Novinka je už treťou doskou v rade výhradne sústredenou na odkaz zvučných mien našej minulosti. Boli nimi Leonardo Da Vinci v „Codex Atlanticus“ (recenzia TU) (2016) a Richard Levie Srdce v „Lionheart“ (recenzia TU) z roku 2017. aj do tretice sa nám dostáva zážitku pevne ukotveného v hraniciach melodického power metalu. Skladbám nechýba potrebná dramatizácia, výpravnosť i štipka romantiky, kedy zmienený historický námet je vhodnou zámienkou k použitiu opulentných zborov a nadýchaných orchestrácií.

SERENITY – The Last Knight

Zmenou oproti predchádzajúcim doskám je účasť Saschu Paetha (AVANTASIA) zodpovedného za mix s produkciou a Michaela Rodenberga (AVANTASIA) za mastering. Obaja nahradili Jana Vacika, ktorý spolupracoval so SERENITY už od prvotiny. Jedným dychom treba podotknúť, že táto výmena sa výrazným spôsobom nepremietla na výraze materiálu. V konečnom dôsledku by to bolo aj kontraproduktívne vzhľadom na cieľovú poslucháčsku obec a poctivo hýčkaných verných fanúšikov.

Dominantou nahrávky je jej očakávaná melodickosť podporená nezameniteľným vokálom Georga Neuhausera vnášajúcim do skladieb naliehavosť, hravosť, ale aj zvodnosť. Jeho nezameniteľný pôvab je jedným z tromfov, ktorý i prostejšiu skladbu ošetrí aurou výnimočnosti a ľúbivosti. Chris Hermsdörfer ako zručný gitarista nešetrí dávkami obratných riffov, a hlavne zvonivými a vábivými vyhrávkami, a spolu s prirodzene nenútenými sólami pridáva piesňam zase o čosi výraznejší odlesk.

Jednotlivé položky idú pod kožu ihneď, stráviteľnosť novinky je takmer okamžitá, čo jednoznačne podporuje jej prchavosť a krátku trvácnosť. To, čo bolo zmienené ako tromf nahrávky je súčasne aj jej achillovou pätou. Tvorba SERENITY bola a aj je o dravosti, spontánnosti a prúde emócií. Avšak, odhliadnuc od spomenutého pozlátka v zmysle neprestávajúcej melodickosti, tu máme miestami prevažujúcu kompozičnú priemernosť, ktorá je maskovaná bohatými aranžmánmi kvalitným vokálom a produkciou.

SERENITY

Pritom začiatok albumu je veľmi sľubný. Nadýchané a honosne sa nesúce vzrušujúce orchestrácie titulného inštrumentálneho intra „The Last Knight“ pripravia pôdu pre ohlušujúci refrén, dravé gitary a upaľujúce bicie v nasledujúcej „Invictus“. Ani takmer progresívne a náladové spomalenie nenaruší vitálny charakter piesne.

„Set the World on Fire“ pomrkáva miestami rockovým kukučom a časťou refrénu pripomenie už neexistujúcich Maďarov WISDOM. „Keeper of the Knights“ zase čosi málo opozerala od Fínov BATTLE BEAST úsečnými bicími a skočným tempom. Každopádne iskrivosť a ťah na bránu sa tejto piesni nedá uprieť. Ako jedna z mála z celkovej nádielky dokáže vytriasť makovicu, nehovoriac o skvelo sa vynímajúcim sólom.

„Souls and Sins“ prináša nielen oťažievajúce gitary a zádumčivý vokál, ale vnáša i okázalosť a rozťahanosť. Z ďalšej „My Kingdom Come“ až príliš pokukáva KAMELOT a „Queen of Avalon“ síce rezko folkovo zanôti, ale uťahá refrénom, podobne je na tom aj balada „My Farewell“, ktorá zaostáva za podobnými kúskami doterajšej diskografie.

Nasledujúcou trojicou „Down to Hell“ so živelnejšími gitarami, neskrotnou a hymnickou súčasne „Wings of Pride“ a „Call to Arms“ s nadýchaným „avantasiovským“ refrénom sa nám dostane inštrumentálne nástojčivejšieho záveru primerane hodnému značky SERENITY. Novinka svojou slabšou prostrednou časťou a príliš priehľadnými nápadmi má miesto skôr v dolnej časti zvyšnej diskografie. Bolo teda aj lepšie, ale s vysokou pravdepodobnosťou tu máme o pár sezón ďalší koncepčný kúsok. Nám už len ostáva dúfať, že bude v intenzívnejšom a atraktívnejšom prevedení…

Hodnotenie autora: 6 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk