TILLBURG. „Zajtra môže byť moja kariéra zničená. Dokážete si to predstaviť?“ Deň pred koncertom „Requiem“ na holandskom festivale Roadburn v roku 2019 v Tillburgu, bola metalová legenda Tom G. Warrior napätá, čo bolo pochopiteľné.

Očakávania boli prinajmenšom vysoké – jedinečná udalosť a koncert, ktorý mal byť veľkým výsledkom, ktorý začal pred 33. rokmi, keď boli CELTIC FROST na vrchole. Kompozícia „Requiem“, to je „Rex Irae“ skomponovaná pre album „Into the Pandemonium“ z roku 1987, „Winter“ ako uzatvárajúca časť na albume „Monotheist“ z roku 2006, a prostredná časť „Grave Eternal“, ktorá bola napísaná pre túto príležitosť, pričom žiadna z nich nebola nikdy hraná naživo. Toto predstavenie sľubovalo historický okamih zahrňujúci Warriorovu kapelu TRIPTYKON spolu s orchestrom Metropole Orkest a to bez záchrannej siete.

Tento rozhovor sa uskutočnil nasledujúci, len niekoľko hodín po tom, ako bol „Requiem“ dokončený. Ešte stále vo vare daného okamihu sa Tom vracal zo zrodu dlhodobého záväzku. Majestátny a plný emócii. Hudobný sobáš s nebom a peklom.

„Requiem“ je viac ako len kus hudby. Je to destilácia viac ako tri desaťročia trvajúcej kariéry kovanej súčasným metalom a prijatím smrti. A to doslova. Smrti Tomových kolegov a priateľov, vrátane Martina Erica Aina zo CELTIC FROST.

A obrazne povedané o smrti, ako o nevyčerpateľnej múze, vždy pevne zapletenej do tvorivého procesu Thomasa Gabriela Fischera. „Requiem“ je stvorenie a zničenie, život a smrť sa stali jedným. Hovorilo sa aj o jeho ďalších projektoch a aj keď sa „Requiem“ možno skončilo, tak Tom G. Warrior má stále čo ponúknuť.

Thomas Gabriel Fischer. Foto: Shelley Jambresic

V piatok 15. mája 2020 oficiálne vyšiel live album „Requiem (Live at Roadburn 2019)“ pod hlavičkou TRIPTYKON, ktorý spomíname vyššie. Francúzska hudobná novinárka Chloé Perrin sa porozprávala s Tomom G. Warriorom o danom koncerte pre francúzske Radio Metal. Následne ho uverejnila v angličtine na svojom webe Chaosphonia.com. Chloé dala Valhalla.sk exkluzívne zvolenie na jeho prevzatie. Kompletný rozhovor prinášame v slovenskom jazyku.

Koncert sa uskutočnil pred pár hodinami. Aké máš pocity? Išlo to podľa plánu?
Absolútne. V prvom rade cítim veľkú úľavu. Práce na „Requiem“ mi zabrali rok môjho života. Ako sme pracovali a čím viac sme sa blížili k dokončeniu, tým to bolo intenzívnejšie. Zapájalo sa stále viac a viac vecí. Najprv som to bol len ja, sediac pri počítači. Písal som veci, ktoré som mal roky v hlave a vložil ich do hudby. Po napísaní ôsmich verzií „Requiem“ som ich nakoniec odovzdal aranžérovi klasickej hudby Florianovi Magnusovi Maierovi a začali sme mať pravidelné Skype hovory a osobné stretnutia, aby sme hovorili o počte hudobníkov a aké nástroje by mali byť do toho zapojené. Akonáhle sme urobili tieto rozhodnutia, mohli sme pridať niektoré detaily. Potom nastal čas na skúšanie.

S každým krokom sa stal projekt komplikovanejším, väčším a intenzívnejším. V posledných týždňoch tu bolo veľa rozhodnutí. Od postavenia hudobníkov až po nahrávacie zariadenia. Okrem toho sme nikdy nehrali s orchestrom. Mala to byť premiéra. Tri časti „Requiem“, ktoré nikdy neboli hrané naživo a to hneď pred publikom a novinármi. Stal sa z toho dosť veľký tlak s veľkými očakávaniami. Keď sme začali v Hilversume skúšať s orchestrom, boli sme tak sústredení, že sme sa všetci cítili stiesnení a veľmi napätí. Sme zvyknutí ísť na pódium, nie je to nič neobvyklé, ale tentokrát išlo o iný druh projektu.

Teraz sme sa cez to dostali bez väčších chýb, zdalo sa, že publiku sa to páčilo, takže všetok ten tlak opadol. Je to tak dobrý pocit, po tak dlhom procese! Práve teraz sa cítim fantasticky. Cítim veľkú úľavu, hrdosť a šťastie. Ďakujem publiku, ďakujem Walterovi Hoeijmakersovi (umelecký riaditeľ festivalu Roadburn, pozn. autora) za možnosť to uskutočniť a ďakujem členom orchestra, ktorí boli skutočne nekomplikovaní. Boli otvorení práci s metalovou kapelou, dali nám šancu a boli do toho fakt zapojení. Práve teraz je pocit šťastia úžasný.

Koľko ľudí bolo do toho zapojených?
Na pódiu bolo myslím tridsať ľudí plus kapela. Tiež sme viedli podrobné rozhovory s ľuďmi z oblasti nahrávania, s filmármi, dirigentom, s Walterom a jeho personálom, a s ľuďmi z produkcie 013. Náš manažment bol do toho taktiež zapojený, pretože bolo potrebné uzavrieť veľa zmlúv a naša nahrávacia spoločnosť bola zapojená tiež, pretože bude z toho album. Všetko to začalo ako intímny „Requiem“ pred mnohými rokmi a teraz sa to stalo tak veľkou vecou! Ako kapela nerobíte niečo také každý deň. Je to česť a obrovské privilégium. Musím sa poďakovať Walterovi za to, že to bolo možné, v neposlednom rade finančne. Projekt, v ktorom je tak veľa ľudí je samozrejme drahý.

Ako prišiel Walter s týmto nápadom?
Viac ako pred rokom najprv kontaktoval môj manažment a povedal, že má v hlave špeciálny projekt. Mali nový koncept zajednávania kapiel, ktoré napíšu niečo špeciálne pre tento festival. Spýtal sa mojej manažérky, ktorá je jednou z mojich najlepších priateľov – „Myslíte, že by mal Tom záujem? Chcel by som tam mať klasickú hudbu a on pracoval celý život s takýmito hudobníkmi.“ Keď mi to povedala, okamžite som si uvedomil, že je to obrovská príležitosť. Walter je tiež môj blízky priateľ, tak sme sa do toho priamo zapojili. Povedal som mu – „Pozri, ak ide o napísanie niečoho nového, poznáš históriu CELTIC FROST. Vieš, že Martin zomrel a vieš, že sme vždy chceli dokončiť „Requiem“. Čo ty na to, ak by sme dokončili „Requiem“ a zahrali ho prvýkrát na festivale Roadburn?“ Okamžite pochopil význam tohto celého a preto sme sa dohodli, že zadanou prácou bude dokončiť „Requiem“ od CELTIC FROST.

On stratil Bidiho van Drongelena (manažér a aktívny člen holandskej metalovej scény, ktorý zomrel v roku 2017, pozn. autora) a ja som stratil Martina. Dávalo to zmysel na mnohých úrovniach. Nešlo iba o prácu na objednávku. Stalo sa to pre nás osobným. Vtedy to skutočne začalo. Pomyslel som si – Teraz mám tento záväzok, musím to dodržať, musí to byť dobré a niečo špeciálne. Roadburn je jedinečný festival. Ľudia sem chodia, aby videli umenie. A sú tu novinári z celého sveta. Takže, ak zlyháte na Roadburn, všetci to budú vedieť! Bolo mi jasné, že musím vyhovieť ľuďom, ktorí zomreli, reputácii festivalu, Walterovým očakávaniam a takisto mojim vlastným. Aj to bol obrovský tlak, pretože sa snažím byť perfekcionistom. To hrá úlohu v pocite, ktorý som mal dnes, keď som odišiel z pódia.

Myslel si si niekedy, pred tridsiatimi rokmi, keď si písal prvú časť „Requiem“, že jedného dňa by to mohlo byť také veľké? Bolo to súčasťou niečoho väčšieho?
Samozrejme! Keď som napísal prvú časť v roku 1986, mal som 22 rokov. A 23, keď sme to vydali. S Martinom sme samozrejme snívali o tom, že jedného dňa to prenesieme na pódium s orchestrom, ale bolo veľmi ťažké to urobiť. V tom čase sme neboli nikto a vedeli sme, že by to bolo veľmi drahé. Tak sme si povedali, že jedného dňa to urobíme. Nemali sme predstavu o tom kedy. Bol to samozrejme sen a nie jeden z tých realistických. A potom sa kapela aj tak rozpadla. Keď sme sa začiatkom roku 2000 opäť dali dokopy, okamžite sme o „Requiem“ hovorili, rozhodli sme sa urobiť ďalšiu časť a kapela sa potom opäť rozpadla. V tom čase by sme na to rozpočet mali, stali sme sa väčšími. Tak som si pomyslel, že jedného dňa to dokončím s TRIPTYKON a pozvem Martina ako hosťa, ale Martin neskôr zomrel. Nakoniec som si pomyslel, že ak sa mi to podarí dokončiť, tak mu to venujem. Spojenie stále existuje.

Vedel som, že to bude veľká vec a vedel som, že to bude vyžadovať veľký orchester, a pretože to stojí takmer 100 000 eur …Viete ako je to dnes v hudobnom priemysle. Sotva predávate nejaké albumy, takže financovanie takto veľkých projektov bude ťažšie, pokiaľ nie ste kapela tak veľká ako GUNS N´ ROSES. Aj keď sme mali tieto ambície, vedeli sme, že to bude náročné. Potom zavolal Walter. Aj keby som to nechcel urobiť, musel by som povedať áno, pretože takúto príležitosť nedostanete dvakrát. Walter povedal: „Zaistím financovanie, logistiku, všetko. Dokonca navrhnem orchester. Budeš mať voľný chrbát a urobíš len umeleckú časť.“ Takýto dar nedostanete každý deň! Museli sme to urobiť. Žiadny iný spôsob nebol.

TRIPTYKON a Safa Heraghi

Máš pocit uzavretia, keď sa teraz tento veľký cyklus skončil?
Absolútne. Ale tiež viem, že to bude trvať niekoľko týždňov kým si to uvedomím. Všetok ten čas, po tak intenzívnom roku. Ale áno, teraz je to hotové, vykonané, zaznamenané. Je tu pocit uzavretia. Momentálne neviem, či cítiť úľavu, byť šťastný alebo smutný, pretože to pravdepodobne nebudeme hrať často. Možno raz, dvakrát, ale nikdy to nebude bežná vec. Práve teraz je to výnimočné vystúpenie a na nejakú chvíľu to tak pravdepodobne zostane. Je to dobrý pocit. Je to vzrušujúce a zároveň smutné. Premýšľal som o Martinovi, keď som bol na pódiu a vystupoval s orchestrom a viem, že veľa ľudí, ktorých sa to týkalo, to urobilo taktiež. Walter pravdepodobne premýšľal o Martinovi a Bidim. Urobil to, čo musel. Album venujeme Martinovi a H.R. Gigerovi ako poctu, pretože boli pre nás veľmi dôležití, rovnako ako Bidi pre Waltera. Dáva to tomu väčší význam. Nie je to len kus hudby. Počas všetkých tých rokov zomreli niektorí veľmi blízki ľudia.

Možno to považovať ako doslovný Requiem za nich?
Vždy to mal byť doslovný Requiem. Spočiatku som to samozrejme v podstate napísal pre seba. Keď som mal 22, nemyslel som skutočne na smrť, ale smrť ma ako téma fascinovala. Čím ste starší, tým viac ste konfrontovaný s koncom života. Za posledných desať rokov som stratil skutočne veľa blízkych priateľov, väčšinou kvôli rakovine. Ak čítate môj blog, možno ste videli, že vo februári zomrel jeden z mojich najbližších priateľov po mesiacoch boja s rakovinou. Spáchal samovraždu. Bol som tam, v jeho dome, až do posledného dňa. Posledná hudba, ktorú počúval bola „Aurorae“ od TRIPTYKON.

Smrť sa stáva skutočnosťou, keď starnete. Keď som mal 22, boli všetci mladí a prosperujúci. Tento rok budem mať 56 a faktor času jednoducho znamená, že je pravdepodobné, že veľa ľudí, ktorí sú pre niekoho dôležitými, zomrie. Potom sa „Requiem“ stáva viac ako len neškodnou hudbou, získa to hlbší význam. Už to nie je text napísaný mladistvou skupinou, je to niečo veľmi skutočné. Sedel som doma, počúval som demá rôznych verzií, myslel na Martina… Veľkú časť „Requiem“ som napísal, zatiaľ čo priateľ, o ktorom som vám hovoril, začal zomierať na rakovinu. Vedel, že na tom pracujem. Všetko bude o niečo vážnejšie, keď ste starší. Či už chcete alebo nie.

Aké to bolo vrátiť sa k tomuto dielu, ktoré si napísal pred tridsiatimi rokmi a po zhromaždení všetkých tých životných skúseností, o ktorých hovoríš?
Bol to zaujímavý zážitok. Nikdy sme prvú časť „Rex Irae“ nehrali naživo, pretože si to vyžaduje orchester a speváčku a nie vždy to máte (smiech). V priebehu rokov som to občas počúval. A svoju hudbu často nepočúvam. Bolo veľmi zaujímavé, že som sa musel znovu naučiť vlastnú hudbu a bol som konfrontovaný priamo s tým, čo som napísal, keď som mal 22 rokov. Teraz, keď hovorím o niečo lepšie anglicky, považujem časť textu za trochu naivnú, ale z väčšej časti sme si všetci mysleli, že to nejako fungovalo. Je to jedna z najobľúbenejších piesní CELTIC FROST nášho dobrého priateľa a aranžéra Floriana Magnusa Maiera, ktorý je tiež vokalistom kapely DARK FORTRESS.

Keď to pri skúške počul, mal skutočne slzy v očiach, cítil sa dojatý. Čakal celé tie roky, kým sa to dostane na pódium a nakoniec sa to udialo. Aj v tom bolo toľko aspektov. Byť konfrontovaný s mladším ja, analyzovať svoju hudbu, aby som sa ju mohol znova naučiť a všetko…, bolo to zaujímavé. To, čo ste dnes počuli, je kombinácia troch rôznych Tomov. Počas života sa zmeníte a z 22-ročného na 56-ročného sa zmeníte masívne. Bolo pre mňa zaujímavé byť konfrontovaný s mojím mladším, umeleckým ja a musel som to integrovať. Som to všetko ja, ale moje rôzne ja. Za pár týždňov sme to zaznamenali v štúdiu v Hannoveri, aby sme to so všetkým počuli. Každá časť huslí, každý ženský vokál – naživo. Bolo to celkom vzrušujúce. Nikdy som to tak nepočul, ani keď sme to nahrávali. Všetko to bolo robené po kúskoch. Myslím si, že dnes večer to dopadlo naozaj dobre, fungovalo to.

Ako ste si vybrali speváčku Safu Heraghi?
V skutočnosti ju odporučili Victor, náš gitarista a Florian Magnus Maier. Už s ňou predtým spolupracovali s DARK FORTRESS. Hovorili sme o rôznych speváčkach a oni mi povedali: „Pozri, spieva fantasticky, je neznáma, nemá imidž, nemá spojenie s kapelou, pracovala s nami raz alebo dvakrát a vieme, že môže spievať.“ Naozaj som nechcel nikoho slávneho. Nechcel som, aby to bola atrakcia alebo cirkus. Chcel som, aby to bolo všetko o hudbe.

Videl som ju na pódiu s DARK FORTRESS na festivale v Zürichu a znela úžasne. Tak som išiel do zákulisia a opýtal som sa jej či chce spievať na „Requiem“. Skoro omdlela (smiech). A hneď sme ju do toho zapojili. Nebola iba najatá, dal som jej slobodu písať svoje vokálne linky, vyskúšať to a poskytnúť nám vlastné nápady. A prišla s úžasnými vecami. Dal som jej kredity za spoluautorstvo. Nechcel som, aby bola len najatou speváčkou, ale aby bola toho súčasťou a preto si myslím, že jej vokály boli úprimné. Vložila do toho svoje vlastné pocity.

Ako si pristupoval k písaniu „Grave Eternal“, prostrednej časti medzi „Rex Irae“ a „Winter“?
Vždy som vedel, že prostredná časť bude veľmi dlhá a bude hlavnou časťou. V priebehu rokov som mal v hlave istý koncept. Malo to byť veľmi rytmické, veľmi hypnotické, občas až ambientné, ale nemal som konkrétne melódie. Keď mi dal Walter zelenú, posadil som sa a počúval prvú a záverečnú časť. Napadlo mi, že prvá časť je v podstate hrajúca kapela s trochou orchestra a záverečná je skomponovaná kapelou, ale hrá ju výlučne orchester. Chcel som medzi tým nájsť prechod. Nechcel som, aby to bola drsná zmena, ale aby to bol plynulý prechod. Rozhodol som sa, že to bude brať a dávať. Vedenie je niekedy dané orchestru, niekedy kapele. Chcel som to hypnotické a rytmikou riadené, čo je pre klasickú hudbu nezvyčajné a vedie to k záverečnej časti, ktorá je veľmi ambientná a smutná. Bolo potrebných osem verzií, kým som s tým nebol celkom spokojný. Nebolo ľahké to dosiahnuť.

Skúšky mali stále veľa nedokonalostí, ale zvukovka bola dnes veľmi dobrá. A vystúpenie bolo podľa môjho názoru tiež veľmi dobré. Som s tým spokojný. Myslím, že to fungovalo ako prechod. Na pódiu sme mali tridsať ľudí a samozrejme inštinkt nahovára použiť všetko, ale nie, chcel som sa s tým pohrať. Iste, ľudia na pódiu stoja celý majetok, ale niekedy počujete iba jedného činelistu. Chcel som to takto, ale aj využiť celý orchester. Neurobiť to ako začiatočník: „Mám orchester, tak každú minútu využi každý nástroj!“ To by bolo nudné. Preto to má dve časti , kde sa to stáva skoro intímnym. Iba jeden z tých ľudí niečo hrá a len veľmi opatrne. A potom to môžete znova vybudovať. Milujem to! Stáva sa to tvrdým, hypnotickým, repetitívnym, opäť tvrdým, a potom sa to vracia k niečomu introspektívnemu a intímnejšiemu. Robím to aj s TRIPTYKON. Naša hudba je niekedy veľmi minimalistická, niekedy veľmi „plná“. Hudbou sa začnem veľmi rýchlo nudiť, takže sa to pre seba snažím udržať zaujímavým.

Ako si pracoval s orchestrom? Hádam, že je to pre nich neobvyklý spôsob hrania…
Je to pravda. V osemdesiatych rokoch, keď sme v štúdiu pracovali s muzikantmi klasickej hudby, bolo to vždy veľmi ťažké. Oni boli z jednej planéty a my z druhej. V tom čase nepracovali žiadne hard rockové kapely s hudobníkmi klasickej hudby, takže to vždy vyžadovalo nekonečné vysvetľovanie, experimenty a mnoho času. Vyskytlo sa veľa konfliktov a nechceli robiť to, čo sme mali na mysli. Ale teraz, keď Walter navrhol Metropole Orkest mi povedal: „Títo ľudia sú otvorení a fakt to dokážu. Nájdu premostenie.“ Ukázalo sa, že mal pravdu. Nemyslím si, že by to znelo takto aj s iným orchestrom. Počas skúšok boli tak otvorení a konštruktívní. Dialóg s nimi bol jednoduchý. Nebránili sa a boli zvedaví. Bolo to veľmi ľahké a musím sa za to poďakovať Walterovi. Náš aranžér Florian Magnus Maier už predtým pracoval s metalovými kapelami, takže to bola šťastná náhoda. Na každej úrovni boli prepojenia a všetci spolupracovali veľmi dobre.

Klasickú hudbu používaš od začiatku svojej kariéry. Čo ťa na tom oslovuje? Vyrastal si s klasickou hudbou? Ako si prišiel na to, ako ju zahrnúť do svojej hudby?
S Martinom sme boli hudobne veľmi otvorení ľudia. Nešli sme do hudby pre imidž. Niektorí ľudia to cítia tak, že musia vyjadriť názor a povedať – „Počúvam iba metal lebo som muž!“ Ale my sme riešili hudbu kvôli hudbe samotnej. Martin prišiel z New Wave scény, miloval kapely ako SIOUXIE AND THE BANSHEES, BAUHAUS, SISTERS OF MERCY a ranný DEPECHE MODE. Ja som to počúval tiež a takisto jazz, nejakú klasickú hudbu, rockovú, progresívnu. Predtým ako som sa stal hudobníkom, koncom šesťdesiatych rokov, urobili DEEP PURPLE album s názvom „Concerto for Group and Orchestra“, ktorý ma veľmi zaujal. Potom EMERSON, LAKE & PALMER – jedna z mojich obľúbených progresívnych kapiel išla na turné s orchestrom. Koncom sedemdesiatych rokov som už sníval o tom, že sa stanem hudobníkom a považoval som to za veľmi zaujímavé. Samozrejme, že keď som v začiatkoch začal hrať, nebol som dosť dobrý na to, aby som niečo také vyskúšal, ale bol som tým fascinovaný.

Potom sme založili CELTIC FROST a s Martinom sme si povedali, že by to mala byť kapela bez akýchkoľvek hraníc a umeleckých obmedzení . Začali sme však veľmi placho. Na prvom albume CELTIC FROST je náznak husľových častí a ženských vokálov, bol to nejaký test a fungovalo to. Takže, na druhom albume sme to urobili výraznejšie, a pri tretej nahrávke sme si už boli veľmi istí. Vtedy sme začali pracovať na „Requiem“. Jednoducho, chceli sme urobiť tvrdšiu verziu toho, čo EMERSON, LAKE & PALMER a DEEP PURPLE urobili v sedemdesiatych rokoch. V tom čase to v metale nerobil nikto, preto to bolo veľmi ťažké realizovať, ale som rád, že sme vytrvali, pretože to viedlo k tomuto. Som veľmi šťastný.

Taktiež ste začali do metalu prinášať témy, ktoré tam predtým neboli…
Ale my sme to nevedeli! Kvôli „Requiem“ mi bolo mnohokrát povedané, že sme priekopníkmi. To sme v tom čase nevedeli a kvôli tomu sme to neurobili. Boli sme príliš mladí na to, aby sme mysleli na takéto veci. Nevedeli sme, že sa staneme známymi. Spravili sme to preto, že sme to tak cítili. Na našich albumoch sme tiež použili elektroniku, prvky New Wave a mali sme bubeníka, ktorý bol schopný nejakých jazzových vecí. Spravili sme to len preto, že sme tento druh hudby milovali. Ľudia neskôr povedali, že sme priekopníkmi a sme na to samozrejme hrdí, ale vôbec to nebolo zámerné. Jednoducho sme chceli robiť hudbu, ktorá sa nám podobala. Je to naozaj také jednoduché.

V osemdesiatych rokoch, keď bol metal skutočne obrovský, sme nenávideli všetky tie albumy s nápisom – „Tento album neobsahuje klávesy.“ Zistili sme, že je to hlúposť! Prečo sa obmedzovať? Stanete sa muzikantom na prelomenie denných obmedzení, každodenného života, cenzúry a toho, čo vám hovoria politici, rodičia, učitelia, čo môžete a čo nie. Toto všetko prelomíte, stanete sa metalovým fanúšikom a potom sa začnete obmedzovať? To nedáva zmysel! S Martinom sa nám tieto obmedzenia nikdy nepáčili, takže sme veci robili tak, ako sme chceli. Metal je teraz oveľa otvorenejší, ako tomu bolo v osemdesiatych rokoch, ale predsudky existujú stále. Napríklad proti ženám-hudobníčkam. Mnoho ľudí žije stále v minulosti. Nikdy sa mi to nepáčilo. Umenie je o riskovaní a hudba je umenie.

Hudba je o riskovaní a nie o bezpečnom hraní alebo obmedzovaní sa, čo je podľa môjho názoru opakom umenia. „Requiem“ je toho dobrým príkladom. Je absurdné pre malú metalovú kapelu zo Švajčiarska napísať „Requiem“, a tak sme si pomysleli – „Prečo to neurobiť?“ V tom čase sme neboli nikto, nemali sme čo stratiť. Urobili sme to kvôli experimentu a umeniu. Pomysleli sme si – „Ak zlyháme, zlyháme. A ak uspejeme, tak uspejeme. Poďme to skúsiť!“ A urobili sme to. Samozrejme nie je to perfektné, ale aspoň sme to vyskúšali a prežili do roku 2019.

Thomas Gabriel Fischer

Je „Requiem“ labuťou piesňou pre CELTIC FROST?
Svojim spôsobom je. Kvôli Martinovej smrti je koniec. „Requiem“ bola jednou z mnohých nedokončených vecí CELTIC FROST. Mnoho z nich som dokončil v TRIPTYKON, vrátane tohto. Je to labutia pieseň, ale tiež to robí CELTIC FROST viac nesmrteľným. Teraz je to súčasťou nášho dedičstva. Je to pamätník a uzavretie.

V tomto ohľade je „Requiem“ ako o smrti, tak aj o pokračovaní života…
Je to o smrti, ale pre mňa to nie je negatívna pieseň o smrti. Má veľa krásnych okamihov. Okamihov, keď sme mali počas skúšok všetci slzy v očiach, ale neboli to negatívne slzy. Boli sme dojatí krásou a intenzitou toho všetkého. Myslím si, že sa vysporiadava so smrťou krásnym spôsobom. Nie je to hrôza, je to veľmi estetické.

Requiem znamená odpočinok. Je to veľmi pokojné, tiché prijatie smrti…
Presne tak. Stále to ešte vo mne rezonuje, že sme to dokončili a zahrali. Počas 33 rokov to bol sen a teraz je to hotové. Napríklad počas Q&A (question and answer, pozn. prekladateľa) som počul veľa ľudí, ktorí rovnako ako ja kombinovali vlastné pocity a skúsenosti s týmto dielom. Je to úžasné. Otec nášho gitaristu zomrel pred troma týždňami. Ako som hovoril, vo februári som stratil niekoho blízkeho, už som to hovoril… Môže sa to týkať každého, lebo smrť postretáva každého, každú rodinu. Snažili sme sa to urobiť estetickým a pekným spôsobom. Občas je to krehké a intímne. Nechceli sme použiť všetko to klišé, ktoré mnoho kapiel používa, byť „mačo“, zlovestný, alebo čokoľvek iné. Nemusíte to vždy robiť s kladivami!

Metal niekedy pristupuje k smrti až karikatúrnym spôsobom. Vyzerá to skôr na spôsob toho, ako sa jej vzdialiť a nie jej priamo čeliť…
Presne. Myslím si, že to vyžaduje nejaké životné skúsenosti. To je to, čo sme urobili v HELLHAMMER. Boli sme mladí, nežili sme svoje životy naozaj a nevedeli sme ako sa s týmito vecami vysporiadať. Poznali sme to z televízie, z kníh, komiksov, ale sami sme to nežili. Boli sme v podstate deti! Teraz mám 56 rokov a vo svojom živote som mal drastické vzostupy a pády. Nestratil som jedného, ale celý rad veľmi blízkych priateľov. Všetci sme prešli týmito vzostupmi a pádmi. Takže teraz pristupujete k téme smrti úplne iným spôsobom. Už to nie je abstraktné. Preto je aj pravdepodobne dobré, že som „Requiem“ dokončil až teraz.

Byť dospelým, ktorý má skúsenosti so smrťou namiesto mladého človeka, ktorý si to len predstavuje. Dáva to oveľa vážnejšiu a skutočnejšiu chuť orientovanú na život. Zhodou okolností, ak pôjdete späť, tak Keith Emerson, klávesák EMERSON, LAKE & PALMER, jedna z kapiel vďaka ktorým to vzniklo, spáchal pred pár rokmi samovraždu. A Greg Lake, ich spevák a gitarista zomrel pred rokom a pol na rakovinu. Bez nich by to pravdepodobne neexistovalo. Všetko to dáva zmysel takými spôsobmi, ktoré by som pred 30. rokmi nečakal. Stalo sa to oveľa realistickejším, aj keď som to nemal za cieľ. Život sa deje, napreduje a nikto to nemôže zastaviť.

Plagát k vystúpeniu REQUIEM na festivale Roadburn 2019.

Pracoval si medzitým aj na ďalšej nahrávke TRIPTYKON?
Áno, začal som pracovať na ďalšej nahrávke TRIPTYKON, keď mi Walter zavolal. Najprv som si myslel, že to dokážem paralelne, ale čoskoro sa to stalo nemožným. Tiež som začal s projektom TRIUMPH OF DEATH a kapelou NIRYTH s bagitaristkou Miou Wallace, ale bez jej pomoci by som to spraviť nemohol. Z ramien mi zložila veľkú váhu. Prevzala veľa prepisov a aranžmánov pre tribute HELLHAMMER. Musel som zrušiť aj niektoré nahrávacie session NIRYTH a posunúť ich na rok 2019, čo spôsobilo v kapele veľa problémov. Ľudia boli dychtiví, napísali sme veľa dobrého materiálu, ale musel som im povedať: „Pozrite, nemôžem to teraz urobiť, pretože mám termín pre Requiem.“ Spôsobilo to nejaké problémy, ktorým som úplne rozumel. Koncom minulého roka som strávil toľko času prácami na „Requiem“, keď som ho musel odovzdať nášmu aranžérovi, že som mal v súkromnom živote nejaké problémy. Sedel som pri tom celé dni a noci! TRIPTYKON som teda musel dať úplne bokom.

Aj preto teraz cítim úľavu. Je to hotové a od zajtra môžem opäť pracovať na albume TRIPTYKON. Konečne si môžem sadnúť a dokončiť tie skladby a návrhy v mojom počítači. V lete zmixujeme „Requiem“ a v decembri to vyjde ako samostatný album (vydanie nakoniec prišlo až v máji tohto roka, pozn. prekladateľa). Ďalší album TRIPTYKON je rozpracovaný, nahráme ho tento rok a vydáme v roku 2020. Dva albumy TRIPTYKON za jeden a pol roka!

Máš už smerovanie pre nový album?
Samozrejme! Je to vlastne tiež veľmi temné (smiech). Medzi „Requiem“ a novým albumom budete počuť veľa paralel, pretože som na hudbe pracoval v rovnakom období a ide o duševný stav, v ktorom sa práve nachádzam. Bude veľmi pekný, melodický, ale takisto aj celkom temný.

Pre kapelu s názvom TRIPTYKON znie tretí album tak, že by mohol byť posledný. Je to náhoda, však?
Áno, je. Aj keď nikdy neviete, kedy život skončí. Ale nie, túto kapelu mám veľmi rád. Rád by som s ňou urobil ešte niekoľko albumov. Triptych to bude v tom zmysle, že bude mať posledný krát obal od H.R. Gigera. Triptych albumov sme urobili spoločne. Pre druhý a tretí album TRIPTYKON sme všetko vizuálne vybrali spoločne. Ja som všetko navrhol, ukázal som mu to, a on všetko schválil asi rok a pol pred smrťou. Bude to posledný svetový album, na ktorom sa Giger osobne zúčastnil. Takže, je to triptych a záver niečoho. Ale už mám návrhy pre ďalší album. Ak budem žiť dosť dlho, bude toho viac!

Rozhovor bol pôvodne uverejnený v lete 2019.

Autor: Chloé Perrin, preklad: Miroslav „Prco“ Krausko

Zdroj: Chaosphonia.com

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk