V kapele sa od poslednej radovky udiala jedna zmena v zostave, keď odišiel gitarista Kurt Pace, vydavateľ ostal rovnaký, no k zmenám prišlo aj v rámci prístupu k samotnej hudbe. A k akým presne, to si priblížime v nasledujúcich riadkoch.

ABYSMAL TORMENT – The Misanthrope

Čo to napovie už len pohľad na samotnú stopáž albumu. Predošlá nahrávka trpela práve kvôli neuveriteľne natiahnutej minutáži a nie príliš výrazným momentom. Polhodina hracieho času nového albumu bola prvým faktorom, ktorý vo mne vyvolal optimistické vyhliadky a nepokazilo to ani vypočutie si titulnej piesne a úsudok to bol správny.

ABYSMAL TORMENT sa poučili z chybného kroku z minulosti a namiesto toho, aby nás unudili k smrti, to tentokrát do nás poriadne napália. Na aktuálnej doske prichádzajú s drviacim death metalom v kombinácii so zbesilými pasážami a častými technickými finesami. Skladby majú v priemere okolo tri a pol minúty, počas ktorých sa hlavne demoluje.

Bicie sú postavené hlavne na klepačkách, Max Vassallo to za svojou súpravou poriadne sype a dosť využíva dvojkopáky. Gitarista David Depasquale predvádza poriadne pestrú paletu svojej hry, keď ponúka jednak mohutné gitarové steny, ale hlavne veľmi časté technické vyhrávky a ekvilibristické predstavenia, čo spôsobuje, že sa neustále niečo deje. Poriadne pestro to chalan vystaval.

ABYSMAL TORMENT

Inak na „The Misanthrope“ nenájdete okrem jedného prípadu klasické sóla. Vokálne kombo Nick Farrugia a Melchior Borg predkladá v prvom rade growling v strednej polohe – ten hrá primárnu úlohu a na druhej strane o čosi vyššie položený hrdelný prejav. Keď si tieto ingrediencie spojíte, tak vám z reproduktorov bude miestami vyliezať priam až ozrutný death metal s mohutným a natlakovaným efektom.

Zaujímavosťou ale je, ako sa to kapele darí veľmi dobré kombinovať, keďže popri tom, že vyznievajú ako buldozér, stíhajú zároveň dobre zakomponovávať dosť sa vyskytujúce gitarové vyhrávky a občas tu zavanie aj nejaká tá „moderna“, čím mám na mysli breakdowny alebo deathcorové postupy. Práve deathcorové postupy už boli počuteľné aj na „Cultivate the Apostate“ z roku 2014, ale želaný efekt to prináša až teraz, keď sa hracia doba skrátila o celú polovicu a stavilo sa na údernosť.

Nastoleným spôsobom, ktorý je určený od prvej skladby až po samotný záver, si Malťania držia konzistentný výkon a dalo by sa povedať, že v podstate neuhnú. Malá pauza na vydýchnutie je len v strede albumu, v skladbe „Dread“, ktorá je viac atmosférickejšia a postavená na dvojkopákoch. Síce aj taká „The Pessimist“ je miernejšia, ale má také atribúty, že ju považujem skôr ako ďalšie intro.

Skupina si spomenie aj na svoje začiatky s ortodoxným brutal death metalom a to už v spomínanej „Dread“ alebo „Worship None“, kde ponúknu slamming. V takej „Strains of Brutality“ sa na krátky okamih ozve chorobnejší typ vokálu. Akýmsi ozvláštnením je elektronický hlas neznámeho chlapíka, ktorý sprevádza poslucháča albumom svojimi filozofickými úvahami a v malej miere aj nasamplované zvuky. Medzi najobľúbenejšie songy by som zaradil titulnú „The Misanthrope“, výbornými gitarami disponujúcu „Squalid Thoughts“, či zbesilosti „Strains of Brutality“ a „Worship None“.

Album na recenziu poskytlo vydavateľstvo Willowtip Records.

Hodnotenie autora: 7 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Miroslav Krausko

Redaktor Valhalla.sk