Sympatickí power metalisti mi utkveli v pamäti hlavne trojicou prvých albumov, práve ten tretí propagovali aj na premiérovom a súčasne i poslednom ročníku festivalu Metal Universe v kaštieli obce Divín. Časom naďalej pribúdali nové záseky, ktoré však akosi šli mimo mňa. V očakávaní aktuálnej novinky som postupne dobehol aj tieto resty a len sa utvrdil v tom, že prvé kúsky ich hudobnej kariéry ostali neprekonané. Do tej novšej časti diskografie, hoci bola stále perfektne inštrumentálne a vokálne vybavená, začali postupne prenikať prvky stereotypu a nevýraznosti.

BLACK MAJESTY – Children of the Abyss

Potvrdením týchto slov je i aktuálny siedmy kotúč, ktorý sa stáva s prehľadom tým najslabším, čo do tohto momentu kapela dala dokopy. Poznajúc predchádzajúce albumy kapely, človek by očakával materiál prekypujúci bohato zdobenou gitarovou výplňou, priam nekonečné spletité sólové súboje prelínajúce sa s majestátne a mohutne sa javiacimi refrénmi, ktorým ale nechýba prirodzenosť a nevyhnutná chytľavosť. To všetko podčiarknuté aj na živo bezchybným vokálom Johna Cavaliereho.

Trochu zľaviac z možno až príliš prísneho ortieľu je nutné povedať, že album ako taký neabsentuje úplne na všetko toto spomenuté. Chýba mu len akási nenútená elegancia, potrebná hravosť, ladnosť a hlavne organické prepojenie už menovaných prvkov. Vyčnievajúcich okamihov je prítomných pomenej a aj keď na nejaký dôjde, tak je skrytý, ba až pochovaný v nesúrodom a neprehľadne pôsobiacom zvuku z dielne Rolanda Grapowa.

BLACK MAJESTY

Takto doslova namixovaná džungľa utápa zvyčajne dokonalý a výrazný vokál, otupuje príťažlivosť melodických vyhrávok, ktoré by inak zvonivo a iskrivo vypĺňali každý kúsok skladby. Všetko to pôsobí až príliš dynamicky nevariabilne, nahustene a preplácane. Akési zadosťučinenie prichádza až v častiach kedy sa dostávame k refrénu alebo gitarovému zápoleniu dvojice Mohammed/Janevski.

Aj keď refrénovo je album pozadu oproti svojim predchodcom, stále sa nájde pár položiek, ktoré dajú spomenúť na vtedajšiu formu a dokážu upútať pozornosť ako napríklad „helloweenovská“ „Something’s Going On“, hymnická „Wars Greed“, majestátne nadýchaná „Always Running“ a melodicky výpravná „Lonely“. Zmienený súzvuk gitár doslova exploduje v „speedovom“ záverečnom kúsku „Reach Into Darkness“. Ich vzájomné kľučkovanie, prepletanie sa a neviazané šantenie so zaradeným najvyšším rýchlostným stupňom je schopné vytrieskať maximum i zo skladieb, ktoré trpia nevýraznosťou akými sú aj „Children of the Abyss“, „Hideaway“ i „Sanctified“.

Austrálčania aj tento krát prišli so zaujímavým materiálom, dostáva však len mierne nadpriemerné hodnotenie i vďaka katastrofálne zvládnutému zvuku a evidentnej prevahe rutinne zvládnutých skladieb. Osamoteným tromfom, ktorý dokáže potiahnuť nahrávku je stále vábivá gitarová výbava. Budúci album tak rozhodne či v diskografii BLACK MAJESTY budú prevládať ligotavé drahokamy po vzore prvých albumov alebo priemerne znejúce kúsky z jej aktuálnejšej časti.

Hodnotenie autora: 5,5 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ján Magdoško

Redaktor Valhalla.sk