Nápis na budove bol jasný: vstup do haly 19.00. Takže to ,že nás pustili pred ôsmou bola len menšia skúška nervov. S foťákom preveseným cez plece, so sebavedomým výrazom v tvári a s presvedčením, že všetko dopadne skvele, som vykročila k vstupu. Po nahlásení mena ma organizátori označili ružovou páskou s nápisom: Brigádnik 2012 Masters of Rock. Na tom som sa pobavila, lebo taký fotopas je každopádne originálny.

Už v strese a s napätím som sledovala ako sa pódium zapĺňa hudobnými nástrojmi. Aby ste boli v obraze, svetlá nad pódiom, krútiace sa do rytmu muziky a veľká strieborná guľa visiaca v strede haly, ma len utvrdzovali v tom, že v týchto priestoroch sa skôr vyžívajú besniaci tínedžeri na diskotékach. Vyvýšené schodíky po stranách, slúžili len pre fanúšikov, boli jediným priestorom, kde sa budem pohybovať.

Dav utíchol a ja som sa stále cítila tak, akoby mal nabehnúť na pódium Michal David, ktorý sa zavesí na striebornú guľu, skočí do davu a predvedie hity z Discopríbehu. Inak neviem nazvať moje zmiešané emócie z prostredia a toho nekonečného čakania. Na hodinách 20:30. A konečne nastupujú ESSENCE, ževraj thrash metalisti. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadala speváka s krátkymi vlasmi, s jamkami v lícach a sladkým úsmevom. Hovorím si, Aďa, ty si zas niečo zvrzala, si vôbec v správnej hale??? A vtedy vyšli ďalší členovia kapely, ktorí svojimi drsnejšími výrazmi v tvárii ukorigovali výzor frotmana ala Leonardo di Caprio. Úprimne, nechápem prečo práve takáto kapelka bola práve pred mojimi miláčikmi HYPOCRISY. Spevák Lasse Skov rozdával úsmevy a svojimi sólami ma len utvrdil v tom, že tam stál skôr na ozdobu, akoby mal podať nejaký veľký hudobný výkon. Kapela má na svojom konte dva štúdiové albumy, pričom sa títo Dáni sústredili najmä na novinku „Last Night of Solace“. Celé to divadlo ma neoslovilo a po pár pokusoch vykúzliť nejaké fotky, som musela na vzduch. Kapela dohrala svoj set a ja som využila ten čas na kontrolu mojich výtvorov. Asi 5 z 30 fotiek boli ako tak pekné, ale bola som presvedčená, že moje fotografie nemôžem uverejniť ani len ako šetrič obrazovky, nie to ešte pustiť na verejnú stránku. Fotograf pri pódiu, mimochodom veľmi veselý chlap, ma utešil tým, že mi rád pomôže a urobí pár snímkov aj pre mňa. Tak moje sklamanie opadlo a už som len čakala na nástup Pánov muzikantov.

Na pódiu zrazu vyrástla výzdoba v podobe dvoch plachiet s motívmi HYPOCRISY. Krvi by ste sa vo mne nedorezali v tom momente. Stres úplne opadol a celá som sa rozžiarila v momente, ako začali prvé tóny úvodnej skladby s rovnakým názvom ako novinka, teda „End of Disclosure“. A pri pohľade na frontmana som sa už úplne poddala atmosfére, ktorú Peter Tägtgren dokáže vytvoriť už len tým, že sa postaví na pódium a vydá ten neskutočne zimomriavkový škrek. Po doznení prvej skladby pokračovali HYPOCRISY ďalšou novou skladbou, mimochodom, ďalšou klipovkou „Tales of Thy Spineless“. Ja už vo vytržení, s chuťou hodiť foťák o zem a nechať ho tam rozdupať davom. Absolútne som sa ponorila do koncertu a s chuťou som užívala song „Fractured Milennium“. Nasledoval stará staručičká pecka „Left to Rot“. Nasledovala „The Abyss“ a hitovka „Fire in the Sky“, po ktorej prišla na rad ďalšia stará skladba „Necronomicon“. To som však už cúvla, lebo na kotol som si netrúfala. Predsa len som staršia osoba, ktorá má ešte chuť žiť.

Tempo sa trošičku ukľudnilo, pre mňa krásnou a melodickou peckou „Fearless“, kde som už vnímala hudbu so zatvorenými očami a nasávala som nádherné pocity z atmosféry, ktorú ak mi niekto dokáže doslovne opísať, tak mu zložím poklonu. Ja by som to prirovnala k duševnému orgazmu, lebo tak dokonale sa odreagovať pri muzike ani neviem inak pomenovať. Z relaxu ma prebral nástup Petrovho škreku v „United We Fall“ a hneď za ňou pokračovala prezentácia novinky piesňou „44 Double Zero“  a tým ukončili promo tohto albumu. Nasledovala nie často hrávaná skladba „Elastic Inverted Visions“ z albumu „Hypocrisy“ a „Wartpath“, ktorá bola záverečnou skladbou prvej časti koncertu. Páni muzikanti nás nechali v očakávaní a odkráčali dozadu.

Počas prídavkov konečne prišla čerešnička na záver v podobe skladby „Roswell 47“. To už som bola ako odtrhnutá z reťaze a nenormálne som si tú nádheru užila a myslím, že keď som videla okolie, veľa z tých ľudí čakalo práve na túto skladbičku. Nuž, nie nadarmo je ich neodmysliteľným koncertným hitom. Nasledovala „Adjusting The Sun“ a úplný záver patril piesni „Eraser“ z albumu „The Arrival“. Vo mne sa začala prejavovať emócia, ktorú nemám rada a síce nezmieriteľný pocit, že to už má všetko skončiť. Kapela sa poklonila a rozlúčila s publikom. Ja som tam ešte asi 15 minút stála bez pohnutia, sánka na zemi, a ja v šoku s nenormálne krásnymi pocitmi, že sa to všetko podarilo a opäť sa mi splnil ďalší sen.

Na záver tohoto netradičnejšieho reportu chcem poďakovať milému fotografovi Zdeňkovi Zelenému, ktorý mi poskytol materiál v podobe kvalitných záberov. A v podstate všetkým ľudom, ktorí mi pomáhali, aby som vlastne toto všetko mohla dať dokopy.

PLUSY:
Vynikajúci zvuk, energická šou, príjemné publikum
MÍNUSY:
Zlé osvetlenie

Playlist HYPOCRISY: „End of Disclosure“, „Tales of Thy Spineless“, „Fractured Millenium“, „Left To Rot“, „The Abyss“, „Fire in the Sky“, „Necronomicon“, „Buried“, „Fearless“, „United We Fall“, „44 Double Zero“, „Elastic Inverted Visions“, „Warpath“ – „The Gathering“, „Roswell 47“, „Adjusting the Sun“, „Eraser“.