Keď už sme pri tých prirovnaniach, tak ich možno označiť aj za európskych MUNICIPAL WASTE. Už svojou prvou náložou „Survival of the Fastest“ z roku 2005 zadefinovali svoj hudobný ksicht. Riadny kusisko thrashu namixovaného s punkom, rock’n’rollom a NWOBHM. Predstavme si teda kombináciu MÖTORHEAD, JUDAS PRIEST s OVERKILL, ANTHRAX či EXODUS.

GAMA BOMB – Sea Savage

Albumoví nasledovníci „Citizen Brain“ a „Tales from the Grave in Space“ síce srdnato nabrúsili zvuk, avšak s variabilitou skladieb to bolo horšie. Stačila strata pozornosti, a už ste boli o päť skladieb ďalej, ktoré atakovali naše vnemy prehnane uniformnými riffmi. Síce slušne pretrepali našimi hlavami, ale až príliš sa zlievali do jedného. Ďalšie radovky zvukovo, inštrumentálne alebo aj vokálne zveľaďovali to, čo na terajšej novinke dostalo vyzretejší ráz.

„Sea Savage“ je albumom, ktorý stále stavia na svojej nespútanosti prvotín, ale jednotlivé piesne pôsobia osobitejším dojmom nestrácajúcim sa pod nánosom stereotypu či monotónnosti. Táto forma im vydrží minimálne do prvej polovice kotúča. Materiál si kapela po prvýkrát produkovala sama a v spolupráci so Zackom Ohrenom (zvuk a mastering IMMOLATION, či aktuálny počin DEEDS OF FLESH) sa im podarilo zaodieť dosku do prierazného a živelného zvuku.

Tá je zase o krôčik popred oproti svojmu predchodcovi. Je to dané nápadmi, ktoré sa javia košatejšie a rozvinutejšie. Dopomáha tomu nie stále jednotvárny „riffing“, a hlavne, čoraz viac istejší vokál Philly Byrneho, ktorému sa po absolvovanej operácii hlasiviek vrátila do prejavu rozvaha a suverénnosť. Nešetrí nás svojím frenetickým frázovaním a čoraz častejším falzetovým jačaním pripomínajúcim Bobbyho „Blitz“ Ellswortha (OVERKILL) alebo ešte výraznejšie Roba Halforda (JUDAS PRIEST). Aj týmto sa albumu dostáva hojnému heavy/NWOBHM výrazu.

GAMA BOMB

Humor ostáva stále nevyhnutnou súčasťou Írov a tak sa lyricky stretávame s príbehom posádky parníka S.S. Gama Bomb, ktorý sa vydáva na výpravu hľadajúcu živého Yetiho. Popritom samozrejme dôjde na časté odkazy na pop kultúrne podhubie 80/90 rokov. Tentoraz však úplne ignorujúc politické či iné sociálne témy.

Nespútanú jazdu plnú zbesilých gitár, vypätých a našponovaných vokálov, nepoľavujúcich nájazdov bicích a bleskových šľahajúcich sól, zdarne odštartuje „Judo Killer“, ktorá jasne demonštruje neviazanú energiu nahrávky. Nasledujúce kusy „Sea Savage“, „Miami Supercops“ a „She’s Not My Mother, Todd“ sú po zuby ozbrojené hryzúcimi a trýzniacimi riffmi. Úvod druhej menovanej navnadí na SLAYER. S „Ironblood“ si zase prejdeme poctivým thrash metalovým hurikánom.

Pri takto nadupaných skladbách sa veľmi rýchlo preklopíme do druhej polovice materiálu. Tam to začína jemne zadrhávať. Stále sú nám ponúkané výživné ingrediencie v podobne štekajúcich riffov trhajúcich na franforce, či devastujúcich vokálov, ako napríklad „Monsterizer“ alebo „Rusty Law“. Kapela však naráža na svoje limity, ktoré sú evidentné aj na minulých doskách. Skladby prichádzajúce po prekročení tridsiatich minút hracieho času už neponúkajú momenty hodné memorovania a pôsobia unavene až letargicky. Týmito prípadmi sú „Electric Pentacle“ alebo „Gone Haywire“.

Aj napriek slabšiemu finišu nám GAMA BOMB servíruje zábavný, riffovo, vokálne a inštrumentálne výživný kotúč spĺňajúci parametre žánru, no nemôžeme čakať nič viac. „Sea Savage“ do bodky spĺňa to, čo sa od kapely očakáva!

Hodnotenie autora: 6,5 / 10

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk