd a pamätáš si, ktoré bolo tvoje prvé?
Niečo málo cez 300. Jednu z prvých „originálok“, čo som dostal od segrinho frajera bol poľský bootleg Marilyna Mansona. Bol to nejaký prapodivný mišung starých aj nových songov, ale v takom zvláštnom remixe. Chvíľu na to som dostal od uja na narodky ozajstný originál Ozzyho výberovky „The Ozzman Cometh“. A prvé originál CD za vlastné prachy bol „The Golden Age of Grotesque“ – znova od Mansona. Moje prvé roky s tvrdou muzikou som ho dosť žral.

Aký album má podľa teba najkrajší obal a prečo?
MEGADETH – Youthanasia. Je vtipný a netradičný. Mal som dokonca aj tričko s týmto motívom a ľudia, kľudne aj cudzí v autobuse, ktorí Megadeth nepoznali, sa na tom obrázku dobre bavili. To hovorí za všetko.

Kapela, vďaka ktorej si prepadol metalu?
Tiež MEGADETH. To, čo Manson s Ozzym začali, dokončili práve MEGADETH. Práve vďaka nim som pričuchol k thrashu a potom ďalším kapelám tohto žánru, ktoré najbližšiu dekádu ovplyvňovali môj život a de facto aj smerovanie CATASTROFY.

Prvý koncert, ktorý si navštívil?
To bol voľajaký lokálny black metal v DK Doombrafka. Okolo roku 2004 tam bolo najviac práve black metalových koncertov. Vtedy som sa dosť zmotal aj na DARK FUNERAL a EMPEROR, ale neskôr sa tam začali objavovať ANTROPOID a MAJSTER KAT, energia thrash metalu ma opantala ešte viac a nadobro. Prvý veľký koncert zahraničnej áčkovej hviezdy som zažil v roku 2005 v Žiline, boli to HELLOWEEN.

Aká pieseň musí hrať na tvojom pohrebe?
Flogging Molly – If I Ever Leave This World Alive

Boris počas vystúpenia na akcii Jašterice Metal fest v roku 2016. Foto: Luss

Súkromné kolo

Kedy si mal prvý sex?
V sedemnástich.

Na akom najnetradičnejšom mieste si mal sex?
V noci na školskom medziposchodí.

Je nejaká osoba, ktorá je tvojím vzorom?
Vyslovene vzory, po ktorých by som sa opičil nemám už nejaký ten pátek. Vždy sa mi ale páčilo, ako sa správali Ozzy, Dio a Lemmy k svojim fandom a ľuďom celkovo. Boli síce najväčšie rockové hviezdy, ale v tomto smere vždy ostali pokorní a pri zemi. To si myslím, že je fajn, aj keby som doteraz obkukával. A potom sa rád nechávam inšpirovať múdrymi ľuďmi. Múdrosť pre mňa osobne v sebe kombinuje inteligenciu a empatiu. Do tejto kategórie mi spadajú napríklad komik Dave Chappelle a astrofyzik Neil deGrasse Tyson. Ich videami si spestrujem dumanie o živote. Aj slovenský Vedátor mi už párkrát roztočil kolečka.

Máš nejaké deti alebo ich plánuješ?
Mám dve dcéry. 6 a 2-ročnú.

Čo si myslíš, aká je tvoja najlepšia a aká najhoršia vlastnosť?
Celkom objektívne viem zhodnotiť (lebo mi to už viacerí povedali, prípadne taký moment priniesol sám život), že mám dobré organizačné schopnosti. Tých horších mám asi aj viac, snažím sa na nich pracovať (to hovoria všetci, že? Haha). Náladovosť je jedna z nich, aj prokrastinácie by mohlo byť menej…, na zlepšenie je toho celý zoznam!

Čoho sa najviac bojíš?
Asi ako každý rodič, že moje deti nejako vážne ochorejú. Snažím sa na to ale nemyslieť a trpké situácie riešiť až v momente, keď nastanú. Nenechať sa tým opantať je však boj na celý život. A inak vo všeobecnosti nemám rád stres. Ten je však zamotaný v každodenných drobnostiach a nedarí sa mi ho zbaviť, len na určitej úrovni s ním koexistovať.

Čo ťa naposledy rozplakalo?
Kámo, odkedy mám deti, tak sa denne dojmem aj desaťkrát. Či už sú to teda vlastné decká, scénka pri filme, alebo sa niekomu niečo podarí. Úprimná radosť iných ľudí ma dojíma. Keď nimi lomcujú emócie a nie je to silené a falošné. Sú aj také anglické verše na nete, kde je vyrozprávaný príbeh šiestimi slovami. Napríklad „The smallest coffins are the heaviest“. Fuuuh, to ti povím, ne taký knedlík mám vždycky v krku.

Ale plakať sa mi nepodarilo hádam od detstva. Cítim sa trápne plakať sám pred sebou. Tak nás učili, že chlapi neplačú! A to som sa o to niekoľkokrát snažil, hehe. Keď decká so ženou nie sú doma a ja si pozriem napríklad záver z Forresta Gumpa, kde stojí nad Jenniným hrobom a má ten monológ, to je taká sila, že mám slzavé oči aj zovreté hrdlo, ale do úplného plaču sa zložiť neviem. Možno sa to raz zlomí.

Pamätáš si svoje sny? Mávaš nočné mory?
Nepamätám. Vždy ráno pár sekúnd a potom zabudnem. Ale čo som si všimol, že od istého veku mám úplne realistické sny. Nejaký trápny rozhovor s kamošom v kuchyni a podobne. Žiadne lietanie, žiadne surrealistické strihanie scén, kedy prechádzaš z kuchyne na želé šmykľavku a tá ťa vypľuje dakde do oblakov. To som už stratil. Nočné mory mávam tiež realistické. Niekto ma naháňa alebo sa s ním bijem, ale nie a nie ho zložiť…, až sa uprostred noci zobudím, kuknem okolo seba, uvedomím si kde som a potom znova zachrápem. Nič extra.

Aká je najhoršia vymyslená historka o Tebe, o ktorej si sa dozvedel?
Nie som tak zaujímavý, aby o mne kolovali fámy, ale o kapele sa už čo to navyprávalo. Napríklad najväčšia kokotina, ktorá sa ku nám dostala je, že si platíme za koncerty a tlačíme sa do médií. Nechcú veriť, že by nás mohli organizátori pozvať napríklad na vyššie zmienený Brutal Assault. Za všetkými veľkými koncertmi vidia kulehu. V jednej facebookovej skupine, kde na nás nakladali aj iní muzikanti, napísal jeden rozhorčený chalanisko, že sme hrali u Adely Banášovej a to sa predsa v metale nerobí, haha. Kde a kedy si „vyschízoval“ túto halucináciu, netušíme (u Adely sme v živote neboli a pochybujem, že o nás čo i len tuší).

Každopádne sme dlhé roky odmietali všemožné pozvánky na akcie, na ktorých by sme nútili obecenstvo ťukať si na čelo, dokonca sme bojkotovali rozhovory do médií, ktoré neboli dostatočne undergroundové a metalové. Aj práve kvôli tomu, aby na nás ľudia zo scény neukazovali prstom. Potom sme ale zistili, že hoci všetko robíme poctivo, nikam sa nasilu nepcháme a za nič si neplatíme, reči a ohováračky budú vznikať tak či tak. Od toho momentu jebeme na všetky názory a robíme si čo chceme a jak chceme, a ak to má pre nás zmysel, tak ideme všade, kam nás pozvú.

Čo ťa dokáže najviac potešiť a naopak naštvať?
Potešiť úspech (blízkych aj môj). Naštvať ignorantstvo, sebeckosť a hoaxeri.

Aká je tvoja životná filozofia, alebo výrok, ktorým sa riadiš?
Nemám nejaké konkrétne motto. Časom som sa však naučil, že život je ťažký, každý ho prežíva inak a v jeho rôznych fázach sa borí s inými problémami. Snažím sa teda nesúdiť a nepozerať na svet, na ľudí a ich činy čiernobielo. Je to ťažké a často je to boj, ale tak sa mi to osvedčilo. Sám nie som neomylný, dostať druhú šancu mi párkrát zachránilo krk. Druhá šanca je pre mnohých „hriešnikov“ obrovská pomoc. Má to oveľa väčší zmysel, ako sa pred nimi zabarikádovať.

Čo nikdy nesmieš zabudnúť, keď ideš von a máš to stále so sebou?
Kľúče, mobil, peňaženka. Magický trojuholník, ktorý si prekontrolujem úplne vždy, keď odniekiaľ odchádzam. Ak idem na dlhšie alebo ďalej než 500 metrov od domu, dopĺňam to štvrtým elementom – vreckovkami.

Čo by si chcel v živote dosiahnuť…?
Chcel by som si (a intenzívne na tom pracujem) vybudovať dôverný, stabilný a priateľský vzťah so svojimi dcérami.

Čo by si na sebe zmenil?
Najviac asi tú prokrastináciu. Často si chcem oddýchnuť od roboty len na pár minút a po trištvrte hodine vypínam desiate video prdenia do trúbky, kam ma dotlačil youtubový algoritmus, haha. Potom to musím dobiehať v čase, keď už som mohol mať dávno voľno. A ešte, ak by som sa mohol vrátiť do minulosti, môjmu mladšiemu ja by som odporučil viac strečingu. Po desiatich rokoch dennodenného sedenia za kompom mám poskracované svaly.

Boris s dcérkou pri vlastnom úli.

Všeobecné témy

Veríš v Boha?
Nie.

Aký je tvoj názor na homosexuálov a ich registrované partnerstvá?
Plne ich podporujem a držím im palce. Chcel by som sa dožiť dňa, kedy to bude ľuďom jedno a nielen, že budú mať homosexuáli rovnaké práva, ale zbytok populácie nebude poburovať držanie sa za ruky ani bozky párov rovnakého pohlavia. Ich strach z rozloženia tradičnej rodiny a rozpadu spoločnosti je neopodstatnený. V tomto smere by sme sa mohli inšpirovať Veľkou Britániou, kde bola pred vyše polstoročím homosexualita ilegálna, no jej zlegalizovaním nenastalo žiadne kradnutie detí homosexualnými pármi, ani celoplošné preprogramovanie hetero detí na homosexuálne.

Čo si myslíš o živote na Slovensku?
Je to padesát na padesát. Krajina je krásna, často natrafím aj na super ľudí, ale v globále cítim veľa nedostatkov, ba až spiatočníckeho myslenia. Ako hlavný problém vnímam nedostatok kvalitného vzdelania. Tam to všetko pramení a rozvetvuje sa ďalej do každej vrstvy spoločnosti.

A teraz nemyslím len vzdelanie všeobecné, ale aj kultúrne. Aby aj umenie bolo vnímané ako právoplatné zamestnanie a dôležitá súčasť rozvoja vyspelej spoločnosti. To musí začať už na základných školách, kde sú tieto výchovy absolútnou minoritou a pokiaľ dieťa nenavštevuje napríklad ZUŠ-ku, tak veľmi rýchlo s umením stratí kontakt. Jasné, že nejaká socha, inštalácia, či nebodaj zaujímavá lavička ti nevyrieši ekonomickú krízu, ale roztočí ti kolečká, rozvibruje emócie – veď rovnako ako muzika.

Prináša to podnety na diskusiu a to vždy plodí nové pohľady. To by som si prial, aby sa umeniu dával väčší priestor už na školách. O pár generácii sa potom možno nestane to, že v časoch krízy budeme umelcom nadávať do darmožráčov a posielať ich k lopate. A ďalej by som si prial, aby tieklo mnohonásobne viac financií do vedy a výskumu. Máme neskutočné množstvo šikovných a múdrych ľudí, ktorých vyháňame úbohými platmi a podmienkami do zahraničia, kde bodujú a všetok kredit tak získavajú iné krajiny.

Aj ľudia by potom možno viac dôverovali vedcom, ako hocijakým trollom na nete. Menej by sa možno utiekali k náboženskému fanatizmu, ktorého je u nás ešte stále mnoho, a racionalita by v mnohých sférach skvalitnila život. Ide to ruka v ruke, a keby som chcel konšpirovať, tak by som si kľudne mohol myslieť, že to vrchnosť zanedbáva naschvál, aby mohli hlúpu masu ľahšie ovládať ejkejej zneužiť ejkejej manipulovať.

A čo politika, sleduješ ju?
Snažím sa tak, aby som mal vždy prehľad o stranách a ich aktivitách. V akej miere plnia svoje predvolebné sľuby a programy. Je to vyčerpávajúce a priznám sa, nie vždy všetkému rozumiem a nie vždy mám energiu sledovať každý prd. V tomto sa spolieham na kvalitné médiá, ktorých robota je tie prdy čuchať a analyzovať a mne posunúť len výcuc, z ktorého sa dozviem, či bol voňavý alebo hovnový.

Politika však ovplyvňuje každodenný život bežných smrteľníkov, takže je v mojom záujme orientovať sa v tom kto je ojebávač, kto populista, a kto pracuje čestne. Koluje taká alibistická riekanka, že „Ak by voľby mohli voľačo zmeniť, dávno by ich zakázali“, ale napríklad primátorské voľby u nás zmenili toho už celkom dosť, a k lepšiemu. Hentú výhovorku som si teda nikdy neosvojil.

Mnoho káuz vládnej strany vyústilo až do politickej krízy a navyše prišli o život dvaja mladí ľudia, novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina. Ľudia organizovali protesty Za slušné Slovensko. Údajný objednávateľ Marián Kočner však zatiaľ usvedčený nebol. Aký máš názor na celú túto situáciu?
Tak! A teraz si konečne môžem nasrať do huby a celú predošlú otázku o sledovaní zdiskreditovať, lebo túto kauzu som skoro vôbec nesledoval. Celý národ sa na ňu vrhol, tak som ju vypustil. Takže sa k nej ani neviem vyjadriť. Skúmali to tuším dva roky, vyplavilo sa mrte špiny, zabásli kde koho, ale stále mám z toho guláš. Smutné a nemenné ostáva, že prišli o život dvaja mladí ľudia vraždou na objednávku a to je dogrcania! Aký obraz nám to dáva o krajine, kde novinár šliapne na otlak veľkej rybe a následne príde o život?

V súčasnosti sa koncertovať nedá. Všade zúri druhá vlna koronavírusu. Nemocnice sa plnia. Žiaľ, množia sa aj úmrtia. Ako vnímaš celú túto nepríjemnú situáciu. Ako sa udržiavaš v psychickej pohode a čo si o všetkom myslíš? Bude podľa Teba vakcína svetlom na konci tunela?
Musel som sa hodiť na materskú, človeče. Fakt, táto druhá vlna na mňa začiatkom roka extrémne doľahla a aby som sa nezbláznil, musel som niekde ubrať. Ja som už od marca 2020 doma na home office a moja staršia dcéra je prváčka, keď po Vianociach neotvorili školy a začali mať doobeda online školu, to bol finálny klinec do rakvy.

Chvalabohu robím s empatickými ľuďmi, chápali moju situáciu a vyšli mi v ústrety. Prvá vlna bola oproti tomuto také dobrodružstvo. Nikto nevedel, čo sa deje, celý svet sa zastavil a ľudia si pomáhali. Až na pár výnimiek, čo vykúpili múku a dezinfekciu do zásoby na 3 zimy, haha. Ja som bol pár týždňov predtým v kine na filme 1917, namotal som sa na tematiku 1. Svetovej vojny a pozeral som o tom všelijaké dokumenty.

Keď potom prišla karanténa, home office a ľuďom sa rúcal komfortný svet pred očami, mne to prišlo úplne smiešne v porovnaní so zákopovým životom niekde v daždi a blate. Znie to divne, ale dosť mi to v tej prvej vlne pomohlo. Dosť ma ešte upokojovali vedci a lekári. Keď všetci naokolo panikárili, tak napríklad Krčméry, ktorý zažil 10 takýchto epidémií, pôsobil rozvážne a s chladnou hlavou.

Druhá vlna je oproti tomu ale čistá depka a vzťahy medzi ľuďmi sa vyostrili. Už nikto nehorí pre pomoc druhému, skorej všetci po sebe štekajú a celé je to napäté. Všetci sú unavení. Jedni nenosia rúska z trucu, druhí na nich za to gánia, atď. A to, čo hentí naši vládni klauni predvádzajú od jesene, ani netreba komentovať. Vakcínu som vnímal už od začiatku ako svetlo na konci tunela. Hlavne teda vďaka poznatkom odborníkov.

Aby som to ukončil pozitívne, tak som po dlhých rokoch pasívneho študovania kníh a minuloročného nástupu na kurz začal včeláriť. V tomto smere mi korona pomohla a urýchlila rozhodovanie, keďže sa nedá cestovať ani veľmi stretávať. Zatiaľ mám teda len úľ a prvá včelia rodina ku mne dorazí v priebehu apríla, ale nejaké skúsenosti s prácou na včelnici už mám práve z toho kurzu, kam chodím už rok a pol. Držte palce!

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

Boris počas koncertu vo Zvolene vo februári 2019. Foto: Sveťo Janota

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk