PREŠOV. Mladý spevák Martin Pazdera nahral s kapelou GLOOM ich zatiaľ poslednú štúdiovku „Catharsis“, ktorá vyšla v roku 2017. V kapele sa perfektne udomácnil a je jej správnym frontmanom. Občas zasneným, inokedy cynickým.

Pazdera je veľkým hudobným fanúšikom od tínedžerských čias. Ak by ste čakali, že počúva striktne iba metalovú hudbu, ste na omyle. Medzi jeho najobľúbenejších interpretov patria napríklad aj Nick Cave, David Bowie alebo Prince.

Charizmatický a sympatický líder je ďalším našim respondentom v rubrike Pod kožu, kde poodhalil pre fanúšikov dvere do svojho súkromia.

Vizitka

Marti Pazdera. Foto: NBart

Spevák skupiny GLOOM

Všeobecný úvod

Aká si osobnosť, skús sa opísať vlastnými slovami, ako keby si zadával inzerát…
Myslím si, že som kontrastná osobnosť so štipkou cynizmu, aj idealizmu, niekedy so zmyslom pre realitu, inokedy snílek.

Akým si bol dieťaťom?
Bol som celkom kľudným dieťaťom a mal som taký ten detský hranatý nákazlivý smiech (smiech)

Koľko si mal rokov, kedy si si kúpil alebo dostal prvý hudobný nástroj a aký to bol?
Hmm…, mal som tuším 15 rokov. A bola to krásna nablýskaná španielka, ktorú som dostal ako vianočný darček od rodičov. Pomohol im ju vybrať môj bratranec, ktorý mi zároveň ukázal prvé akordy na gitaru. A už to šlo, nebolo už návratu.

Máš priateľku?
Nemám.

Kde teraz žiješ?
Teraz žijem v Prešove, nakoľko tam mám aj prácu, kapelu a celé zázemie.

Koľko máš súrodencov a ako s nimi vychádzaš?
Mám jednu mladšiu sestru, s ktorou vychádzam výborne. Je to proste blízky človek s rovnakou krvou, ktorého si veľmi vážim, a ktorý tu bude vždy pre mňa, tak ako ja pre neho.

A čo rodičia, aký máte vzťah?
Noo…, odkedy s nimi nebývam, tak celkom dobrý (smiech). To tak má asi každý.

Ako si na tom s varením? Tvoj recept, na ktorý si hrdý?
Dá sa povedať, že odpoveď na túto otázku nadväzuje na tú predchádzajúcu. Keďže bývam sám, bol som nútený sa naučiť variť a musím povedať, že ma to aj celkom baví. Čo sa týka receptov, na nete je toho veľmi veľa, tak sa samozrejme aj týmto inšpirujem.

Martin Pazdera

Hudobné kolo

Prezraď, akú hudbu okrem rockovej alebo metalovej si doma púšťaš a nedáš na ňu dopustiť?
Okrem metalu si rád pustím aj grunge či blues. Mám rád staré rockové kapely ako LED ZEPPELIN, PINK FLOYD, mám rád Erica Claptona, Princa, Nicka Cavea. Ako som už povedal, toho čo ma inšpiruje je skutočne veľa. Nesnažím sa hudbu vnímať cez žánre a podľa toho ju rozdeľovať. Rozdeľujem ju len na dobrú a zlú. Ak ma rozbije na črepy a naspäť poskladá, proste so mnou emočne zahýbe, tak je dobrá. A ak to so mnou nerobí nič, ďalej sa tým nezapodievam. Pokojne ma môže rozbiť na črepy aj dobrý hip-hop (smiech). Pre mňa je dôležitý len ten feel, ktorý pri tom mám. Je ale pravdou, že najviac so mnou hýbe „smutná“, melancholická hudba.

Čo ťa viedlo k tomu, že chceš byť hudobníkom a hrať v kapele?
V prvom rade to bol asi taký ten podvedomý pocit, že hudba mi robí dobre, cítim sa v rámci nej bezpečne a pri tom ma vie krásne vypnúť od reality. Dá sa povedať, že som bol odmalička obklopovaný hudbou, v rodine máme veľa hudobníkov. Spomínam si, že skoro každá rodinná oslava dopadla tak, že niekto chytil gitaru a spievalo sa veľa a nahlas (smiech). Prirodzene, potom som si v puberte začal hľadať ľudí, ktorí majú z hudby podobné pocity, začal som s nimi komunikovať, združovať sa s nimi, až kým to nedospelo do bodu, že som doma zahlásil: Idem si založiť kapelu a vypredávať štadióny (smiech).

Najlepší koncert, ktorý si odohral a budeš na neho stále spomínať? (Kedy to bolo a prečo?)
Toto sa dá hodnotiť len veľmi ťažko, pretože každý koncert je istým spôsobom špecifický. Aj tie hudobné začiatky boli kúzelné, keď sa pod pódiom besnilo zopár našich kamošov. Na druhej strane som s kapelou GLOOM v blízkej minulosti odohral zopár pre mňa veľmi významných koncertov. Či už to bol koncert s českou legendou XIII. STOLETÍ, s ktorou sme si stihli strihnúť koncert v Bratislave a Banskej Bystrici, alebo koncert s nemeckými legendami CREMATORY. Tieto okamihy boli pre mňa veľkou hudobnou školou a nesmierne si ich vážim. Obidve kapely som totižto počúval už ako 16-ročný, takže aj tieto skupiny kreovali moje hudobné vnímanie.

A naopak, najhorší koncert, na ktorý by si najradšej zabudol…
Nepripomínaj, na ten som už zabudol (smiech).

Popri muzike študuješ alebo pracuješ?
Dá sa povedať, že aj aj. Robím si doktorát a popritom aj učím.

Ako je to s trémou… Mávaš ju ešte pred vystúpením?
To, čo pred vystúpením prežívam, by som možno nazval inak. Je to taký ten príval energie, adrenalínu a zároveň koncentrácie, kedy mám úplne čistú hlavu odprostenú od všetkých civilných problémov a sračiek…

Mávaš nejaký rituál pred koncertom, ktorý stále dodržiavaš?
Hmm, vieš čo? Ani nie. Len si s kapelou drbneme jedno, dve poldeci a ide sa na vec (smiech).

Koľko máš doma hudobných cd a pamätáš si, ktoré bolo tvoje prvé?
Musím sa priznať, že nie som nejaký veľký zberateľ cd, preto to nemám spočítané a ani si nepamätám, ktoré bolo prvé. No určite som si ho poriadne vychutnal.

Aký album má podľa teba najkrajší obal a prečo?
Mňa vždy fascinovali obaly albumov od kapely CRADLE OF FILTH alebo aj OPETH.

Kapela, vďaka ktorej si prepadol metalu?
Bola to skupina NIGHTWISH. Potom prišiel aj DREAM THEATER a aj CRADLE OF FILTH … a cesty späť už nebolo (úsmev).

Prvý koncert, ktorý si navštívil?
Vôbec prvý koncert, ktorý som navštívil, bol koncert prešovských GUNS N´ ROSES REVIVAL. Áno, mali sme v Prešove takúto kapelu, ale čo je s nimi teraz, tak to netuším.

Aká pieseň musí hrať na tvojom pohrebe?
Jednoznačne „Join Me In Death“ od HIM.

Spevák GLOOM v súkromí. foto: NBart

Súkromné kolo

Je nejaká osoba, ktorá je tvojím vzorom?
Mojim vzorom sú všetci tí ľudia, ktorí žijú svoje sny, neboja sa byť úprimnými voči ostatným, ale aj voči sebe, a zároveň majú zdravú pokoru. Mám to šťastie, že takýchto ľudí je okolo mňa dostatok. Oni ma inšpirujú, motivujú, jednoducho sú mojim vzorom…

Máš nejaké deti alebo ich plánuješ?
Deti nemám, ale ak bude s kým, plánovať určite budem (úsmev).

Čo si myslíš, aká je tvoja najlepšia a aká najhoršia vlastnosť?
O tom by najlepšie vedeli rozprávať moji najbližší. Moja sebareflexia mi napovedá, že som niekedy riadne tvrdohlavý a v niektorých smeroch aj celkom uzavretý. Prílišne nad vecami premýšľam, čo je v mnohých situáciách na škodu. Na druhej strane si myslím, že som človek úprimný, cieľavedomý a aj empatický.

