Ešte nebol čas. Ešte veru nie. Je to príliš skoro a 47 rokov je nesmierne málo na odchod z tohto sveta. V sobotu 8. júna ma šokovala správa o úmrtí jedného z mojich najobľúbenejších spevákov Andrého Matosa. A samozrejme nielen mňa. Bolo veľmi smutné sledovať ako jeho kolegovia hudobníci a priatelia prijali s obrovským zármutkom informáciu o jeho smrti.

André Matos počas koncertu na More Than Feste 2015 v Banskej Bystrici. Foto: Luss

Nechcem byť patetický alebo prehnane citlivý, nechcem ani písať o jeho hudobnej kariére, no dovolím priblížiť niekoľko mojich spomienok na tohto fantastického, ústretového, milého a pokorného človeka. Nejdem tvrdiť, že sme boli najlepšími priateľmi, to istotne nie. Nejdem tvrdiť ani to, že sme boli neviem akými kamarátmi. Poznám viacero ľudí zo Slovenska, ktorí sa s ním poznali lepšie ako ja, minimálne toľkých, koľko je prstov na ruke. S Andrém sme sa však navzájom poznali a mám s nim pár zážitkov, o ktoré by som sa s vami rád podelil.

Hlas a osobu Andrého Matosa som začal vnímať v čase jeho pôsobenia v skupine ANGRA. Akonáhle som počul v roku 2002 album „Ritual“ od jeho ďalšej skupiny SHAMAN, stal sa mojim speváckym obľúbencom. DVD „Rituallive“ považujem doteraz za jedno z najlepších. Atmosféra, ktorú vytvoril on s kapelou na pódiu a „šialení“ brazílski fanúšikovia, bola neskutočná. Kto ho videl, vie o čom píšem.

Prvýkrát som tohto brazílskeho hudobníka videl naživo na pódiu v roku 2004 v Martine. Vtedy hral so skupinou SHAMAN premiérovo v našej krajine. Andrého som potom na pódiu videl viackrát, nezabudnuteľný koncert odohral aj s AVANTASIOU v roku 2008 na Masters of Rock (je z toho DVD „The Flying Opera“). Avšak prvýkrát som sa s ním osobne stretol v januári 2009, kedy vystupoval v mojom rodnom Zvolene už ako ANDRÉ MATOS BAND.

V klube Ministry odohral skvelý koncert, na ktorom sa hralo prevažne z parádneho albumu „Time to Be Free“. Po koncerte ho organizátori spoločne so skupinou pozvali na posedenie v jednom z dnes už neexistujúcich zvolenských podnikov. André bol počas celého večera nesmierne priateľský a vtipný.

Dohodli sme si rozhovor. Bol pre regionálny týždenník MY, v ktorom som vtedy pracoval. Aj keď bol po dvojhodinovom koncerte a aj keď bolo už tesne pred treťou hodinou ráno, ochotne na interview pristúpil a rozhovor veruže trval dobrú trištvrte hodinku. Mimochodom, bol to môj prvý väčší rozhovor so zahraničným hudobníkom.

Po našom rozhovore pre týždenník MY v roku 2009.

Po ňom sme sa rozprávali ešte neformálne a nezabudnem na to, ako som mu povedal, že v rámci power metalu je mojim tretím najobľúbenejším vokalistom. So zvedavosťou v hlase sa spýtal, kto je pred ním. Odpovedal som mu, že Kai Hansen a Michael Kiske. Potľapkal ma po pleci, usmial sa a povedal, že je rád, že som ho zaradil do takej skvelej spoločnosti.

Rozhovor vyšiel v týždenníku MY, podarilo sa mi vtedy pretlačiť u šéfredaktora, aby sme ho dali aj do avíza na titulku. Keď sme sa po pár mesiacoch stretli znova a ukázal som mu tie noviny, nesmierne sa tešil.

Vrátim sa ešte k januárovej noci po jeho koncerte vo Zvolene. Dnes už zrejme každý metalový fanúšik vie, kto je Eloy Casagrande. Bubeník legendárnej SEPULTURY. Ale kde začínal a kto si ho ako prvý všimol? André Matos, ktorý si všimol jeho veľký talent. Doteraz nezabudnem na jeho sólo, ktoré predviedol vo Zvolene. Pre vtedy 17-ročného Casagrandeho to bol prvý výlet do Európy. André nám vravel, že ho musel vypýtať od rodičov, ktorí ho pustili len pod podmienkou, že sa o neho Matos postará a budú im pravidelne volať. A tak veruže aj bolo. Po koncerte sme ponúkli Andrého a jeho hudobníkov slivovicou (tuším) a naliali sme aj Eloyovi. Ten sa s rešpektom na neho pozrel, či to môže vypiť. André mu dovolil, ale iba jeden…

Ďalší veľmi krásny zážitok je z tej istej noci. Teda, v podstate už z rána. Bolo niečo po piatej hodine a pomaly sme sa poberali všetci spať. Bol začiatok roka a celú noc poriadne snežilo. Akonáhle sme vyšli pred podnik, no mali ste to vidieť. Celá Matosova kapela sa začala guľovať, ako malé deti. Tuším vtedy niekto z nich utrúsil, že naživo videl sneh po prvýkrát.

André Matos s Michalom Šepetkom zo skupiny ENDLESS MAIN počas ich spoločného vystúpenia na More Than Feste 2016. Foto: Luss

Matos mal ku Slovensku veľmi pozitívny vzťah. Cítil sa tu ako doma a to aj vďaka agentúre EPG, ktorá mu v našej krajine a okolí robila koncerty. S Andrém som sa opäť stretol v roku 2016 na More Than Feste vo Zvolenskej Slatine, teda 7 rokov po našom rozhovore a prvom kontakte.

Pravda, v roku 2015 vystupoval v Banskej Bystrici, ale vtedy sa nám stretnúť nepodarilo. Až teda o rok neskôr. André si vo Zvolenskej Slatine okrem koncertu so svojou kapelou aj zahosťoval v pri vystúpení našej skupiny ENDLESS MAIN, s ktorými odohral jednu pieseň. Chalani mi rozprávali, že keď ho oslovili, ani neverili, že by šiel do toho. A čuduj sa svete, bez problémov súhlasil. Všetko si nacvičil v hoteli pred spoločným vystúpením…

Práve po koncerte s ENDLESS MAIN sme s Andrém prehodili opäť pár slov. Maestro si veľmi dobre pamätal aj náš spoločný rozhovor a zavtipkoval, že mi nejako už ubudlo vlasov. Keď sme sa lúčili, podávali si ruky a objali sa, dohodli sme sa, že sa uvidíme skôr, než sa nazdáme na nejakom jeho ďalšom koncerte… Avšak to sa už nestane …

André Matos bol výnimočný a talentovaný spevák so zlatom v hrdle. Mal svoj špecifický prejav a mne lahodiacu farbu hlasu. Miloval to čo robil a fanúšikovia milovali jeho. Ale nielen pre jeho talent, ale najmä pre to, akým človekom bol. André, ďakujeme za množstvo skvelej hudby a za odkaz, ktorý si tu zanechal.

Odpočívaj v pokoji, kamarát môj…

Posledné vystúpenie Andrého, pár dní pred smrťou…

Foto: Luss

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk