Okrem rozlepenia očí sa bolo treba poriadne prebrať, tak som sa prvýkrát pobral do Josefova na poriadnu kávu a „normálny“ obed. Prvú kapelu, ktorú vzhliadli moje oči, boli Švédi VILDHJARTA, ktorých po vydaní debutu „Masstaden“ vychválil v recenzii náš Scream. Ich fúzia moderného progresívneho metalu a djentu s odkazom na MESHUGGAH bola naživo zaujímavá, ale nie je to moja šálka kávy. Ich set obsahoval množstvo zaujímavých melódií a progresívnych postupov, ktoré publikum bavili a ten, kto sa šiel pozrieť na VILDHJARTU, bez toho, aby vedel, do čoho ide, určite neľutoval.

Po vcelku novej švédskej kapele nasledovali naozaj ďalšie skvelé kapely ako WARBRINGER, NORTHER (posledné vystúpenie), INCANTATION alebo INSOMNIUM, no bolo si treba aj oddýchnuť pred ďalším náročným programom. Moje kroky k pódiu smerovali až na vystúpenie nórskych KAMPFAR, ktorých tvorbu mám rád, najmä predposledný album „Heimgang“. KAMPFAR som videl prvý raz a nijako extra ma nenadchli, no na druhej strane ani nesklamali. Jednoducho priemer.

Nasledujúcich DARKEST HOUR som tiež vynechal, pretože po nich nasledovala v podstate nová kapela VALLENFYRE, ktorej lídrom nie je nik iný ako Gregor MacKintosh z PARADISE LOST. V kapele pôsobí aj gitarista Hamish z MY DYING BRIDE a za bicími mašina menom Adrian Erlandsson (PARADISE LOST, AT THE GATES). Mimochodom, ani som ho nespoznal, pretože bol ostrihaný. VALLENFYRE majú na konte iba jeden štúdiový album „A Fragile King“ a EP „Dessecration“, z ktorých poskladali svoj koncert. Death metal v ich podaní chutil a samotný MacKintosh si koncert užíval a evidentne mu chutilo aj české pivo. Prečo som to spomenul sa dočítate o pár riadkov neskôr.

Death metalová jazda pokračovala aj s ďalšou kapelou. Nemeckými legendami MORGOTH, ktorých, asi ako jedinú kapelu uviedla moderátorka. Na ich old schol death metal na Metalshop stage bolo zvedavých naozaj dosť fanúšikov. Priznám sa, že podrobne ich tvorbu nepoznám, no po čase ma ich koncert začal nudiť. Čo som spoznal skladby, tak odzneli pecky „Body Count“, „Exit To Temptation“, „The Travel“ alebo „Resistance“. Kapela mi prišla statická, teda až na frontmana Marca Greweho a priznám sa, že som od MORGOTH čakal viac.

Po MORGOTH na fanúšikov rozbalili od podlahy nekompromisní thrash SUICIDAL ANGELS. Ich štúdiová tvorba ma veľmi neberie, ale uznám, že naživo je to veľmi dobre fungujúci stroj. Gitary ostré ako žiletky a do toho štekajúci Nick. Všetko podporené krásnou plachtou za pódiom z aktuálneho albumu „Bloodbath“. Po tomto sete prehodnotím svoj vzťah k ich štúdiovej tvorbe, naozaj pre mňa boli SUICIDAL ANGELS milým prekvapením.

Náročný program pokračoval v rýchlom slede. Na pódiu Metalshop už bolo všetko pripravené na Jameyho Jastu a jeho HATEBREED. Metalovejší hardcore schytil azda každého, kto sa na ich vystúpenie pozeral. Jamey Jasta je frontmanom na svojom mieste a dokáže pracovať s davom, čo potvrdil aj v Josefovskej pevnosti. Na moju radosť odznela aj skladba „Destroy Everything“. Jamey pochválil aj organizátorov festivalu a samotných fanúšikov. Veľmi sa mi páčilo, ako nezabudol pripomenúť, že tu vystupujú aj ich krajania MUNICIPAL WASTE a MACHINE HEAD.

Hneď po HATEBREED nasledovali thrasheri MUNICIPAL WASTE. Títo muzikanti predviedli naozaj dobrú šou, ktorá bola plná energie. Kapela prezentovala najmä nový album „The Fatal Feast (Waste In Space)“. Ich naozaj veľmi dobré vystúpenie som však neodsledoval dokonca, pretože na ďalšom pódiu sa už chystali legendárni NAPALM DEATH.

Veru, praotcovia grindcoru sú skutočnými legendami. Shane Embury vystúpil na pódium v Josefove už po tretíkrát (ANAAL NATHRAKH a LOCK UP). Od úvodných tónov to kapela rozbalila vo veľkom štýle a nepoľavila až do samého záveru, tak ako to majú vo zvyku. Je radosť sledovať doslova nepríčetné Barneyho pohyby a ešte krajšie je počúvať jeho ľúbozvučnú angličtinu, ktorou opisuje ideu jednotlivých skladieb. Samozrejme, že došlo na osvedčené hity, ale taktiež bol odprezentovaný aj famózny nový album „Utilitarian“, z ktorého odznela klipovka „Analysis Paralysis“ a ak ma moje uši nesklamali, tak aj „The Wolf I Feed“ a „Errors in the Signals“. NAPALM DEATH boli ďalším nezabudnuteľným zážitkom na tohtoročnom Brutale.

Trištvrte hodinka v spoločnosti NAPALM DEATH ubehla ako voda a bolo treba doplniť aj tekuté zásoby. Na scénu už v tom čase vybehli Vikingovia AMON AMARTH. Ich koncert som sledoval len z opodiaľ, ale musím uznať, že taktiež nesklamali. Z aktuálneho albumu „Surtur Rising“ odzneli skladby „War of Gods“, „For Victory or Death“ a „Destroyer of the Universe“. Samozrejme, že ľudia čakali najmä na osvedčené hity, ktoré im kapela ponúkla. Došlo aj na ne. „Fate of Norse“, „Twillight of the Thunder God“ a rozlúčili sa skladbou „Guardians of Asgaard“. Johan Hegg sa predstavil už s neodmysliteľným rohom a celá kapela išli pri headbangu ako jeden muž. Vskutku dobrá šou, no pre mňa prichádzal pomaly, ale isto vrchol, pretože všetko už bolo pripravené na MACHINE HEAD.

Prvý a zatiaľ poslednýkrát som MACHINE HEAD videl vlani v novembri vo Viedni, keď prezentovali svoj posledný počin „Unto the Locust“. Vtedajší koncert ma dostal a tešil som sa na nich opäť. Koncert odpáli úvodnou peckou „I Am Hell“. Z nového albumu odznela ešte „Darkness Within“, pred ktorou nezabudol Rob Flynn povedať, že klip ku nej nahrávali pred tromi mesiacmi v Prahe a nezabudol podotknúť, že hlavné mesto Česka je jedným z najkrajších miest na svete. No, ale späť ku koncertu. Počul som z rôznych strán, že MACHINE HEAD odohrali nedávno ako support METALLICY v Prahe dosť nemasný-nemasný koncert. To sa o ich brutalovskom vystúpení povedať nedá. Všetci dali do vystúpenia absolútne všetko a ľudia pod pódiom im to vracali. Hneď v úvode koncertu odznela hitovka „Old“ a z albumu „Burn My Eyes“ na moju veľkú radosť a zároveň počudovanie zaznela aj záverečná „Block“. A do tretice odznela z debutového albumu na záver celého setu hymna „Davidian“. Rob mal naozaj fantastickú náladu, dosť rozprával a stále nabádal publikum ku skákaniu a circle pitu. Bol aj pokus o najväčší circle pit v histórii festivalu, no nie som si istý, či sa vydaril. Ľudia sa pod pódiom bavili a MACHINE HEAD potvrdili svoju úlohu headlinera. Okrem iného odznela aj pieseň „Imperium“, ale aj skladby z albumu „The Blackening“, a síce „Aesthetic of Hate“ a „Halo“. Na záver vystúpenia dopadla k Robovi čierna vlajka s logom kapely a slovenskými vlajkami a nápisom „Machine Fucking Heads from Slovakia“, do ktorej sa Rob zabalil a vzal si ju so sebou do zákulisia. Na záver ešte trochu ponaťahoval publikum, aby pre neho trikrát zakričalo a spokojný bežal za svojimi kolegovcami za pódium. Neviem, ako pre ostatných, ale pre mňa bolo vystúpenie MACHINE HEAD absolútnym vrcholom, nielen piatkového programu. Je pravda, že 70 minút, ktoré dostali k dispozícii ubehlo veľmi rýchlo a Rob možno až príliš dlho rečnil, ale to všetko je zanedbateľné, pretože MACHINE HEAD skutočne odohrali skvelý koncert!

Únava po MACHINE HEAD sa začala na mne prejavovať, tak vystúpenie psychotických Američanov CONVERGE som sledoval iba od polovice. CONVERGE sú však kapelou, ktorá naživo taktiež nesklame. Čo som rozpoznal, tak zazneli skladby z albumov „No Heroes“, „Axe To Fall“ a taktiež aj z pripravovaného albumu „All We Love We Leave Behind“. Na záver ich kvalitného koncertu prišiel kapele vypomôcť Tomas Lindberg, ktorý tak absolvoval druhé z troch vystúpení na festivale. Ešte sa pozastavím pri jeho osobe, pretože tohto sympatického vokalistu som si všimol viackrát, a síce z boku pódia, kedy bol podporiť napríklad NAPALM DEATH. Naozaj pekné gesto.

Na Metalshop stage-i bolo medzitým všetko pripravené na vystúpenie PARADISE LOST, na ktorých som sa naozaj tešil. Naposledy som ich videl v roku 2007 ako support HIM vo Viedni a odvtedy už uplynula naozaj dlhá doba. Zo začiatku sa snažila kapela šliapať do plných a užívali si jej koncert aj diváci. Počas úvodných skladieb však mali nejaké problémy so zvukom, čo nevydržal Nick Holmes a zakričal zvukárovi do mikrofónu, či je hluchý a aby ho už konečne dal nižšie. Od tohto momentu bol koncert PARADISE LOST dosť zúfalý. Kapela bola až príliš statická, Gregor MacKintosh oproti vystúpeniu s VALLENFYRE úplne statický. Nick Holmes spieval dobre, no evidentne ho to nebavilo a dosť často si chodil počas spevu pre pivo. Ako som spomínal pri vystúpení VALLENFYRE, že aj Gregorovi chutil zlatistý mok,  tak možno ten ovplyvnil výkon a správanie kapely. Nechcem však nikomu krivdiť, sú to len moje dohady. Ľudia sa poväčšinou chytali iba na známe hity ako „As I Die“, „One Second“, „The Enemy“ alebo pri záverečnej „Say Just Words“. Avšak pri záverečnej skladbe to nebolo asi podľa predstáv pána Holmesa, ktorý sa snažil publikum nabudiť, pozrel sa do strany a keď videl, že nie sú všetky ruky hore, tak iba mávol rukami a po skončení skladby odišiel ako prvý z pódia. Ťažko mi je povedať a hľadať príčiny takéhoto prístupu PARADISE LOST. Čo sa týka pesničkovosti a zahrania, tak to bolo všetko v poriadku, no celkový prístup kapely bol naozaj otrasný.

So zmiešanými pocitmi a s mnoho kilometrami v nohách som sa pobral ku stánkom s občerstvením, dal si neskorú večeru a chcel sa ísť pozrieť na GORGUTS a najmä PIG DESTROYER. Žiaľ, ako som sa najedol ma zmohli neuveriteľné driemoty, tak sa moje unavené nohy vybrali radšej do stanu.

Autor: Stillborn

Foto: Sachtikus (pre Mortemzine.net)