Čoho sa najviac bojíš?
Seba… a výšok…

Čo ťa naposledy rozplakalo?
Mňa stále rozplače, keď sa ľudská hlúposť stretne s aroganciou. To potom plačem celkom často.

Pamätáš si svoje sny? Mávaš nočné mory?
Svoje sny si väčšinou nepamätám. Sem tam príde nejaký živý sen, nad ktorým potom premýšľam ešte veľmi dlhú dobu. Neviem či sú sny nejakým vyjadrením našich skrytých túžob alebo strachov v podvedomí, alebo sú len nejakým nezmyselným spájaním toho, čo sme cez deň prežili. Každopádne ich vnímam ako veľmi zaujímavý fenomén.

Čo ťa dokáže najviac potešiť a naopak naštvať?
Úplne jednoducho, najviac ma poteší, keď deň prežijem plnohodnotne s ľuďmi, ktorých mám rád. Naopak, naštvať ma dokáže už spomínaná ľudská hlúposť, arogancia a krátkozrakosť. To ma dokáže riadne vytočiť.

Aká je tvoja životná filozofia, alebo výrok, ktorým sa riadiš?
Nemám žiadny špeci výrok, ktorým by som sa nejak striktne riadil. Páči sa mi jeden výrok od Charlesa Bukowskeho, ktorý znie: Nájdi si to, čo miluješ a nech ťa to zabije. Tento výrok vnímam tak, že láska, a to je jedno v akej forme, je niečo, prečo sa oplatí aj zomrieť. Zároveň to vo mne vyvoláva potrebu robiť veci naplno, prežiť ich do úplnej bodky. Načúvať nielen tomu pozitívnemu, ale rovnako aj tomu negatívnemu, ktoré je vo mne. Život pre mňa nie je boj, ale škola, v ktorej sa neustále učím a mením.

Čo by si chcel v živote dosiahnuť…?
Asi to, aby som si na konci povedal, že to všetko malo zmysel a prežil som si svoje sny.

Martin počas jedného z koncertov. Foto: ZMOK Photography

Všeobecné témy

Aký je tvoj názor na homosexuálov a ich registrované partnerstvá?
Homosexuáli mi nevadia, no bližšie som sa nimi nejak nikdy nezapodieval.

Čo si myslíš o živote na Slovensku?
Žijeme v krásnej krajine, no cez našu krátkozrakosť, hlúposť, závistlivosť (mohol by som pokračovať ďalej, ale všetci tieto naše národné vlastnosti veľmi dobre poznáme), si ju nedokážeme dostatočne vážiť. Máme tendenciu ukazovať na politikov, na nefungujúci systém a podobne, no slabo si uvedomujeme, že tých politikov sme tam dosadili len my (aký ľud, taká politika), k tomuto systému prispievame dennodenne len my, nikto iný.

Mnoho káuz vládnej strany vyústilo až do politickej krízy a navyše prišli o život dvaja mladí ľudia, novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina. Ľudia organizovali protesty Za slušné Slovensko. Aký máš názor na celú túto situáciu?
Okrem žalostného faktu, že zomreli dvaja mladí ľudia, vnímam celý tento problém ako otvorený útok na demokraciu a slobodu slova, odhliadnuc od tých všetkých ďalších konšpirácií, ktoré následne vznikali. Ak bolo motiváciou ľudí, ktorí vyšli do ulíc toto, je podľa mňa fajn, že vyšli a vyjadrili tým svoj názor.

Veríš v Boha?
Áno. Verím, že existuje niečo, čo presahuje materiálny svet. Neverím však v inštitucionálneho boha. Viera je veľmi osobná a subjektívna vec a rovnako ako rozum, nám pomáha spoznávať samých seba a svet navôkol. Bohužiaľ, už tisícročia sa zneužíva a je jedno či ide o katolícku cirkev, islam, budhizmus a iné. Všetko je to ale o tom istom.

Stanley „Stillborn“ Černák

Šéfredaktor portálu Valhalla.sk