DREAM THEATER vydávajú novinku. Je náročná, i keď určite oveľa kratšia a ľahšie stráviteľná, ako predchodca „The Astonishing“ (recenzia TU). Ten vyšiel na dvoch cd a mal stopáž niečo vyše 130 minút! V progresívnej škole v roku 2019, ktorá trvá presne hodinu, nám páni majstri svojich nástrojov ukážu, čo znamená žánrová škatuľka – progres. Čo je to ten rock a metal, nie na prvú, ale tak na ďalšiu a opakovanú dobu.

DREAM THEATER – Distance Over Time

Majstri náročných zvratov a komplikovaných harmónii sa chopili svojho remesla najlepšie ako vedia a nahrali novinku „Distance Over Time“. A čo recenzent? Ten to má fakt veľmi ťažké. Hodnotiť nový album DREAM THEATER, je ako pustiť sa do novinky ROLLING STONES, alebo DEEP PURPLE. Mám vôbec právo? Ale áno, určite mám. Som predsa poslucháč a konzument, ktorý nepozná noty, ale zato dokonale počúva svoje pocitovo.

Mňa veľmi prekvapila a rád sa prikláňam k sólovej tvorbe speváka Jamesa LaBrieho, ktorá sa nesie na jeho dvoch albumoch vo veľmi uvoľnenej atmosfére. Musel som spomenúť jeho sólový projekt. Mám ho rád minimálne tak, ako samotnú kapelu DREAM THEATER. I keď na tento ansábel nazerám s veľkým rešpektom, snažím sa aby vždy zvíťazil môj pocit.

Najlepší album ktorý z môjho hľadiska kapela nahrala je „ Metropolis Pt. 2: Scenes from a Memory“ z roku 1999. Je to taká moja merateľná hodnota tejto kapely. Je to taký míľnik. Ale vráťme sa k albumu „Distance Over Time“.

Víta nás technická dokonalosť a virtuozita, ktorá sa kĺby so silnou atmosférou, príznačnou DREAM THEATER. Hneď úvodný riff je absolútne z ich dielne. Pieseň „Unthethered Angel“ je vyskladaná veľmi pekne. Či už sólo Jordana Rudessa, alebo gitarové riffy Johna Petrucciho. Perfektný úvod.

Druhá skladba „Paralyzed“ začína perfektným riffom a dokonalou rytmikou. Veď ako inak. Basgitara Johna Myunga, to je niečo neopísateľné. Hlavne tie LIVE nahrávky naozaj stoja za to. Maximálne sústredenie a dokonalý výkon. Milujeme jeho spôsob hrania. „Fall Into the Light“ má až sedem minút a ide o progresívny „hevík“. Perfektná skladba. Aj tu geniálne vyniká Myungova basa. Perfektné!

DREAM THEATER

LaBrieho spev je jednoducho tak rýchlo rozpoznateľný, že sa o tom nedá ani písať. Ak fanúšik kapely DREAM THEATER počuje jeho hlas, vie to do prvej sekundy. „Barstool Warrior“ nám hneď v úvode ponúkne klávesy Jordana Rudessa, aby sa do nich oprel riff gitary Johna Petrucciho. Táto pieseň pôsobí veľkolepým dojmom. Pripomína mi až KING CRIMSON, alebo ak by som sa mal totálne odosobniť, tak aj našu FERMÁTU. Dlhý úvod vystrieda krásne frázovaný spev. Mám z tohto albumu takú zvláštnu radosť. Môj rešpekt sa mení na dobrý pocit. Teším sa z každého nástroja, užívam si aj krásny refrén v ostatne spomínanej skladbe.

„Room 137“ začne najtvrdším riffom z celého albumu a dá sa vlastne svojim spôsobom povedať, že ide o najtvrdšiu skladbu celého albumu. Hudba DREAM THEATER na novom albume ja absolútne rozpoznateľná. Američania idú na istotu. Neskúšajú nič extra prevratného ani nového. Čerpajú rovnako tak zo svojho talentu, ako hudobného vzdelania. Musím uznať, že album „The Astonishing“ bol oveľa ťažšie stráviteľný ako novinka. Musím uznať, že je to aj stopážou. Novinke veľmi pristane presná hodinka. Nie je to ani veľa, ale ani málo.

„Distance Over Time“ po hodine chutí ešte raz a ešte lepšie. „S2N“ začína Myungovou basou, ktorej začnú postupne sekundovať všetky nástroje. Začína to akoby nejaké šialené jam session. Album sa veľmi dobre počúva na slúchadlách. Málo čo unikne. Preto určite pri počúvaní novinky DREAM THEATER využite možnosť kvalitných slúchadiel.

DREAM THEATER

„AtWwit´s End“ prichádza ako najdlhšia skladba na albume. Má až cez deväť minút. Je tu perfektne počuť dokonalú zohratosť celej kapely. Naozaj dokonalo našliapaný stroj, ktorý funguje od začiatku až do konca. S absolútne chirurgickou presnosťou. Ak by som mal dať nejakú vlajkovú loď celého albumu, vypichnem práve túto skladbu. Paradoxne, refrén je posadený do prekrásnej melódie a je harmonicky priam dokonalý. Ten vystrieda až jazz rockové besnenie nástrojov. Áno, „At Wit´s End“ je najlepšou, najsilnejšou a najepickejšou skladbou na tejto nahrávke. Je prekrásne, ako presne v polovici songu všetko stíchne. Celé to besnenie, jazz rock a metal. Ostanú len klávesy Jordana Rudessa a krásny vokál Jamesa LaBrieho. Skladba ustáva a jemne uspáva, aby sa mohla zase postupne posadiť a potom postaviť. Aby sa mohla rozbehnúť do svojho progresívneho tempa. Majstrovstvo Johna Petrucciho samozrejme nepočuť len v tejto piesni, ale vo všetkých. V tejto sa mi ale tak veľmi páči, že to musím vypichnúť.

Ak nerátame bonus z autorského pera Jamesa LaBrieho, tak „Out of Reach“ je vlastne najkratšou piesňou. Dá sa povedať, že aj najpomalšou. Album strieda svoje ročné obdobia a je dobre vyskladaný. Vie rozpáliť, ale aj upokojiť svoje vlny. „Pale Blue Dot“ je posledným zárezom pred bonusovou skladbou, ktorá mi tak trochu v úvode pripomína svojou atmosférou PINK FLOYD.

Album uzatvára bonus v podobe piesne „Viper King“. Je to presne taká tá pieseň viac na prvú a je iná ako predošlé. Asi to bude tým, že ju napísal James LaBrie. Je priamejšia, jednoznačnejšia a perfektne vygradovaná. Svojim spôsobom rocková pecka.

DREAM THEATER si ma získali už veľmi dávno. Presne si pamätám, ako mi prišlo z Nemecka tričko s coverom albumu „Images and Words“. Bolo to moje nedeľné tričko a nedal som na neho dopustiť. Na chrbte za vynímalo logo tejto americkej skupiny. Prekrásne.

Dodnes, keď si to beriem s odstupom, bolo to moje najkrajšie tričko, ktoré som kedy mal. Týmto chcem povedať, že DREAM THEATER nie sú detailisti a profesionáli len po hudobnej stránke, ale aj po vizuálnej. Ich obaly sú naozaj bezkonkurenčné a pritom každý je iný. Ľahko ukryté logo v perfektne prepracovanej kresbe. Stačí že si otvoríte ich webovú stránku. Je to zážitok. Ani ostatný cover nie je nič dlžný svojim predchodcom a spomínanej kvalite.

Hodnotiť album DREAM THEATER je vždy veľkou výzvou a odvahou. Králi progresu vydali novinku, ktorú od nich čakal celý rockový a metalový svet. Vydali ju presne takú, aká je. Aká mala byť a aká bude po viacerých vypočutiach. Túto kapelu by spoznal asi aj hluchý. Chce to dávku poslucháčovej trpezlivosti a niekoľkých vypočutí. Nie je to nič mainstreamové, ani trendové. Nie je to ale ani „Metropolis Pt. 2…“, ani „Images and Words“. Na akýkoľvek album DREAM THEATER je potrebné dozrieť. Bude trvať dlho, až ho definitívne rozlúsknem. Teda ak vôbec. Verím však a som presvedčený, že si nájde svojho pevné miesto na poličkách milovníkov progresívne ladených vecí. A samozrejme, aj na mojej poličke. Myslím si, že keď progres, tak DREAM THEATER!

Hodnotenie autora: 8,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Jano Marton

Redaktor Valhalla.sk, slovenský básnik a spisovateľ. „Píšem, lebo mám rád mojich klaunov s krídlami tam hlboko dnu… vdýchnite, alebo nie.“