Legendárna METALLICA si pri príležitosti 20. výročia projektu S&M zopakovala vystúpenie so symfonickým orchestrom a zároveň týmto koncertom otvorila novú arénu Chase Center v San Franciscu.

METALLICA & San Francisco Symphony: S&M 2

Potešením bolo, že záznam tohto beznádejne vypredaného dvojkoncertu, dostupného len pre členov Met Clubu, bol 9. októbra 2019 vyslaný do kín po celom svete.

Úvod koncertného snímku obstaral náhľad do fungovania nadácie „All Within My Hands“, s ktorou METALLICA pomáha všade tam, kde zahrá, keďže časť peňazí z predaných lístkov putuje na rôzne charitatívne účely. Ďalej sa jednotliví členovia kapely, ale aj dirigenti sanfranciského orchestra, podelili o dojmy zo spoločného vystupovania a spojenia metalovej muziky s tou klasickou.

Po tomto menej tradičnom úvode už nasledoval samotný koncert. Inak tu musím spomenúť, že mojím vôbec prvým albumom, ktorý som od METALLICY počul, bol práve živák „S&M“, ktorý mi požičal spolužiak. Bolo to niekedy v roku 2003 alebo 2004, bol som tuším piatak alebo šiestak.

METALLICA. Foto: Brett Murray

Prvá časť bola z úvodného vystúpenia. Tradične za začalo za tónov geniálnej „The Ecstasy of Gold“, zahranej samotným orchestrom, po ktorej nasledovala – tak ako aj pred dvadsiatimi rokmi – lovecraftovská inštrumentálka „The Call of Ktulu“. Táto časť bola zaujímavá hlavne tým, že popri osvedčených veciach ako „For Whom the Bell Tolls“ alebo „The Memory Remains“ sme mohli v nových aranžmánoch počuť skladby z aktuálnej nahrávky „Hardwired…to Self-Destruct“. Konkrétne išlo o piesne „Confusion“, „Moth into Flame“ a „Halo on Fire“. Najviac sa mi orchestrálne obohatenie a jemné nuansy páčili v „Moth into Flame“.

Z „novších“ odznela ešte vynikajúca „The Day That Never Comes“. Zvyšok bol doplnený o dve piesne, na ktoré som sa veľmi tešil, pretože ich legendárna štvorica hráva málo a podľa mňa nie sú tak úplne docenené. Ide o „The Outlaw Torn“ a „No Leaf Clover“. Pri prvej menovanej mi trochu chýbal výraznejší sprievodný vokál. Rob Trujillo sa síce snažil (niekedy bolo snahu skôr vidieť ako počuť), pri všetkej úcte k nemu, Jason Newsted to jednoducho nie je.

Druhá polovica koncertu už bola zaznamenaná počas druhého vystúpenia, ktorý sa uskutočnil o dva dni neskôr. A táto časť sa mi páčila viac pre svoj experimentálny prístup. V úvode Lars Ulrich poďakoval fanúšikom, ktorí dorazili z celého sveta, čo dokazovali rôznorodé vlajky v publiku. Taktiež predstavil riaditeľa symfonického orchestra Michaela Tilsona Thomasa, ktorý sa ujal dirigentského postu (inak bol dirigentom Edwin Outwater) a viedol orchester pri predstavení klasickej skladby „Skytská suita Op. 20“ od ruského skladateľa Sergeja Sergejevič Prokofjeva.

James Hetfield. Foto: Brett Murray

Pred samotnou prezentáciou stihol aj v krátkosti uviesť, že Skýti boli kmeňom, ktorý sa vyznačoval skvelou jazdou na koni a bojovníci si zdobili svoje telo tetovaním. Po tejto čisto orchestrálnej skladbe prišlo otočenie úloh a tentokrát METALLICA sprevádzala orchester pri kompozícii „Iron Foundry“ od Alexandra Mosolova.

V experimentálnej rovine sa pokračovalo aj ďalej. Osamotený James Hetfield na pódiu, podporený hudobníkmi z orchestra, predviedli pieseň „The Unforgiven III“. Už skorej sme si mohli všimnúť, že na pódiu sú rozmiestnené monitory, na ktorých bežia texty vyznačené aj farebným zvýraznením, no až pri „The Unforgiven III“ bolo zjavné, že James túto pomôcku výdatne využil. Dodám, že pri týchto troch kompozíciách sme si užili klasické nástroje úplne najviac.

Skvelým oživením bola akustická verzia skladby „All Within My Hands“, výrazne sa zmenila atmosféra a bol som dosť prekvapený ako v tejto verzii pieseň výborne zafungovala a dostala špecifický nádych. Okrem výrazného vokálneho doprovodu Kirka Hammetta, vypomohol za mikrofónom sj hosťujúci Avi Vinocur.

Lars Ulrich obohatil zvuk hrou na tamburínu. A aj tu si Hetfield občas vypomáhal čítaním textu. Predstavoval by som si, že na takéto jedinečné vystúpenie sa pripraví predsa len o čosi viac. Posledným ozvláštnením koncertu bolo uctenie si Cliffa Burtona zahratím skladby „(Anesthesia) Pulling Teeth“. O toto sa postaral basový hráč Scott Pingel zo sanfranciského orchestra, v závere sa k nemu pridal Lars Ulrich.

Lars Ulrich. Foto: Brett Murray

Záver obstarali osvedčené pecky, chuťovka „Wherever I May Roam“ s Kirkom na sitare, „One“ s experimentálnym úvodom, do ktorého sa zapojil aj Lars – hra paličkami o paličky držanými na bubne (a Lars ani nepodvádzal pri dvojkopákoch). Z povinnej jazdy ešte nasledovali „Master of Puppets“ , „Nothing Else Matters“ a úplne posledná „Enter Sandman“ s krátkym dodatkom z „The Frayed Ends of Sanity“.

Poďme sa pozrieť aj na technické záležitosti. Koncert bol premietaný v 4K kvalite, o kameru sa postaral Martin Coppen a na režisérskej stoličke sedel ostrieľaný Wayne Isham (s METALLICOU spolupracoval už mnohokrát a podieľal sa aj na pôvodom S&M koncerte). Mali sme možnosť vidieť niekoľko pekných detailov a zaujímavých záberov do orchestra či o priame jazdy kamery z orchestra na kapelu, kruhové snímanie bicích. Strih nebol epileptického charakteru, ale naopak príjemný a nerušivý s niekoľkými zaujímavými zábermi do publika (napríklad záber na chlapíka v smokingu s divadelným mini ďalekohľadom).

Menšie výhrady by som mal k finálnemu mixu zvuku. Viac by mi sedelo keby bol orchester o niečo výraznejší. Takto sa držal v úzadí a častokrát bol prehlušený kapelou. Práve tie momenty, kedy sa vynorili doplňujúce aranžmány, boli logicky najzaujímavejšie a tým, čo obohacovalo muziku METALLICY, ktorú my fanúšikovia dokonale poznáme.

Zvuk bol inak pekne ohlušujúci s citeľnými otrasmi celej kinosály. Aj ma škodoradostne zaujímalo, čo mali diváci z filmov vo vedľajších sálach, keďže zvukovo sú síce odhlučnené výborne, ale otrasy neodfiltrujete.

METALLICA. Foto: Brett Murray

Kino zážitok to bol pekný, METALLICA urobila prierez celou svojou diskografiou a myslím si, že si to užil každý prítomný fanúšik, možno s menšími výhradami, ale to išlo väčšinou o porovnávanie s S&M z roku 1999. Najväčšia sála v multikine v Liptovskom Mikuláši s kapacitou 209 ľudí bola takmer úplne zaplnená, klasicky prevládali staršie ročníky, ale dorazili aj tí mladší.

Potešujúci je fakt, že METALLICA je tu s nami už 38 rokov a je stále na vrchole a v neuveriteľnej forme . V lete som ich zažil v Prahe na vypredanom koncerte pred 70 000 ľuďmi, hrajú špeciálne koncerty s orchestrom a ešte nás aj potešia koncertom v kinách.

V posledných dňoch síce zamrzela správa, že James Hetfield opäť prepadol alkoholu, ale dúfam, že sa z toho čo najrýchlejšie dostane a budeme sa môcť tešiť na ich ďalšie projekty.

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk