Štart celej akcie sa preto posúva o dobrú hodinu, až kým na pódium rázne nevlietla česká stálica SEVEN. Tá okamžite zaujala veľmi hutným a drsným soundom, ktorý kapele vydržal takpovediac do samého záveru ich setu. Štvorica obzvlášť čerpala zo svojho stále aktuálneho albumu „Freedom Call“, ktorý vyšiel u vydavateľského giganta Nuclear Blast, a to je už čo povedať. Hudba samotná však nie je ničím zvlášť výnimočným a objavným, avšak nechýba jej chytľavosť, dravosť a ťah na bránku. Gitarový mág Honza „Kirk“ Běhunek je muž na svojom mieste a počas celého vystúpenia to bol práve on, kto diktoval tempo hry. O jeho gitarových schopnostiach sa už prakticky šíria legendy a treba uznať, že plným právom. Predvedená krásna inštrumentálka nech bude dôkazom! Rozhodne sympatickým dojmom pôsobil takisto spevák Lukáš, ale jeho spev mi naopak priveľmi nevoňal. Štylizovanie sa do polohy Honzy Toužímského (ARAKAIN) je neprehliadnuteľné, no žiaľ takých kvalít ešte Lukáš rozhodne nedosahuje. Aj napriek tomu SEVEN nenudili a ako predkrm poslúžili priam výborne, čo dali pekne najavo i samotní diváci.

Sotva si človek stihol odbehnúť po pivo a už tu lietali po pódiu štyria mladíci za doprovodu The Ides Of March! Bez okolkov, opulentnosti či nejakého intra chalani odpaľujú i hitovicu „Wrathchild“, a to už na scénu pomaly prichádza pekne pribratá, holohlavá, potetovaná a cigaretkou dymiaca postavička menom Paul Di Anno. Pán, ktorý by s istotou zabodoval na kastingu seriálu „Prison Break“ či inom snímku z väzenského prostredia, má už síce najlepšie roky za sebou, ale v Košiciach odpálil šou i napriek zraneniu nohy priam znamenite. Síce mu chvíľu trvalo kým sa rozohrial, lenže všetko v rámci dovoleného. Čo však zaujalo najviac bola neuveriteľná kapela z Moskvy, ktorej členovia tvoria na tomto turné doprovod obidvom krikľúňom. Odohrať dva plné sety s tak obrovským nasadením sa len tak nevidí a popravde len ťažko si spomínam na niečo podobné. Výbuch energie, radosť z hrania a zdieľania jedného priestoru so svojimi vzormi a ľuďmi tam dole. Popri týchto šibalstvách však nikto nezaostával ani v inštrumentálnych výkonoch a všetko bolo odohrané priam s brilantnou prestnosťou. Legendárne paľby typu „Murders In Rue Morgue“, „Prowler“, „Killers“ , „Remember Tomorrow“, „Phantom Of The Opera“, ale aj „The Beast Arises“ či „Children Of Madness“ zneli ako v originále a atmosféra preto postupom času len a len hustla. Paul bol z prijatia evidentne veľmi dojatý, nechýbali časté a veľmi vtipné príhovory, z ktorých sme sa mohli napríklad dozvedieť i to, že sa na dlhú dobu jedná o jeho posledné turné. Potreba vychutnať si to všetko poslednýkrát bola teda o to silnejšia. Až do záverečných zdravíc „Blitzkrieg Bop“ od RAMONES a „Running Free“ sa tak išlo na plný plyn, až tento punkom nasmradený koncert priplával do samého finále. Žiaľ, na titulku „Iron Maiden“ sa čakalo márne…

…alebo žeby predsa? Nie, nie, žiaden prídavok. Sotva sa celá kapela porúčala z pódia a už je naspäť? Nasledujúcich osemdesiat minút však kryje chrbát Blazeovi a set začína rovno zostra. Je tu totiž „The Brave“ z výborného sólového debutu „Silicon Messiah“. Kým pohyby predchádzajúceho speváka sa dali ešte označiť za mierne úsporné, tak Blaze na to ide absolútne opačným spôsobom. Toho je totiž plné pódium! Skáče, pokrikuje, vyzýva k skandovaniu, derie sa na zábradlie a podáva ruky nadšenému davu ľudí. Síce si z toho odnesie jeden nepríjemný pád, kde nebolo veru všetko jedno. Spevák sa ale rázom spamätáva a okamžite pokračuje ďalej s úsmevom na perách. Doslova šialenstvo nastáva pri dvojbloku fantastických „Futureal“, „Lord Of The Flies“ a ešte stále veľmi mladej hitovky „Watching The Night Sky“, kde Blaze pevecky priam exceluje. Na štvorici nám už dobre známych hudobníkov nebadať žiadne známky únavy a thrashom nasiaknuté bomby „The King Of Metal“ a „Robot“ uzemnia aj toho najväčšieho pochybovača. Momentálna sólová tvorba pána Bayleyho jednoducho zabíja! V tomto bode celý koncert len a len graduje, a teda čo by to bol za záver bez vecí ako „The Clansman“ (v tejto chvíli spieva snáď všetko čo má hlasivky) a „Man On The Edge“? Blaze nezabudne pre seba ukoristiť na záver niekoľko fotografií, uistiť fanúšikov, že tu je dnes ozaj pre každého a neodíde pokiaľ nepodpíše posledný zdrap papiera. Krásne gesto! Že, mám pravdu pán Holmes (PARADISE LOST)?! Absolútny koniec patrí už len silno vydupanému prídavku a môjmu osobnému favoritovi z Blazeovej éry v IRON MAIDEN, a to skladbe „Virus“. Koniec dobrý, všetko dobré, teda platí v tomto prípade dvojnásobne.

PLUSY:
Od A do Z asi všetko. Celú akciu by som smelo označil za jednu z najlepších v tomto roku!
MÍNUSY:
Snáď len absencia skladby „Iron Maiden“ a nejaký ten pomyselný duet obidvoch vokalistov.

Playlisty:
Blaze Bayley: „The Brave“ – „Futureal“ – „Lord Of The Flies“ – „Silicon Messiah“ – „Watching The Night Sky“ – „The King Of Metal“ – „Robot“ – „The Clansman“ – „The Launch“ – „Virus“.

Paul Di Anno: „The Ides Of March“ – „Wrathchild“ – „Prowler“ – „Marshall Lockjaw“ – „Murders In Rue Morgue“ – „The Beast Arises“ – „Children Of Madness“ – „Remember Tomorrow“ – „Charlotte The Harlot“ – „Killers“ – „Phantom Of The Opera“ – „Transylvania“ – „Blitzkrieg Bop“ – „Running Free“.

Autor a foto: Demonick

PAUL DI ANNO

BLAZE BAYLEY