Jedinou persónou prepojenou s celučičkou doterajšou kariérou je charizmatický Peavy Wagner (vokál a basgitara). Ten sa stále vedel v príhodnú chvíľu obklopiť viac či menej zručnými muzikantmi, vyťažiť maximum z momentálnej prekypujúcej pohody, stvoriť tak zásadné položky diskografie a v okamihu čo i len náznaku rutiny spretŕhať všetky, nie málokedy aj osobné väzby.

RAGE – Wings of Rage

To bol aj dôvod príchodu Marcosa Rodrígueza (gitara) a Vassiliosa „Lucky“ Maniatopoulosa (bicie), teda relatívne neznámych borcov, ktorí mali vniesť dravosť, nadšenie a kusisko srdca po príliš uniformnej či strojovej dvojici Smolski/Hilgers.

„The Devil Strikes Again“ (recenzia TU) so svojou sympatickou neučesanosťou bol skutočne albumom vracajúcim sa ku koreňom. Naopak, o čosi všednejším dojmom sa javil len s ročným odstupom príchodiaci nasledovník „Seasons of the Black“ (recenzia TU). Avšak aktuálna novinka predstavuje opäť parádnu fazónu súčasnej trojice RAGE.

S neskromným tvrdením ju možno pasovať za to najlepšie vyprodukované v ich terajšom zložení. Celou doskou sa nesie ako červená niť odkaz tejto legendy pripomínaný kúskami melódií či vzormi gitár, ako záblesky toho, čo sme už niekedy mohli počuť. Nič to nemení na tom, že ako celok ide o nahrávku, do ktorej sa Peavy s družinou náramne opreli. Hneď na začiatku nás ovalí svojím robustným, zomknutým zvukom a vyzretejším inštrumentálnym prejavom, ktorému na minulých kúskoch čo-to k suverénnosti chýbalo.

Potvrdzujú to hneď úvodné paľby „True“ či „Let them Rest in Peace“, pretkané dravým, húževnatým a obratným „riffingom“, silovými bicími a typickým buldodžím či zarputilým vokálom. Teda charakteristickými znakmi zdobiacimi tento materiál. Ten je naskrz pretkaný húževnatou a vcelku nápaditou Marcosovou gitarovou hrou. Prekonáva sám seba a oproti minulým albumom razantnejšie podkuruje pod kotlom. Jeho prejav má výraznejší „groove“, ostrie jeho gitary je smrteľnejšie, sólové party sú prirodzenejšie a malebnejšie.

RAGE

Avšak netreba opomenúť ani melodiku. Tá vnáša uvoľnenosť, rozjasňuje, a dá príležitostne vydýchnuť oceľovému zovretiu gitár, natlakovaných bicích a srdnatému vokálu, tak ako sa tomu deje v skladbách „Chasing the Twilight Zone“, „Tomorrow“ či „Wings of Rage“ so vzletnejším a uvoľnenejším poňatím refrénov.

Prostredná pasáž, aj po vzore minulého albumu, nám predstaví kombináciu hutných riffov s orchestráciami a zbormi. „A Nameless Grave“, „Don’t Let Me Down“ a „Shine a Light“ nám predvedú dramatickú, opulentnú, vznešenú a náladovo bohatú tvár kapely s nie zriedkavo precítenými pasážami a honosne sa nesúcimi vokálnymi linkami.

„HTTS 2.0“ ako surovejšia a napumpovanejšia verzia klasiky „Higher than the Sky“ nás vráti do metalového virvaru z úvodu dosky. „Blame it on the Truth“ s ukážkovým sólom a smutne agresívna „For those Who Wish to Die“ uzavrú album, ktorý zachytáva RAGE v ľudskej pohode a muzikantskej forme. Opätovne sa tak potvrdzuje správny Peavyho čuch na hudobných partnerov, s ktorými i po 35. rokoch dokáže hrať stále s entuziazmom, znieť nespútane a samozrejme stále so šarmom.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk