Od malička je svetobežníčka. Narodila sa v Nitre, prevažnú časť svojho doterajšieho života žila v zahraničí. Německo, Veľká Británia, USA, momentálne žije v Taliánsku. Hudobníčka, ale najmä umelkyňa Snovonne Drake, bola našim hokom v rubrike Pod kožu.

Sympatická workoholička sa živí videoprodukciou a grafickým dizajnom. Speváčka, textárka a producentka vydala so svojou rovnomennou kapelou Snovonne zatiaľ tri album. Ten posledný „The Child and the Bitch“ vyšiel v roku 2017.

Sno sa s nami podelila o veľmi zaujímavé veci zo svojho súkromia. Ako sama prezradila, fascinuje ju myseľ sériových vrahov, zbožňuje pikantné jedlá, hovorí aj o tom, že vždy chcela skladať hudbu. Snovonne nám o sebe prezradila ešte oveľa viac.

Vizitka

Snovonne Drake

Sno

Všeobecný úvod

Aká si osobnosť, skús sa opísať vlastnými slovami, ako keby si zadávala inzerát…
Vo všeobecnosti veselá, miestami rozpoltená, no napriek tomu zorganizovaná osôbka. Hyperkreatívna, miestami workoholička plná nápadov a pocitov. Napriek pomerne jemnému prejavu fandí vulgarizmom v rôznych jazykoch. Rada ľuďom pripomína, že „život je príliš krátky na p******y“ a rada tancuje. Na hocičo. Zbožňuje umenie, prírodu a zvieratá. Dobre varí.

Akým si bola dieťaťom?
To je asi otázka pre mojich rodičov, ale myslím, že pomerne tichým (čo sa pozornosti týka, nie decibelov (úsmev). Vačšinou som bola vo svojej izbe a kreslila alebo volačo strihala a lepila, počúvala hudbu, učila sa na niečo hrať…

Koľko si mala rokov, kedy si si kúpila alebo dostala prvý hudobný nástroj a aký to bol?
Hmm…, ak sa nemýlim, bol to taký ten malý hračkársky synťáčik, keď som mala nejakých 6 alebo 7 rokov. Ten sa potom veľmi rýchlo nahradil väčším. Prvý mikrofón mi prišiel, keď som mala tak 10 rokov.

Máš priateľa?
Áno.

Kde teraz žiješ?
V Taliansku.

Koľko máš súrodencov a ako s nimi vychádzaš?
Nemám žiadnych, takže s nimi vychádzam super, haha. Mám však šťastie, lebo vďaka oblastiam, v ktorých pracujem, mám veľa bratov a je to bomba!

A čo rodičia, aký máte vzťah?
Veľmi dobrý. Moji rodičia sú skvelí a fandia všetkému, čo robím. Myslím, že v minulosti im trochu trvalo zvyknúť si na smer, ktorým som sa vybrala, ale zvládli to na jednotku.

V akom oblečení sa cítiš najlepšie?
Môj šatník je naozaj plná škála a nie je v ňom nič, v čom by som sa necítila dobře. Užívam si každý štýl. Pracujem z domu – buď som na rebríku a staviam scénu, alebo točím klip a potom sedím za počítačom. Takže, väčšinu času trávim v pracovnom… tenisky, pohodlné nohavice, mikina. Ale keď príde na verejné udalosti, tak je to presný opak. Som veľký fanda elegantých šiat a opätkov.

Ako si na tom s varením? Tvoj recept, na ktorý si hrdá?
Veľmi rada varím. Najväčší úspech, hlavne v hudobných kruhoch, má moje chili, ktoré je sladko-pikantné a má v sebe zopár netradičných ingrediencií. V poslednej dobe sa mi tiež celkom darí s krevetami na hríboch, podávam s cuketovými špagetami.

Sno na pódiu. Foto: Shuba Music

Hudobné kolo

Prezraď, akú hudbu okrem rockovej alebo metalovej si doma púšťaš a nedáš na ňu dopustiť?
Veľa elektroniky ako PENDULUM, THE PRODIGY, ambientné soundtracky, staré jazzové platne, z klasiky napríklad Bach, Beethoven, Chopin, pop-soul Joss Stone, Aretha Franklin, Lana Del Rey, Anohni, Mary J. Blige, a určite nedám dopustiť na Aaliyah a jej album „One in a Milion“. Vždy musí zaznieť Prince, aj Michael Jacskon, tiež rapové klasiky ako CYPRESS HILL, 2Pac… A asaj mnohí ďalší…

Čo ťa viedlo k tomu, že chceš byť hudobníčkou a hrať v kapele?
Vždy som chcela najmä skladať a nahrávať hudbu, nešlo mi o spievanie ani vystupovanie, dlho som bola v tom, že budem len skladať hudbu pre iných umelcov… Baví ma produkcia ako taká. Vždy ma fascinovali vstrvy, farby zvukov, ako ich poukladať podľa toho, aké pocity chcem u ľudí prebudiť. Zmena jedného prvku vie zmeniť celú skladbu. Hudba je vo svojej podstate neverbálna komunikácia, a to ma vždy lákalo. Samozrejme, správny text to potom zaklincuje.

Najlepší koncert, ktorý si odohrala a budeš na neho stále spomínať?
Momentálna situácia a deficit ma láka zakričať „Všetky!“, ale ak musím vybrať, tak Jack the Rooster vo fínskom Tampere. Hrali sme tam trikrát za posledné roky a vždy tam bola super atmosféra – plno a každá ruka hore. Tiež sa o nás vždy dobre postarali.

A naopak, najhorší koncert, na ktorý by si najradšej zabudla…
Vyslovene zabúdať nepotrebujem, je dobré pamätať si začiatky, ale myslím, že to boli Nové Zámky, alebo niekde tam, asi pred 15 rokmi. Ani neviem aký klub, ak vôbec ešte existuje. Jediné, čo bolo počut medzi skladbami, bolo ako si jeden noťko objednáva pivo na bare. Tiež myslím, že spolu s ním tam bolo 5 ľudí – tí ďalší štyria tam boli, pretože v podniku pracovali, haha.

Popri muzike študuješ alebo pracuješ?
Pracujem v oblasti video produkcie a grafického dizajnu. Sústredím sa hlavne na grafiku a video v hudobnej oblasti pre kapely.

Ako je to s trémou… Mávaš ju ešte pred vystúpením?
Ako kedy. Keď je niečo konkrétne, čo ma znervózňuje na technike…, až sa mi niečo javí nestabilné, tak ma to omína. Ale väčšinou sa to vyrieši a až prejde zvukovka hladko, tak som ok.

Mávaš nejaký rituál pred koncertom, ktorý stále dodržiavaš?
Nič konkrétne, ale keď mám možnosť, rada sa zavriem niekde sama v tichu. Hlavne, keď ide o turné – oddych od ruchu aspoň na hodinku denne je veľmi vzácna vec.

Koľko máš doma hudobných cd a pamätáš si, ktoré bolo tvoje prvé?
No, je ich veľa. A sú roztrúsené po rôznych kútoch sveta. Značné množstvo je stále v USA po tom, čo som sa odsťahovala pred dvoma rokmi. Prvé si naozaj nepamätám, ale tipujem, že to bolo niečo z klasickej hudby, ešte na základnej škole.

Aký album má podľa teba najkrajší obal a prečo?
Celý artwork „Antichrist Superstar“ od Mansona je u mňa vždy na prvom mieste. Za tie roky sa mi samozrejme páčilo mnoho obalov, v rôznych štýloch a žánroch – ale kombinácia anatómie, chirurgie a biológie v okultnom štýle vždy bola (aj asi bude) mojou srdcovkou.

Kapela, vďaka ktorej si prepadla metalu?
Úplne presne neviem…, vyrastala som väčšinou na soulovej muzike, popreplietanej s popom a klasickým rockom (Boston, ELO, a ďalší), a neskôr sa mi tam zjavil grunge – NIRVANA, ALICE IN CHAINS…, potom NINE INCH NAILS, MARILYN MANSON, SLIPKNOT… Takto nejako vyzerala táto moja trajektória.

Prvý koncert, ktorý si navštívila?
Keď som žila v Londýne ako dieťa: EAST 17 vo Wembley Arena.

Aká pieseň musí hrať na tvojom pohrebe?
No tak môj bye-bye soundtrack ešte nemám premyslený, ale vzhľadom na moju lásku k Hannibalovi Lecterovi, mohlis to byť Bachove Goldberg variácie.

Snovonne

Súkromné kolo

Je nejaká osoba, ktorá je tvojím vzorom?
Nie, nemám konkrétny vzor. Aj keď je na svete mnoho obdivuhodných ľudí a cením si ich. Tiež okruh mojich najbližších má plno vlastností, ktoré obdivujem. Trpezlivosť, šikovnosť, dobrosrdečnosť, inteligencia a humor.

Máš nejaké deti alebo ich plánuješ?
Nemám a zatiaľ neplánujem.

Čo si myslíš, aká je tvoja najlepšia a aká najhoršia vlastnosť?
Myslím, že tá najlepšia je zároveň aj tá najhoršia. Nekompromisná, cez tri generácie zdedená tvrdohlavosť. Veľmi sa vypláca v profesii, ale v súkromí je to iná story. Pracujem na tom (úsmev).

Čoho sa najviac bojíš?
Terorizmu a veľkých pavúkov. Tiež sa mi nie vždy darí v úzkych priestoroch.

Čo ťa naposledy rozplakalo?
Dokument o Henry Lee Lucasovi. Jeho detstvo a tá utýraná myseľ… Sledujem a čítam veľa o sériových vrahoch, ale tento je veru prvý, čo ma rozplakal.

Pamätáš si svoje sny? Mávaš nočné mory?
Pamätám, odmalička. Kedysi som vyslovene trénovala pamätanie snov. Neskôr som zistila, že to nie je úplne dobré, tak som začala trénovať zabúdanie. Z mojich nočných môr čerpám inšpiráciu posledných 20 rokov. Album „The Nightmare Bride“ bol celý založený na koncepte vyrovnávania sa s nočnými morami a zároveň so samým sebou.

Aká je najhoršia vymyslená historka o Tebe, o ktorej si sa dozvedela?
Našťastie zatiaľ o žiadnych neviem.

Čo ťa dokáže najviac potešiť a naopak naštvať?
Mňa vie potešiť hocičo. Viem sa tešiť z maličkostí, pretože tie sú najdôležitejšie. Pekný čerstvý vzduch, velký huňatý pes, pohár dobrého vína, tanček pri sporáku. Najspokojnejšia som, keď tvorím, a to je každý deň, čize… Nemám sa na čo sťažovať. Tento stav som si vydobýjala veľmi dlho. Naštvať ma vedia vždy iba ľudia. Povrchnosť, prázdne sľuby, arogancia, stupidita. „Podpichovači“, čo len šíria negativitu. Väčinou tí istí vyrobia zo všetkého drámu a teoretizujú donekonečna, namiesto toho, aby pracovali na sebe alebo svojom okolí. Neviem, kde na to berú čas a energiu.

Aká je tvoja životná filozofia, alebo výrok, ktorým sa riadiš?
Väčšinou sa riadim myšlienkami ako „čo si nespravíš, nemáš“. Nastavím si latku (čo najvyššie, ale bez ilúzií) a idem… Viem, koľko roboty a energie ma to bude stáť, rátam s tým. A výsledok nech už je akýkoľvek, bude zákonite lepší, než keby bola latka nízko. Nepodceňujem sa, ale ani nepreceňujem. Čo sa zdravej mysle týka, snažím sa držať v rovnováhe a kľude. Keď je človek konštatne kreatívny, myšienky sú zvyknuté robiť si, čo chcú a tažko sa „vypínajú“. Meditácia mi pomáha zbaviť sa stresu a načerpať novú energiu. Láska a súkromie sú tiež veľmi dôležité a strážim ich ako „oko v hlave“.

Čo nikdy nesmieš zabudnúť, keď ideš von a máš to stále so sebou?
Tašku/kabelku. Je v nej všetko. Bežné veci, komunikácia, zápisníky, perá, často orechy a ovocie, nájde sa aj šroubovák a gafa (a nie, nie je to kufor).

Čo by si chcela v živote dosiahnuť…?
Kľudnú mysel. Ale to môže byť dosť kontraproduktívne želanie.

Čo by si na sebe zmenila?
No, na tej tvrdohlavosti pracujem, tiež na potrebe príliš upratovať a organizovať. Učím sa zmieriť s tým, keď niečo nie je na svojom obvyklom mieste (smiech).

Snovonne

Všeobecné témy

Veríš v Boha?
Nie, ale verím v energie a najmä v to, že akú človek vyžaruje, takú dostane naspäť.

Žila si vo viacerých kútoch sveta. Dá sa porovnať život povedzme Na Slovensku s tým v USA, či Veľkej Británii? V čom je to rovnaké a v čom iné?
Dá aj nedá. Sú to rozličné kultúry, ale stále sme všetci ľudia, čiže charaktery a typy sa opakujú. Z mojho pohľadu je totakto. USA vám bude vždy pripomínať, čo všetko sa dá, bez ohľadu na to, či pritom prídete o ruku alebo o nohu. Slovensko (aspoň v minulosti – dlho som tam nebola na dlhšiu dobu) mi vždy pripomínalo, čo všetko sa nedá, z milión dovôdov, ktoré mi vždy prišli ako výhovorky. Z Veľkej británie sa viem vyjadriť len k Londýnu (a to tiež 10 rokov dozadu) – tam mi to prišlo tak v strede. Veľa možností, no zároveň pomerne opatrné prístupy a taká nejaká všeobecná uzavretosť, ťažko sa to však opisuje. Všetky spomínané miesta sa mi v mnohých veciach páčia aj nepáčia. Je to o skúsenosti, a vždy to bude stáť na tom, akými ľuďmi sa človeku podarí obklopiť.

A čo politika, sleduješ ju?
Jedným okom. Väčšinou mi je z toho zle, ale posledné dva mesiace to bol veru naozajstný „skvost“.

Aký je tvoj názor na homosexuálov a ich registrované partnerstvá?
Až vám krajina zakazuje byť s človekom, ktorého milujete, je to bieda a hanba. Láska sa nesmie zakazovať ani byť niečo, za čo sa treba hanbiť. Je to základná ľudská hodnota. Tí, ktorí ju nemajú, alebo sa im odopiera, trpia. Či už si to uvedomujú alebo nie. A ľudia čo trpia, sú schopní nehoráznych činov. Nie je to komplikovaný vzorec. A nezabudnime na to, že sa vytvára precitlivenosť na obidvoch stranách a z tej tiež nič dobré nikdy nevzíde. Nech si každý žije s kým chce, a robí to, čo ho obohacuje, a robí šťastným. Ľudia musia byť k sebe dobrí, a bez osobného šťastia to nejde.

V súčasnosti celý svet sužuje pandémia koronavírusu. Zakázané sú kultúrne a športové podujatia. Dotýka sa to aj cestovania a koncertovania. Nemocnice sa plnia. Žiaľ, množia sa aj úmrtia. Ako sa udržiavaš v psychickej pohode a prežívaš túto neľahkú situáciu? Čo si o všetkom myslíš? Bude podľa Teba vakcína svetlom na konci tunela?
Mám šťastie, že pracujem z domu. Covid mi vyslovene neovplyvňuje veci, ktoré ma bavia najviac. Ale biznis sa určite spomalil, koncerty a cestovanie mi chýbajú ako voda. Je mi ľúto tých, ktorých sa to dotklo vyslovene existenčne, je to smutné. V našej domácnosti je vždy veselo, vždy je čo robiť. Pracuje sa na dvoch hudobných projektoch, čiže veľa hráme, natáčame klipy, pripravujeme sa na koncerty a na iné veci. Varíme, hráme hry, čítame, posilňujeme, pozeráme filmy. S činnosťami problém nie je. Jediné, čo zostáva je dúfať, že naši najbližší sa budú držat v zdraví, tak ako doteraz, a snáď to už raz celé prejde. Svetlo na konci tunela môže byť aj vlak, ale myslím pozitívne a pevne verím, že vakcína pomôže.

Ako sa podľa teba zmení hudobný svet po koronakríze?
Veľmi dúfam, že všetci, ktorí teraz plačú za koncertami na ne začnú chodiť.

Páčia sa vám naše autorské články? Ak máte záujem, môžete nás podporiť ľubovoľnou sumou. Peniaze využijeme na prevádzku Valhalla.sk.

Sno Drake v bratislavskom Randal Clube. Foto: Niwy Kováčová

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk