OPETH sa každým zásekom v diskografii vyvíjali. Od progresívneho death (a čiastočne aj black) metalu k melodickejším polohám, rockovým jemnostiam, až k dnešnej tvári zoskupenia, ktorá sa zrkadlí vo vodách staručkého progresívneho rocku.

OPETH – In Cauda Venenum

Novinka má krásnu obálku v staroanglickom štýle. Mystický zámoček ponárajúci sa do tmy. Či ide o západ alebo východ Slnka nechávajú OPETH na predstavivosti každého z nás. V každom prípade má obal zaujímavú atmosféru, takisto ako hudobná náplň „In Cauda Venenum“, ktorého názvov by sa dal do slovenčiny preložiť ako „Jed v chvoste“.

Ďalšou zaujímavosťou je použitie rodnej švédčiny. Album síce vychádza zároveň v anglickej verzii, ale zámerom autora bolo použitie materinčiny a teda aj recenzia sa bude zaoberať touto jazykovou alternatívou čerstvého materiálu.

Ako už bolo avizované, OPETH už dávnejšie upustili od agresívnych vokálov a moderného zvuku. Tento retro nános hrdze však neuberá skupine na svojskosti. Stále je prítomná konštrukcia postupov, ktoré sú pre OPETH poznávacím znamením. Či už je to zasnený vokál Mikaela Åkerfeldta, gitarová košatosť a rytmická nápaditosť, či hra s dynamikou a atmosférou.

OPETH

Prekrásna je v tomto ohľade „Svekets Prins“ s emotívnym refrénom, ďalej nekonvenčne baladická „Minnets Yta“ s výraznou úlohou klavíra. Celkovo klávesy však na „In Cauda Venenum“ dostávajú obrovský priestor, častokrát s použitím archaických (myslené v tom najlepšom zmysle slova) zvukov, dodávajúcich skladbám okultnú a mysterióznu atmosféru.

Jedným z vrcholov je okrem iných aj skladba „Ingen Sanning Ar Allas“ prešpikovaná kreatívnymi vyhrávkami a melódiami. Je to obdivuhodné aký je nový album inovatívny napriek staromódnemu odéru.

Atmosféru nahrávky tiež dotvárajú rôzne zvuky ako zvony, rozhovory, detské hlasy, nepríjemný smiech a dokonca aj úpenlivý plač v strašidelnej „Banemannen“ , ktorý pôsobí vskutku mrazivo. Počuť (nielen) v nej taktiež môžeme klarinet alebo nejaký podobný dychový nástroj a celá sa rozbieha flamenco-klasickým introm na akustickej gitare, aby sa napokon kompozícia utopila v jazzových sólach.

Negatíva by sa dali teda zhrnúť len do niekoľkých slov. Príliš bohaté kompozície môžu byť pre netrénované ucho príliš veľkým sústom, čomu nepomáha ani dlhá stopáž novinky, ktorá jej ku koncu trochu uberá dych.

Napokon však môže byť toto veľké sústo aj výhodou, pretože nahrávka sa tak postupne odkrýva – vrstva po vrstve – každým ďalším počutím a to je predsa dôležité pre album, ktorý má ambície na to, aby ste si ho púšťali viackrát dookola. A ja odporúčam tieto vrstvy objavovať.

Hodnotenie autora: 8 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Marko Hundža

Redaktor Valhalla.sk