Pre fanúšika známych nu-metalistov z kalifornského Bakersfieldu je relatívne dobre známe, že Jonathana sólová tvorba lákala už predlhú dobu. Či už sa bavíme o zložení hudby pre soundtrack k nie celkom vydarenému snímku „Queen of the Damned“ (2002), obiehaní klubov s DJ setom pod menom JDevil, či vkusnom zakomponovaní dubstepových vplyvov do tvorby jeho spomínanej domácej kapely v dobách, kedy sa pätica tak trochu štýlovo hľadala. John takisto absolvoval nejedno turné so svojou bandou (z tohto projektu vzišiel i pekný živák), no na vytúžený vlastný debut prišiel čas až v roku 2018.

Jonathan Davis – Black Labyrinth

U amerických KORN je po návrate gitaristu Heada a vydaní dvojice výborných albumov v podstate všetko v najväčšom poriadku, takže kedy, ak nie teraz? Písanie muziky išlo ako s prstom v nose, do nahrávacieho štúdia postupne zavítalo viacero zaujímavých tvárí (Ray Luzier, Wes Borland) a relatívna pohoda, sa z jednej miestnosti poľahky preniesla i do drážok hudobného nosiča. Aktuálna novinka totiž platí za jedno veľmi príjemné prekvapenie!

Už úvodný singel „What It Is“ napovedal mnohé, keďže skvelá singlovka pôsobila vskutku parádnym dojmom a poslucháča si omotala okolo prsta už na prvé počutie. Rozhodne sa však nejedna o akúsi svetlú výnimku a zvyšok albumu preto pokračuje v nastolenom trende, čo musí vykúzliť úsmev na perách každému fanúšikovi Jonathana Davisa i samotných KORN. Aký je teda vlastne „Black Labyrith“?

Jonathan Davis

Nie, ďalšiu kopírku klasických KORN rozhodne nečakajte, hoci silné paralely a isté styčné body sa samozrejme nájdu – v tomto smere by sa viacero skladieb určite nestratilo na doske „Untitled“ (2007) či spomínanom, dubstepom infikovanom albume „The Path of Totality“ (2011). Mám na mysli najmä koncertnú tutovku „Walk On By“, šialenú „Everyone“, brutálne groovy „What You Believe“ či parádne vygradovanú „Happiness“, kde sa náš pán spevák skutočne odtrhne z reťaze a ponúkne svoj charakteristický growl. Industriálom poznačené gitarovky sú však iba jedným kúskom tejto pôsobivej skladačky.

Protipól k týmto kúskom tvoria temnejšie, atmosférou nasiaknuté veci („Please Tell Me“ a „Final Days“, „Basic Days“ s prvkami world music) alebo až popovo chytľavé („The Secret“, „Medicate“, „What It Is“ by mohli v istom prípade zrútiť hitparády) hitovky. Minimálne v prvom prípade ide o opäť samé trefy do čierneho, kedy nenachádzam jednej čoby slabšej piesne a plejáda účinkujúcich tak ponúka množstvo originálnych motívov, ktoré akosi nie a nie vyhnať z hlavy. Najmä refrény si zaslúžia obrovské absolutórium, ale v tomto je už John pomaly istotou.

Na záver teda musím označiť „čierny labyrint“ za jeden úžasne namiešaný koktail a obrovskú povinnosť pre celú komunitu fanúšikov KORN.

Hodnotenie autora: 10 / 10

1 – absolútny prepadák, 2 – otrasné, 3 – slabé, ale stojí za povšimnutie, 4 – priemer s nedostatkami, 5 – priemer s ambíciami, 6 – dobré, 7 – veľmi dobré, ostane dlho v pamäti, 8 – výborné, 9 – strhujúce, nezabudnuteľné dielo, 10 – genialita, pravá Valhalla

Ladislav Rusnák

Mladý a veľmi aktívny fanúšik metalovej muziky, ktorú vyhľadáva už od útleho veku. Taktiež obrovský vyznávač rybolovu, pasívny športovec (futbal, hokej, bedminton) a človek so zmyslom pre kvalitný film. Od roku 2011 taktiež zanietený redaktor hudobného webzinu Valhalla.sk.